POZNÁMKA
Ľudovít ŠTEVKO
Kampaň OĽaNO a SAS za zrušenie Mečiarových amnestií podľa návrhu Jána Budaja nadobúda čoraz nezmyselnejšie podoby. Po internetovej podpisovej akcii organizácie Via Iuris a propagandistickej premiére filmu Únos sa kampaň pod záštitou Budaja a Nicholsonovej preniesla aj na pôdu NR SR. Osobitnú skupinu parlamentných diskutérov o amnestiách tvorili pozvaní
herci: Maroš Kramár, Richard Stanke, Kristína Farkašová a režisér Nikita Slovák, ktorý sa v denníku Sme vyjadril, že Slováci sú nekultúrny národ a Matica je spolok ľudákov a klérofašistov.
Nie je to prvý raz v histórii, keď namiesto fundovaných odborníkov, právnikov, historikov a politológov dostávajú priestor divadelníci, aby sa vyjadrili k aktuálnym politickým otázkam, na ktoré popri svojej sláve celebrít nemajú čas a diskutovaným témam nerozumejú, ale sú vždy poruke, pretože sú neobyčajne mienkotvorní a ohybní, pripravení slúžiť na požiadanie istých politikov ako kladivo na čarodejnice. Za polstoročie sa nezmenili (česť výnimkám). Stačí si pripomenúť báseň Ľubomíra Feldeka Herci zo sedemdesiatych rokov minulého storočia: „Beda národu, ktorému mysliteľov nahradili herci.“ Feldekovi možno všeličo vytknúť, napríklad prorežimnú báseň Odkaz L. I. Brežneva, ale jeho satirické verše o hercoch boli presné ako chirurgický rez.
Pri sledovaní absurdného politického divadla človek nevychádza z úžasu. Zinscenované predstavenie v televízii Markíza pod hlavičkou diskusie o Mečiarových amnestiách tiež obsadili pozvaní „experti“: posmeškár Milan Markovič, spevák Otto Weiter, bývalá novinárka rádia Slobodná Európa Ľuba Lesná a, prirodzene, poslanec OĽaNO-NOVA Ján Budaj. Weiter mal byť fackovacím panákom, pretože kedysi spieval na mítingoch ĽS-HZDS, ale napokon sa táto jeho rola dostala v záplave vyrieknutých axióm na okraj témy. Divák vedel dopredu, aké repliky zaznejú z úst účinkujúcich. Nečakane sa zaskvel akurát Markovič svojím vyjadrením na adresu Ústavného súdu Slovenskej republiky: „Čo sa má čo ústavný súd babrať do ústavných zákonov,“ čím zrejme myslel na ústavný zákon o prezidentských amnestiách. Nad takým „humorom“ by sa publikum mohlo potrhať od smiechu, keby humorista sedel v Štúdiu L+S, a nie na vážnej politickej debate.
Veľa ľahkovážnych aj zlostných slov sa ako jedovatá pena vyplavili za uplynulé týždne do verejného priestoru. Svoje si schytal aj ústavný súd, tri roky nekompletný pre svojvôľu prezidenta Andreja Kisku. Zdá sa, že pán Kiska je zajedno s poslancom Matovičom, že „zaujatých ústavných sudcov treba vylúčiť...“ Ako? Predsa petíciou, ktorú môže iniciovať prezident alebo Matovič či Remišová, ktorá je odborníčkou na ústavu, veď absolvovala Vysokú školu múzických umení. A ktože sú podľa parlamentnej opozície a novinárskych poskokov tí nežiaduci (zaujatí) ústavní sudcovia? Tí, ktorých zvolil parlament za oných čias – ešte za Mečiara a neskôr za Fica? Chyba uvažovania týchto politických ekvilibristov spočíva v tom, že ústavných sudcov vždy podľa zákona volil parlament za každej vlády – tak za Mečiara, ako aj za Dzurindu či za Fica. Poradca Andreja Kisku Ján Mazák bol tiež zvolený počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu, keď predtým v tejto vláde zastával funkciu štátneho tajomníka ministerstva spravodlivosti. Nebola to náhodou jasná politická nominácia?
Žarty nabok! Šašovia (tých z parlamentu nevynímajúc), herci a iné celebrity patria do divadla a do televíznych zábavných šou, lebo platí múdre porekadlo: Šuster, drž sa kopyta!