Augustín MALÁR - Popravili Nemci štyroch slovenských generálov? - 5. časť

Augustín Malár bol svojho času najpopulárnejší veliteľ v slovenskej armáde - 5. časť

Popravili Nemci štyroch slovenských generálov?

Text a foto: Branislav KINČOK

Generál II. triedy Augustín Malár patril v rokoch 1939 – 1944 medzi najschopnejších a súčasne najobľúbenejších veliteľov slovenskej armády. Svoje schopnosti prejavil už ako príslušník československých légií v Taliansku. V československej armáde mu podobne ako väčšine slovenských dôstojníkov neumožnili plnohodnotný kariérny rast. Všetko si vynahradil v slovenskej armáde, s ktorou absolvoval všetky vojnové ťaženia a dosiahol hodnosť generála. Ako jediný z generálov bol veliteľom oboch slovenských divízií, ktoré sa zúčastnili na ťažení proti Sovietskemu zväzu – Zaisťovacej i Rýchlej.Uplatnil sa aj v diplomatických službách ako vojenský a letecký atašé v Berlíne. Neskôr rozpoznal nevyhnutnosť nemeckej porážky a spolu s generálom Ferdinandom Čatlošom pripravoval ozbrojené vystúpenie proti hitlerovskému Nemecku. To ho nakoniec stálo život a generál Malár sa konca vojny nedožil.

Augustín Malár sa narodil 18. júla 1894 v hornorakúskej obci Reitern, kde jeho rodičia dočasne prevádzkovali podomový obchod. Svoje detstvo však prežil v Starej Turej. Po absolvovaní ľudovej školy nastúpil v roku 1906 na gymnázium v Skalici a neskôr na evanjelické lýceum v Šoprone. Mal veľmi silné slovenské povedomie, ktoré verejne prejavil už po úspešnej maturite v lete 1914. Najskôr sa v krčme v Starej Turej „urážlivo“ vyjadril na adresu zavraždeného následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este a neskôr tento svoj „prečin“ znásobil spievaním „poburujúcej“ piesne Hej, Slováci. Na jeseň 1914 začal študovať na Bratislavskej evanjelickej teologickej akadémii. Po mesiaci ho však zatkli a za spomínané výroky odsúdili na sedem mesiacov väzenia.

Po odpykaní trestu narukoval do c. a k. armády a v decembri 1915 ho ako kadeta odvelili na východný front, kde sa zúčastnil na bojoch pri Gorodišči. Na jar 1916 jeho pluk presunuli na taliansky front a tam po polroku padol A. Malár do zajatia.

■ DÔSTOJNÍK V LÉGIÁCH

V zajatí prišiel A. Malár do kontaktu s českými a so slovenskými zajatcami a stotožnil sa s myšlienkou československej štátnosti – vtedy sa javila ako najideálnejšie riešenie budúcnosti slovenského národa. Vo februári 1918 vstúpil do československých légií v Taliansku a bol povýšený do hodnosti poručíka. V auguste 1918 sa Malárov peší pluk č. 34 zúčastnil na prudkých bojoch v horskom masíve Monte Baldo v severnom Taliansku na taliansko-rakúskom fronte. V decembri 1918 jeho pluk presunuli do novovzniknutého Československa a v priebehu roku 1919 sa zúčastnil na obsadzovaní Slovenska a bojoch proti maďarskej Červenej armáde. Za účasť na týchto bojoch ho vyznamenali Československým vojnovým krížom a v apríli 1920 prijali do československej armády v hodnosti kapitána.

■ ŤAŽKÉ ROKY

Legionárska minulosť dávala Malárovi veľmi dobré vyhliadky na rýchly hodnostný rast. Ten podporil aj štúdiom vo Francúzsku na École spéciale militaire v Saint-Cyr v rokoch 1921 – 1922. Napriek tomu, že ho každoročne jeho velitelia odporúčali na mimoriadne povýšenie, zostal až do začiatku 30. rokov v hodnosti štábneho kapitána pechoty. Jednou z príčin bolo jeho slovenské zmýšľanie. Takýto postup v tomto období nebol nijako výnimočný.

Generál Malár pri prejave pred frontovými slovenskými vojakmi v Prešove, 1942.

Po úspešnom absolvovaní Válečnej školy v Prahe (1927 – 1930) však už jeho vojenská kariéra strmo stúpala. Počas štúdia sa zoznámil s Vlastou Kabešovou a v lete roku 1928 sa s ňou oženil. Manželstvo sa však po necelých štyroch rokoch rozpadlo. V roku 1935 ho premiestnili do Vojenského zemepisného ústavu v Prahe. Tu bol v roku 1937 povýšený do hodnosti podplukovníka generálneho štábu. V roku 1938 bol pridelený na Ministerstvo národnej obrany v Prahe, kde ho zastihlo vyhlásenie autonómie Slovenska. Po októbri 1938 Malár pôsobil na Hlavnom veliteľstve HG v Bratislave. Ako vojenský expert bol aj členom česko-slovenskej delegácie na rokovaniach s Maďarskom v Komárne (9. – 13. októbra 1938). V deň vyhlásenia Slovenského štátu podpísal Memorandum, v ktorom signatári apelovali na poslancov Slovenského snemu a varovali ich pred historickými dôsledkami vyhlásenia slovenskej samostatnosti. Dokázal tak svoju pretrvávajúcu oddanosť myšlienke československej štátnosti. Napriek tomu už 15. marca 1939 Malár spolu s ďalšími dôstojníkmi zložil prísahu vernosti novému štátu a režimu a zároveň prevzal velenie VI. zboru v Spišskej Novej Vsi. Jeho hlavnou úlohou bola obrana územia východného Slovenska. Jeho popularita v armáde i mimo nej stúpla počas konfliktu s Maďarskom (Malá vojna), po ktorom ho povýšili do hodnosti plukovníka generálneho štábu.Aj keď ešte v marci 1939 bol plne oddaný myšlienke československej štátnosti a netajil sa kritickými názormi na spoluprácu s Nemcami, už v septembri toho istého roku sa zúčastnil v rámci slovenskej armády na vojenskom ťažení proti Poľsku. Velil 3. divízii (krycie meno Rázus), pričom potvrdil svoj cit pre taktiku a prejavil aj značnú dávku veliteľskej iniciatívy. Jeho počínanie neušlo pozornosti Nemcov, a tí ho vyznamenali železným krížom II. triedy.

■ NA VÝCHODNOM FRONTE

Po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny v júni 1941 poverili plukovníka Malára velením 2. divízie, ktorá bola súčasťou Armádnej skupiny. Po krvavej bitke pri Lipovci skupinu reorganizovali a vytvorili z nej Rýchlu divíziu (RD) a Zaisťovaciu divíziu (ZD). V novembri 1941 Malára vymenovali za veliteľa RD. Tentoraz už funkciu prijal. Velenie prevzal za veľmi zložitých podmienok; RD čelila až do konca decembra 1941 prudkému sovietskemu útoku (ofenzíva v priestore Rostova na Done). Medzi vojakmi RD bol nesmierne populárny. Vďaka svojmu skúsenému veliteľovi dokázali v zimných obranných bojoch na rieke Mius svoju obrovskú výdrž a odolnosť, pričom čelili šesťnásobnej sovietskej prevahe. Malár v týchto bojoch obstál vynikajúco a potvrdil, že je jedným z najschopnejších poľných veliteľov slovenskej armády. Už 1. januára 1942 bol povýšený do hodnosti generála II. triedy a 6. februára 1942 mu Adolf Hitler udelil najvyššie nemecké vyznamenanie – Rytiersky kríž Železného kríža. V máji 1942 velenie RD prevzal jej staronový veliteľ gen. Jozef Turanec a gen. Malár odišiel na Slovensko.

■ PRÍPRAVY POVSTANIA

Po návrate na Slovensko generála Malára vymenovali za vojenského a leteckého atašé na slovenskom vyslanectve v Berlíne. V júli 1944 prevzal funkciu veliteľa Poľnej armády (tzv. východoslovenská armáda) a dostal sa tak do centra konšpiračného diania. Ešte predtým sa 18. februára 1944 oženil v Berlíne s mladou nemeckou zubnou lekárkou Margot Großeovou.

Ako prvý ho do plánov protinemeckého ozbrojeného vystúpenia zasvätil minister F. Čatloš. Podobné plány s Malárovou armádou mali aj predstavitelia Vojenského ústredia (VÚ) v Banskej Bystrici. K zapojeniu do príprav povstania však nedošlo, a preto bol plán VÚ dopredu odsúdený na neúspech. Takto sa generál Malár dostal do zložitej a nebezpečnej hry, ktorá sa mu napokon stala osudnou.  V skupine armád Severná Ukrajina sa v súvislosti s prevratom v Rumunsku začali objavovať úvahy o preventívnom odzbrojení Malárovej armády. Tie vyvrcholili 27. augusta, keď bol prijatý plán na jej odzbrojenie pod názvom Kartoffelernte mit Prämie (Zber zemiakov s prémiou). Malár o jeho existencii nemal ani najmenšie tušenie. V priebehu 29. augusta 1944 prichádzali do Bratislavy prvé správy o prenikaní nemeckých vojsk na územie Slovenska. F. Čatloš, ktorý bol už v tom čase zbavený velenia armády, urýchlene poslal špeciálne lietadlo pre A. Malára, aby sa ešte v ten deň dostavil do Bratislavy. Ten sa však rozhodol, že odlet odloží až na druhý deň ráno. Situácia sa ešte viac skomplikovala po Čatlošovom večernom rozhlasovom prejave, v ktorom oznámil príchod nemeckých okupačných síl. Malár sa ocitol vo veľmi zložitom postavení. Vedel, že vojenské vystúpenie proti Nemecku je v najbližšom čase nevyhnutné, ale vo vtedajšej situácii ho pokladal za predčasné a z vojenského hľadiska aj za nevýhodné.

Po prílete do Bratislavy ihneď odišiel do prezidentského paláca, kde sa dozvedel o udalostiach v Banskej Bystrici. Nástojčivo argumentoval o predčasnosti povstania, čím stratil u Nemcov veľkú časť dôvery, ba naopak, stal sa pre nich podozrivý. Po prejave prezidenta Dr. J. Tisa mal v rozhlase vystúpiť aj gen. Malár, ktorý mal povstanie oddialiť a pred Nemcami sa obhájiť. Žiaľ, ani jedno, ani druhé už nebolo možné. Malár vo svojom prejave odhalil svoje postoje a doslova šokoval všetkých sympatizantov odboja: „Stáť! Čelom späť! Pochod do materských posádok k svojim jednotkám! Všetko je prenáhlené, nedomyslené a môže to naše pekné, dosiaľ vojnovou zhubou len málo dotknuté drahé Slovensko priviesť tam, kde ho nechceme mať, to je do vojennej vravy.“ V ďalšej časti prejavu definitívne podkopal zvyšky dôvery, ktoré voči jeho osobe na nemeckej strane ešte zostali a zároveň znamenali spečatenie jeho osudu: „Prečo teda nečakať, až veci samy dozrejú a potom jednotne, okolnostiam primerane, všetci za jeden povraz ťahať. Tak káže zdravý pud sebazáchovy malého národa.“ Azda najväčší šok spôsobilo zakončenie jeho prejavu gardistickým pozdravom „Na stráž!“, ktorý v armáde všeobecne ignorovali. Tento prejav mu poškodil na oboch stranách.

Po jeho prejave nastal vo viacerých armádnych posádkach chaos. Azda najväčší práve vo východoslovenských divíziách. Plukovník Viliam Talský, ktorý bol počas Malárovej neprítomnosti veliteľom Poľnej armády, 31. augusta 1944 odletel lietadlom do Sovietskeho zväzu. Východoslovenská armáda tak zostala bez veliteľov, v rozklade a tento všeobecný chaos ukončili popoludní 31. augusta 1944 nemecké jednotky, ktoré obe divízie odzbrojili.

■ TRAGICKÝ KONIEC

Ešte v ten deň v popoludňajších hodinách Malár bez oznámenia opustil Bratislavu a odletel do Prešova bez toho, že by tušil, čo sa deje s jeho divíziami. Po pristátí na letisku ho zaistili nemeckí vojaci a eskortovali do kasární v Prešove medzi ostatných internovaných dôstojníkov. Neskôr ho z Prešova eskortovali do nemeckého zajateckého tábora v Kaisersteibruchu (Rakúsko) a odtiaľ do pevnosti Königstein v Sasku, kde boli umiestnení viacerí zajatí generáli.

Spočiatku s ním nemecké orgány zaobchádzali slušne. Na prelome rokov 1944/1945 sa však jeho položenie povážlivo zhoršilo. Z výpovedí viacerých exponovaných účastníkov povstania, ktorí skončili v nemeckých rukách, si vyšetrovatelia urobili jasný obraz o Malárovej účasti v Čatlošových plánoch protinemeckého ozbrojeného vystúpenia. V takejto situácii už Malárovi nepomohlo ani vysoké nemecké vyznamenanie a ani jeho nemecká manželka, ktorej sa 4. novembra 1944 narodil syn Borivoj. Presunuli ho do Berlína, do Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti. Odobrali mu uniformu a  zbavili všetkých hodností a Rytierskeho kríža. Tragický koniec gen. Malára je dodnes zahalený rúškom tajomstva. Podľa jednej z verzií bol spolu s ďalšími generálmi (Š. Jurechom, R. Viestom a J. Golianom) niekedy v druhej polovici marca 1945 popravený na dvore väznice v nemeckom koncentračnom tábore Flőβenbürg. Dodnes sa však v nemeckých archívoch nenašli nijaké dokumenty potvrdzujúce exekúciu štyroch slovenských generálov. Preto nemožno vylúčiť, že generál Malár spolu s ostatnými slovenskými generálmi vojnu prežil a skončil v sovietskom zajatí. Presný deň úmrtia a ani miesto jeho posledného odpočinku dodnes nepoznáme. V januári 1952 Okresný súd v Bratislave stanovil za deň jeho úmrtia 28. február 1945.