SPOZA OPONY
V jachtárskom klube v Lime, azda najluxusnejšom mieste hlavného mesta Peru, je pamätník padlým v jednej z miestnych vojen. Išli mi ho od bohato prestretého stola na palube lode s pýchou ukázať, upozornili ma na jedno meno na samom spodku náhrobníka. Viete, okrem nás členov klubu tam dali aj jeho meno, aj keď bol len domorodý Kečuánec z personálu. Patrí sa predsa vzdať mu hold. Táto spomienka ma už dlho sprevádza. S priateľom, viceprezidentom jednej z rakúskych občianskych organizácií, som navštívil v Terste návršie, kde sú ukladané kamene a pod nimi prsť zeme na pamiatku všetkých miest, kde položili životy talianski vojaci. Nie je to jediné miesto, kde som v Taliansku na vojenskom hrobe videl nápis Volga a prečítal som si ho ako Stalingrad. V Terste ide o pietnu spomienku. Kamene hovoria o nezmyselnosti vojen, nezmyselnosti ničenia mladých životov, nezmyselnosti konfliktov.
V južnom Tirolsku zasa otvorili múzeum o bojoch v prvej svetovej vojne. Na pamiatku mŕtvym a výstrahu živým. V skalách – na trojtisícovkách – dodnes vidno vytesané pozície, delá, ostnaté drôty... Do výšok, kam dnes mieri len vysokohorský turista alebo horolezec, sa pred storočím driapali vojaci, každý najmenej s tridsaťkilovým batohom. V skalách naproti bol protivník – striehli, aby ho zastrelili... Aj tak v horách zomrelo viac vojakov na chlad a pod snehovými lavínami. Múzeum je strhujúce. Vytvorili ho štyri ženy bez prispenia štátu. Veľkolepé múzeum na výstrahu živým, najvyššie položené múzeum toho druhu na svete je síce súkromné, ale, samozrejme, zadarmo prístupné.
Otvorenie bolo veľkolepé, moja pamätná vojenská známka má číslo 410! Pri otvorení boli prítomné jednotky talianskych horských strelcov, teda súčasnej armády. Ale aj dobrovoľníkov z klubov vojenskej histórie v uniformách tých istých vojenských útvarov nemeckého a rakúsko-uhorského protivníka spred sto rokov. Stáli vedľa seba, vzdávali navzájom hold na území, v kopcoch, ktoré vtedy patrili do inej monarchie, do iného štátu, a dnes je to Európska únia. Vzdávali aj hold štyrom ženám, ktoré to veľkolepé múzeum vytvorili, pritom neboli tunajšie rodáčky. Vytvorili ho vo vyše trojtisícovej výške ako miesto meditácie, ktoré človeka povznesie nad zlobu vojny. MUDr. Michael Stricker tam predstavil denník svojho starého otca, lekára k. u. k. Bergkompanie. Písal ho v týchto kopcoch v rokoch 1916 – 1918. Tu hlboko v ľadovci bolo celé mesto. Vyhrabali ho pod metrami ľadu, aby mohli medzi svahmi chodiť bez toho, aby ich nepriateľ videl. Bola to pevnosť v ľade. Na chránenom mieste, pri malom oltáriku slúžil pobožnosť dokonca slovenský kňaz. Ktovie, možno aj tu znel Otčenáš po slovensky. V oblasti rozprestierajúcej sa dnes v troch štátoch sú tisíce hrobov. A v nich ležia mnohí vojaci, ktorých kolíska bola slovenská. Aj preto, že sme si na to vedno v mieri ako občania jednej Európskej únie spomenuli, mám v tej knihe vojenského lekára spred viac ako storočia, vydanej teraz jeho vnukom, rakúskym lekárom, také srdečné venovanie.
Keď vyleziete do priesmyku nad náhornou planinou Montasio, dodnes tu môžete nájsť nábojnice po výstreloch z prvej svetovej. Vtedy tu boli Taliani, naproti k. u. k. vojaci. No všade hynuli mladí ľudia. Zahynulo ich viac pod snehom v lavínach ako od guľky nepriateľa.
Preto je už roky úplne samozrejmé, že tu jestvuje aj ruská cesta, ruská kaplnka. Každoročne sem putujú ľudia najrozličnejších národností. Opatrujú tu pamiatku stoviek z desaťtisíca ruských zajatcov. V nebezpečných svahoch, ďaleko od Ruska, ich nechali robiť horské cesty pre rakúsko-uhorskú armádu. Tristo z nich zasypala lavína. Ani miestni, ani Rusi na to nezabúdajú. V tomto dnes spoločnom európskom priestore sú desaťtisíce hrobov státisícov padlých. Je úplne samozrejmé, že práve sem príde ruský prezident. To by sme mali aj my robiť pri hroboch padlých. Aj tých, ktorých kolíska bola slovenská. Tie hroby v cudzej zemi hovoria o nezmyselnosti vojny, ale aj nenávisti a následkoch nenávistného slova.