KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Ak sa raz v našej histórii bude hľadať príklad esenciálnej ekonomickej vlastizrady, tak ňou bezpochyby bude privatizácia VSŽ Košice americkou firmou U. S. Steel. Iste, ani mečiarovská privatizácia VSŽ nebola celkom šťastná. Rezešovská skupina, ktorá podnik privatizovala cez spoločnosť Manager, bola priveľmi rozšafná, úverovo expanzívna a neobozretná. Okrem skupovania rôznych strojárskych a hutníckych prevádzok vlastnila aj futbalové kluby – Spartu či FC Košice, jej predstavitelia žili okázalým luxusným životom, získavali médiá, mali podiel v bankových domoch a usilovali sa vytvoriť mnohoodvetvový holding. Časom sa ukázalo, že viac rezešovských investícií vôbec nebolo zlých, ak by predsa len investovali trochu obozretnejšie alebo si dlhšie udržali politické krytie. A. Rezeš bol vlastne jediný majiteľ v dejinách ligy majstrov, ktorý mal dve mužstvá v hlavnej súťaži.
Skupina rezešovských privatizérov VSŽ mala jeden zásadný problém, pred voľbami v roku 1998 hrala vabank a prehrala. To, čo nasledovalo potom, bol umelý pokus o vyvolanie cross defaultu – v podstate mafiánske vyvlastnenie slovenských akcionárov, povolanie krízového manažéra Gabriela Eichlera, ktorý mal jedinú úlohu – ako-tak stabilizovať fabriku a na zlatej tácke ju predať americkým vlastníkom. Suma za VSŽ bola nakoniec stanovená na smiešnych šesťdesiat miliónov amerických dolárov. Pre názornosť: v súčasnosti za tento oceliarsky kolos Američania požadujú 1,5 miliardy amerického dolára, teda presne dvadsaťpäťnásobok sumy, za ktorú im ju „daroval“ Dzurinda. Treba pritom zdôrazniť, že za celé obdobie vlastníctva americkí akcionári do svojej slovenskej fabriky v podstate neinvestovali. Ak už aj nejaké investície boli, tak viac-menej len do ekológie, čo bolo však skoro vždy dotované z verejných zdrojov. Fabrika dodnes funguje najmä na technológiách zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Jediná väčšia investícia, ktorú Američania počas svojho vlastníctva uskutočnili, bola stavba novej pozinkovne. Vyžiadala si však len malý zlomok prostriedkov v porovnaní s tými, ktoré „vlastníci“ za toto obdobie vyviezli do svojej materskej krajiny.
Celé pôsobenie amerických expertov v U. S. Steele je jedna veľká blamáž. Do top manažmentu (s výnimkou prvého prezidenta Goodisha) nedávali kvalifikovaných expertov, ale skôr ľudí, ktorých potrebovala centrála v Pittsburghu niekam odložiť. Vedenie koncernu sa k svojej košickej dcére vždy správalo ako ku koristi, ktorú treba na dreň ošklbať a potom podľa možnosti ešte čo najdrahšie predať. Situácia na svetovom trhu s oceľou je dnes navyše pre množstvo lacnej čínskej ocele viac než problematická. Európska únia na rozdiel od USA pritom nevie, či skôr nechce prijať účinné dovozné clá na čínsku oceľ, čo ďalej problematizuje postavenie košickej fabriky.
Dnes má tak košický U. S. Steel obrovský technologický dlh. Pritom trend je jasný. Hutnícka fabrika, ktorá chce dnes prežiť, musí produkovať najkvalitnejšie špeciálne plechy pre automobilový priemysel, kde sú najvyššie predajné marže a kde sú aj najvyššie požiadavky na kvalifikovanú pracovnú silu a aj najmodernejšie technológie. Počas osemnástich rokov amerického bašovania však technologicky náramne upadli. Na to, aby sa košická fabrika dostala na európsky technologický priemer, treba do nej investovať minimálne 1,5 miliardy eura. Na to, aby sa dostala na technologickú špičku, treba, aby investície boli vo výške približne dve až dve a pol miliardy eur. Ak si k tomu pripočítame, že Američania požadujú za svoju technologicky zastaranú fabriku jeden a pol miliardy, nový investor potrebuje investovať približne 3,5 až 4 miliardy eur. A to bude dosť veľký problém.
Samozrejme, možné sú aj iné riešenia. Ak by v U. S. Steele boli silné odbory a mali by sme sebavedomú vládu, mohli by sme na riešenie tejto kauzy použiť srbský model. Ako je všeobecne známe, U. S. Steel bol donútený srbskej vláde odpredať svoju fabriku v Smeredeve za jeden dolár. Ak by slovenská vláda mala guráž a odmietla dlhodobé vydieranie zo strany amerických vlastníkov, perspektíva fabriky by bola podstatne lepšia. Určite by boli lepšími vlastníkmi aj akcionári Třineckých železiarní – Moravia Steel, ktorí za fabriku ponúkali 1,3 miliardy dolára. Nakoniec sa však zdá, že vlastníkom bude čínska skupina He Steel Group, ktorá Američanom ponúkla 1,4 miliardy dolára.
Zdá sa teda, že pre košickú fabriku predsa len nastanú lepšie časy, pretože horšieho vlastníka ako Američanov už sotva mohla mať. Je však otázkou, či bude niekedy Dzurinda pohnaný na zodpovednosť za exemplárnu ekonomickú vlastizradu?