KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Richard Sulík je zaujímavá postava slovenskej politickej scény. Začínal ako Miklošov poskok, mal ambície stať sa podpredsedom SDKÚ, pričom jeho predstavy o tom, ako funguje politika, boli, jemne povedané, silne insitné (vraj požadoval odchod Mikuláša Dzurindu z vedenia SDKÚ). Keď pochopil, že v SDKÚ neprerazí, skúsil vymyslieť akúsi politickú obskúrnosť nazvanú odvodový bonus. Paradoxne, jeho možno budúci koaličný partner Miroslav Beblavý to už vtedy pred vyše desiatimi rokmi ohodnotil ako konštrukt sociálneho inžinierstva. Každopádne, po krachu starej pravice SDKÚ ‒ vďaka Gorile a KDH ‒ opäť vďaka politickému pokrytectvu, sa v roku 2016 trochu nečakane stal načas dokonca lídrom opozície so silnými, priam premiérskymi ambíciami.
V priebehu rokov 2016 ‒ 2019 však v slovenskej politike nastali mnohé zmeny, najmä vznik „novej opozície“ s tzv. „novými“ politikmi typu Miroslav Beblavý (sedemnásť rokov v politike) či Martin Poliačik (deväť rokov v politike) priniesol na slovenskú politickú mapu priam tektonické zmeny. Predovšetkým nástup progresívcov s ich mediálnou hviezdou Zuzanou Čaputovou spôsobil raketový štart preferencií tohto nového subjektu. Nástup progresívcov, Spolu a Kiskovej strany Za ľudí sa prejavil v prudkom páde preferencií SaS. Zo svojho preferenčného maxima, ktoré atakovalo pätnásť až šestnásť percent, dnes strana spadla na sotva sedem percent. Sulík sa aktuálne dostal do situácie, keď s definitívnou platnosťou dosníval svoj premiérsky sen, ba dokonca nemôže snívať ani svoj sen o tom, že bude ministrom financií. V tejto súvislosti Miroslav Beblavý ako „designovaný“ podpredseda vlády a minister financií v projektovanej budúcej vláde jasne povedal, že nijaký odvodový bonus nebude a miera naplnenia pôvodného programu SaS sa sulíkovcom umožní len vo veľmi symbolickej rovine. Ak k tomu pridáme skutočnosť, že Richard Sulík bol v ostatných piatich rokoch prevažne v Bruseli, resp. Štrasburgu, je jasné, že jeho vplyv na stranu sa oslabil. Už len samotná táto skutočnosť spôsobila, že do značnej miery stratil bezprostredný kontakt so slovenskou politikou. Ešte horšie sa jeho absencia na Slovensku prejavila v straníckej politike. Stalo sa to, čo sa dalo čakať ‒ šéf bol preč a kontrolu nad stranou postupne preberali rôzne skupinky. Dnes je však SaS v situácii, keď pre prudký prepad preferencií akútne hrozí strata poslaneckého mandátu dobrej polovici poslaneckého klubu.
Symptómy toho, že to v SaS nie je celkom v poriadku, naznačili voľby do republikovej rady, v ktorých prekvapujúco neuspela Sulíkova protégé a preferenčná dvojka strany Lucia Nicholsonová. V reakcii na túto skutočnosť Nicholsonová prerušila svoje členstvo v strane (vraj do konca roka). Toto gesto však jasne naznačilo, že strana je všetko možné len nie konsolidovaná.
Richard Sulík po skončení mandátu v Európskom parlamente začal jasne chápať, že jeho dlhšia absencia na Slovensku si vyžiadala svoju daň. Čoraz viac straníkov má problém s jeho autoritatívnym štýlom riadenia, situácia v strane je napätá, všetci očakávajú, ako dopadnú voľby vo februári 2020 s tým, že keď budú výsledky podľa očakávania podstatne horšie než v roku 2016, nastane veľmi vhodná atmosféra na výmenu autoritatívneho a navyše aj neúspešného predsedu.
Richard Sulík si veľmi dobre uvedomuje, že obhájiť predsednícky post po „nevýhre“ vo voľbách v júni 2020, bude podstatne ťažšie než pol roka pred voľbami. Aj preto zneužil veľmi čudné ustanovenia v stanovách SaS a na 7. septembra zvolal mimoriadny snem, ktorý má jeho predsednícky mandát potvrdiť na podstatne dlhšie obdobie. Získa tým čas na konsolidáciu svojho postavenia, bez ohľadu na prípadný nelichotivý volebný výsledok. Napokon, v dejinách strany to nie je nič nové. Podobný trik použil Sulík už v čase, keď proti nemu kandidoval Jozef Mihál. Aj vtedy zvolal mimoriadny kongres s cieľom neumožniť svojmu vyzývateľovi štandardnú volebnú kampaň.Teraz sa však stalo niečo, s čím celkom nerátal. Toto flagrantné zneužívanie stanov narazilo na relatívne prudký odpor jeho straníkov. V čase uzávierky tohto komentára štyridsaťšesť členov strany vrátane najvyšších straníckych špičiek ‒ podpredsedníčky Jany Kiššovej, šéfky poslaneckého klubu Natálie Blahovej či poslanca Jozefa Rajtára ‒ oznámilo, že sa na kongrese nezúčastnia. Ak si uvedomíme, že strana má niečo nad dvesto členov, na to, aby rebeli Sulíka zastavili, muselo by ich byť vyše sto. Dnes tak verejne a otvorene protestuje proti Sulíkovej politike asi štvrtina členov. Otázka teda znie, o čo im vlastne ide? Významná časť straníckych špičiek ‒ podpredsedovia, poslanci a členovia republikovej rady ‒ týmto postojom protestuje proti skutočnosti, že Richard Sulík postavil stranu pred fait accompli, čiže pred hotovú vec. Cieľom ich absencie teda je zásadným spôsobom spochybniť jeho takto nadobudnutú predsednícku legitimitu. No a keď výsledky volieb nesplnia očakávania a duch vzdoru proti málo legitímnemu predsedovi pretrvá, v najbližších regulárnych straníckych voľbách ho porazia o to ľahšie a jasnejšie.