KOMENTÁR Ivana BROŽÍKA
Strany, ktoré fungovali a istý čas zrejme ešte budú fungovať na národnostnom či národnom princípe, vo voľbách „pohoreli“. Etnicita zjavne už nie je to, čo by voličov oslovovalo do takej miery, aby jej dávali hlas. To je základný postreh či odpoveď na otázky nastolené titulkom...
V prípade volebného neúspechu Slovenskej národnej strany je to skľučujúce, pretože ide nielen o najstarší politický subjekt v histórii Slovenska, ale aj o politickú stranu, ktorá v našich dejinách často zohrávala veľmi pozitívnu, ak nie priam národne existenčnú úlohu. Vráťme sa však do súčasnosti. Slovenskí národniari mali čo ponúknuť a ponúkali to. Boli jedni z mála, ktorí predostierali vízie pre živnostníkov, malých podnikateľov, predkladali reálny sociálny program. Teda mohli zaujať tých – pre väčšinu iných politikov – „zbytočných, nepotrebných, nevplyvných“. Stalo sa však to, čo sa stalo. Nech si to vedenie strany dôkladne rozoberie a nech sa pokúsi nájsť riešenia na nápravu chýb. Slovensko Slovenskú národnú stranu potrebuje. A potrebovať bude. Ide o to, akú filozofiu jej prisúdia jej vodcovia, aké ciele jej vytýčia a kam chcú so svojou straníckou pomocou Slovensku dospieť.
Iné je to s politickými stranami v oblastiach so žijúcimi etnickými Maďarmi. Iné menšinové etnické strany u nás asi netreba spomínať, ich príslušníci majú vo voľbách spravidla tie isté návyky a „politický vkus“ ako majoritné obyvateľstvo. Potenciál „maďarského voliča“ sa na Slovensku od prvých slobodných volieb pohyboval v rozmedzí desať až dvanásť percent. Ako prvý to pochopil Béla Bugár a v minulosti volebne veľmi efektívne tento potenciál vyťažil. Poistil sa ešte aj tým, že na kandidátky bral aj „Nemaďarov“. Párkrát mu to vyšlo, v roku 2020 však už nie. Zmenil sa totiž aj on, aj maďarský elektorát. A zmenilo sa aj politické prostredie – na slovenskom (maďarskom) juhu a juhovýchode operovali až štyri politické strany a argumentovali takmer takým istým programom a takou istou ponukou. Pritom oslovovali tých istých voličov. Jasný možný percentuálny strop už vopred – maximálne tri percentá – lídrom týchto strán nič nehovoril. Takáto neblahá vízia ich nedokázala prinútiť ani len rokovať. Egá lídrov boli oveľa dôležitejšie ako záujmy a potreby maďarských voličov. To je, chce sa napísať – našťastie, na Slovensku už tradičný folklór v etnickom maďarskom politickom prostredí.
Ďalšou príčinou neúspechu etnickej politickej ponuky je aj to, že už spomenutý „slovenský juh“ sa národnostne premiešava. Prichádza sem veľké množstvo mladých slovenských rodín, stačí sa iba pozrieť, ako sa za posledné roky zmenilo národnostné zloženie obcí na oboch brehoch Dunaja od Bratislavy trebárs po Gabčíkovo. Aj v samotnom Maďarsku a v niektorých jeho obciach sa hovorí čoraz viac po slovensky ako po maďarsky. Sú tam jednoducho veľmi vhodné ekonomické podmienky na bývanie, najmä z pohľadu mladých ľudí. Nuž, a nesmierne dôležitým faktorom neúspechu „maďarskej karty“ v parlamentných voľbách 2020 na Slovensku je práve ekonomika, sociálne podmienky. Deti na „maďaroch“ potrebujú školy – aj slovenské školy, potrebujú škôlky, ich rodičia potrebujú zamestnanie, možnosť dopraviť sa za prácou do väčších miest. Iba názvy železničných staníc či obcí v maďarčine im naozaj nestačia. Takisto im to nestačí, ako im nestačí pozerať sa donekonečna na „dobre umiestneného“ lídra svojej strany, ktorý robí prakticky už tridsať rokov to, čo robí v slovenskej politike, teda, ak môžeme byť trošku „zlí“, okrem budovania si vlastnej moci – nič, prípadne zopár zákulisných hier, ktorých výsledkom majú byť akési skryté výhody pre akési skryté subjekty.
Ukazuje sa tiež, že na voliča na Slovensku už nezaberá ani priveľa „vlastenectva“ v predvolebnej ponuke politických strán. Ak si na ňom dokonca postavili volebné heslá, zostali bez šance. Zdá sa, akoby vlastenectvo bolo už nielen neznáme, ale aj neželané slovo – to je priama výzva pre budúcich správcov rezortu školstva urobiť s týmto vyvetraným pojmom niečo, niečo obsahovo zaujímavé a dobovo súčasné.
Na tomto mieste je asi vhodné zopakovať výrok zakladateľa Slovenských národných novín Ľudovíta Štúra: „Čím národ nižšie stojí, čím hlbšie v živote telesnom je ponorený, tým menej vážnosti má sám k sebe a tým ľahšie si dá so sebou zahrávať a svoje si odnímať, ako i jednotlivý človek v bahne telesného života zaviaznutý je bez vážnosti k sebe samému a ľahko sa ... za úžitok telesný nielen s telom, ale aj s dušou zapredá.“ (Život národou. In Orol tatránski, 1846, roč. 2, č. 41, s. 323) Je teda načase, aj po týchto voľbách, začať meniť naše bytie z iba telesného aj na hodnotové. Nespochybniteľne medzi naše najvyššie hodnoty patria naše národy, naše materinské jazyky, naša vlasť, hrdosť na ňu a na to, že sme jej súčasťou. Lenže, musíme jej začať aj niečo dávať – nielen pre nás, ale najmä aj pre ďalšie generácie. To je však už iná téma, a nie je isté, že by sa hodila do povolebného komentára.