Afganský debakel

KOMENTÁR
Roman MICHELKO

Srdcervúce pohľady na kolabujúce letisko v Kábule sú príznačným znakom fatálneho zlyhania Západu a zároveň zásadným popretím známej Fukujamovej tézy o konci dejín. Tento americký politológ v roku 1991 postuloval tézu, že pádom východného bloku definitívne a na plnej čiare zvíťazila liberálna demokracia. Preložené do jazyka reálnej politiky to vlastne znamená, že liberálna demokracia je najlepší a zároveň dokonalý politický systém, že v podstate politické systémy už ustrnú a postupne budú všetky ostatné systémy pomaly, ale iste spieť k tomuto systému. Dnes po tridsiatich rokoch vieme, že to bola úplná ilúzia. Medzitým sme si však odžili zopár fatálnych zlyhaní pri presadzovaní tohto „dokonalého“ systému. Vráťme sa však k Afganistanu.
Medzinárodná intervencia proti režimu, ktorý tam v roku 2001 vládol, bola ako-tak oprávnená. Vládnuci Taliban totiž poskytoval azyl al-Kájde, ba dokonca jej lídrovi Usámovi bin Ládinovi, ktorý zjavne stál za útokom na americké Dvojičky v roku 2001. Bolo jasné, že Taliban, ctiaci si princíp pohostinnosti, nebude ochotný vydať svojho hosťa Usámu bin Ládina, a preto bola intervencia v tom čase logická a očakávaná. Všetko, čo nato nastalo, však už bolo len vŕšenie chyby za chybou. USA mali po tom, čo „vyprášili“ al-Kájdu z Afganistanu, ostať ešte nejaký rok-dva a pokúšať sa pomôcť vzniku akejsi ako-tak legitímnej vlády. Potom mali odísť. Ak by sa tak stalo, je dosť pravdepodobné, že vývoj v Afganistane by nebol taký zúfalý, ako ho vidíme dnes. Mnohí experti svorne tvrdia, že dlhodobá podpora síce prozápadnej, ale skrz-naskrz skorumpovanej kleptokracie, bola obrovskou chybou.
Vo svojej pýche si americkí stratégovia predstavovali, že dokážu v Afganistane „naklonovať“ akúsi liberálnu demokraciu na čele s bábkovou vládou, ktorá bude poslušne plniť ich zámery. Nakoniec sa to aj darilo, otázne je však za akú cenu. Podľa triezvych odhadov za dvadsať rokov okupácie investoval Západ do Afganistanu vyše 870 miliárd dolárov. Len zbraňové systémy, ktorými disponovala afganská armáda, mali hodnotu blížiacu sa 90 miliardám dolárov a ich technická vybavenosť predstihla väčšinu armád NATO. Dnes, keď Afganistan ovládol Taliban, je veľmi pravdepodobné, že sa začne veľký „výpredaj“ špičkovej zbrojnej techniky, keďže negramotní Talibovia komplikované zbraňové systémy ovládať nedokážu. Iste sa však tejto ponuke potešia rôzne teroristické skupiny, disponujúce ľuďmi, ktorí ju ovládať dokážu.
Vráťme sa však k výpočtu chýb a zlyhaní. Tou prvou bola veľmocenská spupnosť, tou druhou bezbrehý cynizmus. Ak by niekedy v rokoch 2003 ‒ 2004 spojenci odišli a trvali by na inkluzívnej vláde, teda vláde, ktorá by reprezentovala všetky relevantné politické prúdy v afganskej spoločnosti vrátane Talibanu, ktorý bol na vidieku vždy silný, dnes sme nemuseli byť svedkami nového plného ovládnutia spoločnosti týmto radikálnym hnutím. Vládna zodpovednosť by urobila svoje. Ak by bol Taliban súčasťou, nie úplným hegemónom politiky, aj jeho prejavy by boli značne limitované. Namiesto toho bol Taliban vytesnený z politického života, zahnaný na vidiek a dlhodobo kritizoval bábkovú proamerickú vládu, ktorá v miere korupcie búrala akékoľvek hranice. Podľa niektorých analýz sa rozkradlo až osemdesiat percent medzinárodnej pomoci. Aj preto sme denne svedkami priam legiend o tom, ako celé armádne divízie figurovali len na papieri a žold fiktívnych vojakov si prisvojovali ich velitelia. A tak to fungovalo v celej spoločnosti. Navyše vládcovia Afganistanu neboli žiadni demokrati. Hámid Karzaj, dlhoročný spolupracovník CIA, bol možno ako-tak legitímne zvolený len prvýkrát, druhé prezidentské voľby boli nečestne zmanipulované. No a veľmi podobné to bolo aj s jeho nástupcom Ašrafom Ghaním. Obaja prezidenti boli rovnako autokrati, ako aj kleptokrati. Okrem masívnej korupcie, ktorú nielenže tolerovali, ale sa na nej aj zúčastňovali, držali ochrannú ruku nad warlordami, miestnymi vojenskými veliteľmi, ktorí boli nad zákonom, drancovali svoje územia, páchali nepredstaviteľné zločiny, ale na ich beztrestnosť stačilo, že sa delili o svoj lup s politickými špičkami.
V svetle týchto udalostí je potom raketový pád režimu, ktorý už dlhé roky nepožíval takmer nijakú dôveru občanov, pochopiteľný. Zároveň je to však aj poučenie pre západný svet. Fukujamova téza o konci dejín a globálnom víťazstve liberálnej demokracie sa v praxi absolútne nepotvrdila. Pretvárať krajiny s úplne odlišným kultúrno-spoločenským kontextom na svoj obraz je cesta do pekla. Po krachu „arabskej jari“ je pád Afganistanu jasným mementom – nechať žiť cudzie kultúry svojím spôsobom, pokiaľ neohrozujú našu civilizáciu. V opačnom prípade sa to vždy skončí krachom a množstvom premrhaných prostriedkov.