AKO BOLO, ČO BOLO
Peter VALO
Moji priatelia vodáci premenovali Jarovské rameno Dunaja podľa bratislavského moreplavca na Zátoku Karola Jettinga. Keď šliapem na bicykli okolo raja hausbótov, zakaždým si spomeniem na skvelého vodohospodárskeho inžiniera Júliusa Bindera, ktorý sa 15. septembra dožil osemdesiatich piatich rokov. Pred dvadsiatimi štyrmi rokmi to tu vyzeralo ináč. Rameno spájali s riekou len úzke kanály. Keď voda klesla, zanikli aj tie. Voda nepritekala a neodtekala. Ramená sa zmenili na sústavu jazierok, ktoré pripomínali bariny. Na dne hrubla vrstva bahna, vytvárajúceho bahenný plyn. Na hladine plávali uhynuté ryby. Koryto rieky sa zarezávalo do hĺbky. Spolu s ním klesala hladina spodných vôd a vysychali stromy. Dunaj sa rútil veľkou rýchlosťou. Prúd unášal z dna štrk a piesok, kým priehrady v Rakúsku zadržiavali materiál, ktorý by ich na našom úseku mohol nahradiť. Bolo otázkou času, kedy prúdenie spodnej vody rozhýbe piesky a štrky pod Bratislavou, začne klesať terén a praskať budovy.
Hrozba bola reálna do 24. októbra 1992, keď J. Binder hodil do Dunaja kameň a príkazom: Sypte! odštartoval prehradenie rieky, ktoré umožnilo dokončenie priehrady v Gabčíkove. Medzi Bratislavou a Budapešťou vrcholili spory o dostavbu sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros. Maďari zastavili práce na svojom stupni. Argumentovali poškodením prírody. Usilovne im pomáhala naša ochranárska kamarila. Skutočné príčiny boli inde. Dostavba vodného diela by definitívne zabetónovala hranicu na Dunaji. Čalfova federálna vláda v Prahe odsúhlasila alternatívne prehradenie na našom území, ako aj neskôr Čarnogurského slovenská vláda v Bratislave. Vo vzduchu viselo rozdelenie štátu. Praha robila problémy. Nevoňala jej energetická sebestačnosť Slovenska. Na medzinárodnom poli intrigovala Budapešť. K činu sa nemal nikto. V čase váhania dal Július Binder pokyn na prehradenie rieky. Ochranári vrieskali: „Znehodnotia sa zdroje pitnej vody, vyschnú lužné lesy, vyhynú ryby a čo všetko ešte! Krajina pod priehradou zahynie.“ Nič také sa nestalo. Hladina sa zvýšila a oživila celú ramennú sústavu okolo Dunaja. Tok rieky sa spomalil. Prestalo vyplavovanie štrku a piesku spod Bratislavy. Lužné lesy ožili. Dunaj sa stal rajom rekreantov, rýb a vodných vtákov. Priehrada chránila pred povodňami nielen Bratislavu, ale najmä neprajnú Budapešť.
Prezieravý inžinier plánoval okolo priehrady zaujímavú rekreačnú oblasť. Svoju víziu odštartoval vybudovaním svetoznámeho športového areálu s divokou vodou v Čunove, na ktorom vyrástlo viacero našich olympijských medailistov a majstrov sveta. Slovensko-maďarský spor sa skončil pred tribunálom v Haagu. Výsledok potvrdil, že pravdu má slovenská strana. Okrem toho vo svojom rozhodnutí definitívne zadokumentoval hranicu medzi štátmi.
Inžinier Binder sa od začiatku hlásil k slovenskej samostatnosti a osobne sa angažoval v národnom pohybe. V roku 1996 spolu s Gustávom Valachom a Teodorom Križkom navštívili kardinála Korca. Keď sa im posťažoval, že mu nepublikujú a cenzurujú články, Križka navrhol, že založia časopis, kde ho cenzurovať nebudú. Akčný manažér Binder urobil všetko pre to, aby za dva roky uzrelo svetlo sveta prvé číslo časopisu Kultúra, ktorý vychádza dodnes. Nuž nečudo, že mu okrem časti cholerických „zelených“ nemôžu prísť na meno ani svetoobčiansky orientované médiá.
Pápež Ján Pavol II. ho vymenoval za Rytiera radu sv. Gregora Veľkého, v roku 1994 ho vyhlásili za Osobnosť roka, o rok neskôr dostal v Madride Európsku cenu za kvalitu. Je nositeľom štátneho vyznamenania Radu Ľudovíta Štúra I. triedy. Český prezident Miloš Zeman mu udelil najvyššie štátne vyznamenanie za zásluhy o štát. V čase megaokiadzania vymódených celebrít počúvame, že má mládež zlé vzory. Čo by sa stalo, keby sa v základných školách objavila čítanka o živote a diele osobností, ktoré niečo urobili pre národ? V nej by nemohol chýbať Július Binder, ktorý práve oslávil významné životné jubileum a patrí medzi ľudí, ktorí talentom, vôľou a srdcom menili náš svet na lepší.