KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Keď v roku 2008 vypukla najväčšia ekonomická depresia od roku 1929, väčšina vlád namiesto toho, aby liečila príčiny tejto krízy (financializácia ekonomiky a jej dôsledky: slabá regulácia investičného bankovníctva, chudobný štát, spôsobený aj tým, že najbohatší ľudia už roky neplatili dane, a mnoho ďalších hriechov neoliberálnej ekonomiky), riešila len jej symptómy. Nastalo teda masívne škrtanie verejných výdavkov, ktoré sa, samozrejme, najbolestnejšie dotklo tých najslabších. Odstrašujúcim príkladom riešenia krízy bolo Grécko, kde HPD kleslo oproti predkrízovému stavu takmer o tretinu a krajina sa civilizačne, respektíve životnou úrovňou vrátila naspäť o dobrých štyridsať rokov.
Preto jedným z nástrojov, ako predchádzať takýmto dlhovým krízam, bolo aj prijímanie ústavných zákonov o rozpočtovej zodpovednosti. Cieľ takýchto zákonov bol na prvý pohľad veľmi ušľachtilý. Politické spektrum naprieč koalično-opozičným delením (preto ústavný zákon) si malo zadefinovať také podmienky hospodárenia štátu, aby z princípu nemohlo skĺznuť na grécku cestu. Problém je v tom, že slovenská verzia takéhoto zákona je príliš rigidná, neflexibilná a nereaguje na meniace sa podmienky. Najväčším úskalím súčasne platného zákona je, že funguje ako autopilot. Ak zadlženie Slovenska prekročí určenú hranicu, napríklad päťdesiatpäť percent HDP, automaticky sa spúšťajú niektoré zadefinované mechanizmy, napríklad nutnosť predložiť vyrovnaný rozpočet a podobne. A takýchto autopilotov je pri istých hraniciach zadlženia podstatne viac a sú rozpočtovo drakonické, čo v konečnom dôsledku môže znamenať značné obmedzenia pre slovenskú politiku.
Niet pochýb o tom, že v čase, keď celá eurozóna bola na prahu zásadnej krízy, mohla dlhová brzda zohrať pozitívnu úlohu. Dnes sa však situácia oproti roku 2008 dosť zásadne zmenila. Predovšetkým politika kvantitatívneho uvoľňovania meny dorazila cez Atlantik aj do Európy. To znamená, že Dragiho ECB púšťa každý mesiac do obehu miliardy eur s cieľom, aby európska ekonomika stále rástla a vyhla sa tak recesii. Samozrejme, môžeme diskutovať o tom, či je takýto rast zdravý, alebo nie, ale je to fakt, pred ktorým si dlhodobo nemôžeme zatvárať oči. Navyše tu začínajú pôsobiť nové okolnosti. Eurofondy, tak ako ich poznáme, v roku 2020 končia. Slovensko pritom stále nemá dobudovanú základnú infraštruktúru. Za dvadsaťsedem rokov sa nám nepodarilo spojiť diaľnicou Košice s Bratislavou, štátna infraštruktúra má obrovský modernizačný dlh, čo sa v konečnom dôsledku nemôže neprejaviť na našom dlhodobom zaostávaní za najvyspelejšími krajinami sveta. Pritom v súčasnosti je cena peňazí skutočne na historických minimách. Situácia dokonca došla až tak ďaleko, že napríklad nemecké štátne dlhopisy sú negatívne úročené. Inak povedané, niektoré štáty si vedia požičiavať tak výhodne, že vracajú menej, než si požičali. Slovensko síce ešte dnes nemá na dlhopisových trhoch pozíciu ako Nemecko, ale aj tak si štát môže požičiavať za historicky najvýhodnejších podmienok. Žijeme v ére lacných peňazí a rozumne to nevyužiť by bolo veľkou chybou.
Vráťme sa však k dlhovej brzde. Slovensko má v súčasnosti hlboko nedostatočnú a nedostavanú infraštruktúru, pritom cena peňazí je dnes extrémne nízka. Každý rozumný hospodár by takúto dobu využil na investovanie do infraštruktúry, ktorá v konečnom dôsledku pomôže preklenúť naše zaostávanie a posunie nás bližšie k najvyspelejším krajinám. Samozrejme, niektoré poistky by v novele zákona o dlhovej brzde ostať mali. Rozumné by bolo, ak by sa zvýšený deficit verejných financií nepoužil na rast spotreby, ale len na návratné investície do infraštruktúry, ktoré v konečnom dôsledku zlepšia našu konkurencieschopnosť. Dnes je vláda nútená obmedzenia dlhovej brzdy obchádzať takzvanými PPP projektmi. Náklady na PPP projekty sa totiž započítavajú do verejného dlhu až po odovzdaní stavby a rozdelia sa do tridsiatich rokov. Takže PPP projekty sú tak v dlhodobom horizonte oveľa drahšie a nevýhodnejšie a v skutočnosti na nich najviac profitujú financujúce banky a súkromní investori, nie štát.
Na „odbrzdenie“ dlhovej brzdy je potrebná spolupráca aj s opozíciou, keďže, ako už bolo spomínané, je garantovaná ústavným zákonom. A tu sa ukazuje podlosť a farizejstvo našej opozície. V súkromných aj osobných debatách priznávajú, že takto nastavená dlhová brzda je pre Slovensko záťažou, brzdí krajinu rozvoji, ale v úsilí čo najviac skomplikovať život koalícii nie je ochotná na prospech štátu urobiť ani to najmenšie.