POZNÁMKA
Ide o školský rok, ktorý sa práve začal. Vlastne to, že sa začína tradične 1. septembra, už nikdy nebude platiť. Aj keď by to tak nemuselo byť... Čo keby sa školský rok začínal naozaj 1. septembra, netradične, hoci v rámci dlhoročnej tradície, prvý septembrový deň, deň, ktorý patrí štátnemu sviatku – Dňu Ústavy Slovenskej republiky. Ten nasleduje iba dva dni po inom štátnom sviatku – po výročí Slovenského národného povstania.
Ani by nešlo o dajaké veľké komplikácie, iba ak..., žeby pedagogickým pracovníkom bolo treba zaplatiť dva dni práce počas štátnych sviatkov. Určite by sa to však vrátilo. Začleniť takéto významné dni do učebného procesu totiž vyzerá skutočne ako výzva. Priam sa žiada veriť, že školský rok 2017/2018 bude lepší, najmä a v prvom rade vedomostnými výsledkami. Dozvedať sa, čo všetko nevedia dospelí svojprávni občania nášho štátu o svojej vlasti takmer v priamom prenose, je totiž tragické. Nevedieť, prečo, čo a proti komu bolo SNP, nevedieť, aký sviatok má Slovensko prvého septembra – to je prízemnosť. Čoraz viac treba opakovať, že „národ, ktorý nepozná vlastnú históriu, si ju bude musieť prežiť ešte raz“.
Posledné roky sme v školách vychovávali generácie, ktoré sa z najrôznejších príčin nedozvedeli dosť o štáte, v ktorom žijú. Akoby kadejaké masmediálne a komunikačné budúce profesie túto nevedomosť prekryli. Akoby to, ako vznikalo Slovensko, vôbec nebolo podstatné. Dnes sa každý hlúpo vyjadruje na adresu SNP, ak sa vôbec dokáže vyjadriť, pritom nevie vôbec nič o tom, čoho súčasťou toto ozbrojené vystúpenie bolo. Blíži sa nám „osmičkový rok“, ktorý je súčasťou práve sa začínajúceho školského roka. Osmičkový rok bude plný dejinných a osudových výročí, mnohé z nich budú dokonca okrúhle. Rok 1848, 1948, 1968, 1988, áno, aj rok 1918 – a tých osmičiek by sa ešte našlo. Čo o nich naučíme našu mládež, budúcich občanov štátu, ktorý si tými udalosťami v takej alebo v onakej podobe musel prejsť? Zostane v pamäti dnešným školákom iba to, že v deň štátneho sviatku bývajú kolóny na cestách do susedného zahraničia k tamojším nákupným centrám? Alebo to, že sú zľavy na kúpaliskách? To je príliš málo. Smutne málo.
Mimochodom – „mali sme tento rok iba takú dovolenku...“ Iba takú – pod tým treba chápať, že človek, ktorý si takto povzdychol, chcel povedať, že to bola dovolenka len na Slovensku. Že deti z toho nemali nič. Veď čo už u nás na Slovensku... Aj to je súčasť výchovy a vzdelávania. Neskoro je na sklonku života, plnom chvíľkových radostí a vnemov, zistiť, aké krásne sú Roháče, Tri koruny, Staré hory, aká nádherná krajina s mnohými úžasnými ľuďmi je naše Slovensko. Napokon, možno je aj šťastie, že ešte tá diaľnica nie je. Potom už budú deti poznať iba „exity“. Nijaký hrad, nijaká pamätihodnosť, pamätník, pomník, nijaký Strom roka, Naj dedinka Slovenska... Musíme veriť, že tento školský rok bude lepší a musíme pre to aj niečo urobiť. Nielen školy a učitelia. Pod slovom výchova sa nemôže v rodinách rozumieť iba obliekanie a kŕmenie. Aj keď neraz to takto u nás, žiaľ, asi v súčasnosti je. Z najrôznejších príčin. Ozaj, skúste, pri všetkej zodpovednosti, zahrať si takú malú hru – každý deň si nájdite jedno slovenské „naj“ – z prírody, z architektúry, z techniky... Budete mať práce na niekoľko rokov. Stačí málo – vedieť.
Ivan BROŽÍK