POZNÁMKA
Pre dnešných dvadsiatnikov, ktorí vstupujú do literatúry, môže byť rozprávanie päťdesiatročných „druhov v pere“ tak trochu cestou do praveku. Pravda, keby ich niektorí mladí adepti poézie či prózy aj počúvali. Napríklad taký podmienečne inteligentný mobil versus telefónna búdka. Keď sa generácia tvorcov narodená v šesťdesiatych rokoch schádzala poväčšine v kaviarni U Michala, bolo to najmä pre jedinečnú atmosféru, prítulné ceny, ale aj pre antikvariát oproti cez ulicu a telefónny automat v blízkej Univerzitnej knižnici. Potrebovali ste sa s niekým stretnúť? Pozreli ste sa do peňaženky, či máte príslušnú mincu, prípadne ste si ju požičali od spolusediaceho, a poď ho k telefónu vo vstupnej hale „Univerzitky“. Šanca, že sa niekomu na pevnú linku aj dovoláte, bola asi jedna k desiatim, ale nič to. Vrátili ste sa naspäť k šálke kávy či k poháru vína a trpezlivo ste čakali, či nepríde. Veď kam by aj išiel, ak nie do Michala. Keď ste sa nedočkali, tak ste u čašníčky nechali na prázdnej účtenke odkaz. Kedy a o koľkej... Dnes vylovíte z vrecka mobil a väčšinou sú veci vyriešené. Alebo také odovzdávanie rukopisu. Už len ten obrad vkladať do písacieho stroja tri či, nedajbože, päť papierov, za každý papier jedno indigo, opatrne to vložiť do valca a snažiť sa o čo najmenej preklepov. A tie záchvaty mŕtvice, keď ste zistili, že stránka je síce bez chýb, ale posledné indigo bolo vložené obrátene, a tak neostávalo nič iné, len začať odznova. Dnešný mladý autor či autorka, usilovne ťukajúci do klávesnice v prísvite počítačovej obrazovky, vnímajú podobné rozprávanie ako staromilský folklór. Niečo, ako keď starí chlapi rozprávali v krčme o bojoch na Piave, kde im spod vody trčali len bodáky, a mládenci sa po kútoch ironicky uškŕňali. Keď sme už pri písacom stroji kontra počítač, tak čo také doručenie rukopisu. Napísať sprievodný list, vložiť ho do obálky a vystáť si radu na pošte. Tí bratislavskí a smelší autori vziať rukopis do dosiek a s jemným mrazením na chrbte zaklopať na dvere redakcie či vydavateľstva. Dnes sa to poľahky vybaví niekoľkými kliknutiami na príslušné ikonky elektronickej pošty. A tak by sme mohli pokračovať. No hlavný problém nie je v technologickom pokroku. Od hlinenej tabuľky cez pergamen až po pána Guttenberga prešli stáročia. Od elektrického písacieho stroja, v osemdesiatych rokoch žeravej technickej novinky, po počítač a internet neprešlo ani dvadsať rokov. Technológie akcelerujú, len ľudia za nimi akosi nestačia. Začína sa čoraz častejšie prejavovať inflácia slov. Autori, a to nielen tí nastupujúci na bárku literatúry, ale aj tí skôr narodení, ako keby čoraz menej dávali pozor, čo ten zhluk nimi vytvorených písmeniek znamená, aký má možný účinok. Veď je to také jednoduché. Napíšem, prebehnem očami chyby označené automatickým korektorom, urobím zopár opráv, a poď ho s textom na zdanlivo nekonečnú virtuálnu diaľnicu webstránok, sociálnych sietí, blogov a iných úložísk, kde si trúfam nájsť čitateľa. Problém je v tom, že poháňaní čudne zrýchľujúcou sa dobou platíme daň povrchnosti. Napríklad za čas, ktorý naši predchodcovia trávili trebárs rozmýšľaním pri namáčaní pera alebo pri zakladaní papiera do písacieho stroja.
Maroš M. BANČEJ