Antisemitizmus nezapustil v slovenskej populácii nijaké hlbšie korene. Počas ostatnej návštevy sv. otca Františka v Bratislave sme si pripomenuli aj 80. výročie holokaustu na Slovensku. Sám pápež František dokonca poctil židovskú komunitu na Slovensku svojou účasťou na spomienkovom podujatí na mieste už zbúranej bratislavskej synagógy. Aký bol teda vzťah Slovákov a Židov v minulosti. Reálne výsledky Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1944 do veľkej miery prekrýva osud slovenských Židov. Pritom ak skúmame históriu slovensko-židovských vzťahov od rímskych čias – Židia už vtedy sprevádzali rímske légie najprv ako otroci, neskôr ako obchodníci – nenachádzame v nich nepriateľstvo, skôr naopak. Vichingom vyhnaných Metodových žiakov v Benátkach vykúpil od Židov „Božím prispením cisárov muž z Carihradu“, a tak sa učenie sv. Cyrila a Metoda dostalo k južným Slovanom. Keď sa v roku 1096 prvá križiacka výprava, ktorá na území Čiech a Moravy podnietila protižidovské pogromy, dostala v počte dvanásťtisíc mužov do okolia Nitry, Slováci bránili Židov a križiakov rozprášili.
Uhorský kráľ Ondrej II. využíval služby židovských finančníkov a problémy so splácaním pôžičiek riešil tak, že im dával do prenájmu príjmy z regálnych práv (predaj soli, výčap, vyberanie ciel). Po bitke pri rieke Slanej v apríli 1241 utekal kráľ Belo IV. pred Tatármi na dalmatínske ostrovy cez Bratislavu, a tu mu pomohli Židia. Svoju záchranu ocenil tak, že im dovolil, aby mu každoročne podarúvali husi...
■ UHORSKÝ IZRAEL
V roku 1525 boli v Pešti búrlivé protižidovské pogromy ako výsledok obchodníckej žiarlivosti po tom, ako sa peňažným obchodom začali venovať aj Nežidia. Horné Uhorsko zo 17. storočia sa zvyklo označovať ako „uhorský Izrael“, lebo na Slovensku žilo šesťdesiat percent uhorských Židov a v niektorých mestách tvorili aj viac ako polovicu obyvateľstva – v Novom Meste nad Váhom či v Huncovciach, kde bola ješiva. Chýrny rabín z Frankfurtu Chatam Sofer, uctievaný ako najväčší rabín sveta, v Bratislave v roku 1806 založil ješivu.
Na Slovensku sa ani v časoch protižidovských pogromov v Česku (Hilsneriáda) či v Maďarsku na konci 19. storočia nevyskytli takéto prejavy. Naopak, v Liptovskom Mikuláši si ako prví v Uhorsku zvolili v roku 1864 za starostu Žida Izáka Dinera. Z Nového Mesta nad Váhom pochádzal prvý Žid, člen uhorskej vlády, Eduard Horn, ktorý bol od roka 1870 poslancom uhorského snemu a v roku 1874 protestoval proti rušeniu slovenských gymnázií. Tak ako sotva bola na Slovensku dedina, v ktorej by chýbal židovský obchod alebo krčma, tak sotva bola ľudová škola, v ktorej by nebol aspoň jeden žiak Žid. A ako spomína Milan S. Ďurica, „vychádzali sme s nimi celkom tak ako s ostatnými spolužiakmi, nikto z nás ani len nepočul slovo antisemitizmus, a ak ho náhodou počul, iste nevedel, čo znamená.“
■ ŽIDOVSKÉ OSOBNOSTI
Aj z novších čias sú známe židovské osobnosti. Lekár Gejza Vámoš (1901 – 1956) bol slovenským spisovateľom. Ekonóma Eugena Löbla (1907 – 1987) odsúdili v procese s „vodcom sprisahaneckého centra“ Slánským v roku 1952 na doživotie. Obesili jedenásť osôb vrátane Vladimíra Clementisa, z toho osem Židov. V roku 1968 emigroval Löbl do Kanady, kde pracoval pri Štefanovi Romanovi vo Svetovom kongrese Slovákov. Löblove slová o rokoch 1939 – 1945: „Musíme otvorene povedať, že slovenský národ a jeho zodpovední politici priviedli Slovenský štát k obdivuhodným úspechom. Bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba. Dokázali tým svoju vyspelosť. To treba uznať a nemožno paušálne zatracovať všetko, čo sa za vojny v Slovenskej republike robilo. Bolo by to preberanie komunistických a čechoslováckych kritérií a popieranie objektívneho zhodnotenia doby.“
■ NEKROLÓG ZA HLINKOM
Bratislavské Židovské noviny venovali nekrológ Andrejovi Hlinkovi, známemu vyhlásením, že „antisemitská idea je slovenskému národu cudzia“, po jeho smrti v auguste 1938: „Slovenský národ má veľkého mŕtveho... a my židia nemôžeme ostať stranou... Ctil a vážil si svojich židovských spoluobčanov a ako farár hlásal náboženskú znášanlivosť. Jeho bystrý zrak spoznal duševné hodnoty ružomberskej židovskej inteligencie, s ktorou sa rád stýkal. Svoju dôveru okázalo dal najavo, keď v pamätnom ružomberskom procese v roku 1906 za svojich obhajcov si zvolil židovských advokátov Izidora Bihellera a Bernáta Hillera. A keď v roku 1909 Ružomberčania poslali panovníkovi žiadosť, aby v Segedíne uväznený Andrej Hlinka bol oslobodený, na žiadosti boli podpisy i všetkých ružomberských Židov... Keď sa skloníme i my pred pamiatkou tohto muža a zúčastníme sa na smútku slovenského národa, dávame tým česť jeho statočnému zmýšľaniu, ktoré voči nám preukázal. Kiež by sa stal i v tomto smere vzorom tým, ktorí sú povolaní v jeho diele pokračovať.“
A napokon židovský historik Robert Büchler v knihe Kurze Übersicht der jüdischen Geschichte in dem Gebiet der Slowakei“ (München 1982) napísal: „Antisemitizmus – nenávisť voči Židom – nezapustil medzi Slovákmi žiadne hlbšie korene“.
■ SMUTNÉ UDALOSTI
A predsa prišli smutné udalosti. „Stali sa aj otrasné veci, ktoré sa nikdy nemali stať a na ktoré sa nikdy nemôže a nesmie zabudnúť“ (Ján Ch. Korec), do „nespravodlivého, protiprávneho a nekresťanského konania“ (Milan S. Ďurica) sa zapojilo aj Slovensko. Od 25. marca do 20. októbra 1942 násilne vyviezli do nacistických táborov 57 628 slovenských Židov „na práce“, pričom zo slovenského rozpočtu sa hradili náklady na tento odsun (päťsto mariek za osobu). Pokyn na vypravenie prvého transportu z Popradu dal predseda vlády Vojtech Tuka po dohode s Nemeckom. Bolo v ňom okolo tisíc mladých dievčat. A od 11. apríla začali vyvážať celé rodiny. Odpoveď na kľúčovú otázku, ako bolo možné, že radikáli na čele s Tukom a Machom dokázali splniť prianie Nemcov a vyviezť veľkú časť slovenských Židov do koncentračných táborov napriek odporu prezidenta, umiernených hlinkovcov a nesúhlasu väčšiny obyvateľstva, treba hľadať mimo Slovenska. V tých silách, ktoré „dali silu“ a vládu nad Európou do rúk Adolfa Hitlera. Neboli to sily platené slovenskými peniazmi. Mali sa nemeckými fabrikami na smrť a organizovaním neľudskej likvidáciu židovského obyvateľstva naplniť slová amerického prognostika z roku 1871, že svet čakajú tri svetové vojny? Prvá proti kresťanstvu, v ktorej napokon popadali hlavy všetkých katolíckych a ortodoxných panovníkov sveta, sa udiala v rokoch 1914-1918. Druhá kruto postihla chudobných Židov v rokoch 1939-1945.
■ STOP TRANSPORTOM
Bratislavská vláda zastavila transporty po tom, čo sa podarilo mladému Židovi Dionýzovi Lenártovi ujsť z koncentračného tábora Majdanek a informoval, že sa tam plynom vraždia ľudia, ktorí nie sú schopní pracovať. Informáciu posunul biskup Vojtaššák prezidentovi a ten oznámil nemeckému vyslancovi, že zo Slovenska nebude vyvezený ani jeden Žid, kým sa slovenská vyšetrovacia komisia nepresvedčí, aká je pravda. Keď Nemecko odmietlo možnosť navštíviť Osvienčim, transporty sa skončili a napriek silnému nátlaku až do povstania (august 1944) sa neobnovili. Tento čin slovenskej vlády židovský historik Gerard Reitlinger (The Final Solution, London, 1953) pokladá za prvú vzburu proti Hitlerovmu „konečnému riešeniu“ židovskej otázky.
Vážnou je otázka, či vedeli tí, ktorí vtedy riadili štáty sveta, teda aj štát Slovákov, čo sa v skutočnosti zamýšľa s ľuďmi, ktorých vina bola len v tom, že sa narodili ako židia/Židia? Vedela o osude väzňov v koncentračných táboroch Amerika, ich spravodajská služba CIA? Ak vedela, prečo nekonala? Je známy márny apel budúcej izraelskej premiérky Goldy Meirovej z tých čias, aby bombardovali Osvienčim. Beneš ešte 29. septembra 1942 tvrdil, že „nic nenasvědčovalo, žeby Němci měli plán totální likvidace Židů.“ Mohlo vedieť o nemeckých plánoch vtedajšie slovenské vedenie? Malo tajné informácie, aké nikto iný nemal? Podľa historika Ivana Mrvu „ani skupina slovenských radikálov, rozhodnutá vyviezť všetkých Židov zo Slovenska, netušila, aký osud Nemci Židom pripravili“. A Ivan Kamenec napísal: „Skutočne bolo ťažké uveriť šíriacim sa chýrom, čo vysídlené osoby v ‚nových domovoch‘ čaká“.
■ PRAVDA O OSVIEČIME
Svet sa pravdu o dianí v Osvienčime dozvedel až v máji 1944, keď sa dvom slovenským Židom (Rosenbergovi a Wetzlerovi) podarilo ujsť z Osvienčimu a ich protokol sa zo Slovenska dostal svetovej verejnosti. Ešte aj vtedy sa to neprijímalo ako zaručená správa. Vtedy však už rok a pol nebol nikto zo Slovenska vyvezený. Od 1. apríla 1942 boli zriadené pracovné tábory pre Židov na Slovensku v Novákoch, v Seredi a vo Vyhniach, aby ich chránili pred nemeckými koncentračnými tábormi. Kruté riešenie „židovskej otázky“ sa nevyhlo v podstate nijakému európskemu národu. Z Protektorátu Čechy a Morava už 18. októbra 1939 odišiel prvý transport 901 Židov. Deportácie tu trvali do 16. marca 1945 a dotkli sa 80 626 Židov. Prvých 18 567 Židov, ktorí nemali maďarské štátne občianstvo, deportovalo Maďarsko koncom júla a v auguste 1941 do Nemcami obsadenej Ukrajiny, kde šestnásťtisíc z nich vyvraždili jednotky SS. Transporty Židov z Maďarska pokračovali aj po februári 1944, keď sa už vedelo, aký krutý osud ich čaká, a dosiahli takmer sedemstotisíc osôb. Zabíjanie Židov pred 25. marcom 1942 sa dialo vo Francúzsku aj v Srbsku, vtedy sa začali deportácie Židov z Belgicka a Holandska. A všetko pod tlakom Tretej ríše.
■ SŤAHOVANIE DO PALESTÍNY
Slovenskí predstavitelia si zrejme uvedomovali, že nebudú vedieť zaručiť Židom bezpečnosť, preto podporovali ich vysťahovanie do Palestíny. Svedectvo o tom podal Aron Grünhut v knihe Katastrofa slovenských Židov (2015). Z jeho knihy sa dozvedáme, že „minister vnútra Sidor vytvoril štátny vysťahovalecký úrad a židovskej obci uložil, aby založila sociálny úrad pre vysťahovalectvo“ (s. 33), „ministerstvo vnútra vydalo koncesiu pre 50 tisíc židovských vysťahovalcov zo Slovenska a všetky vládne úrady dostali pokyn, že majú podporovať Sociálny úrad ortodoxnej židovskej obce“ (s. 47).n „Guvernér Karvaš nám dal k dispozícii milión funtov šterlingov v londýnskej Barclays Bank, ktoré boli na slovenskom viazanom účte a mohli sa použiť na utečenecké účely. Na základe intervencie predsedu izraelskej centrály Agudath v Londýne Harryho Goodmana Barclays Bank sumu uvoľnila a Kastner a ja sme ňou mohli disponovať. Dostali sme príslušné splnomocnenia a šekové knižky... Len čo sme mali k dispozícii devízy, informovali sme o transporte všetky obce na Slovensku a rozhlásili sme akciu vo všetkých modlitebniach. Hoci bolo všeobecne známe, že ide o transport do Palestíny, naoko sa ako cieľová stanica udávala Libéria a Santo Domingo“ (s. 48-49). Aron Grünhut uvádza, že niektorí „sionisti túto záchrannú akciu z malicherných prestížnych dôvodov sabotovali... Vyhlasovali, že oni sú jedinou svetovou organizáciou, ktorá môže podobné transporty organizovať. Ortodoxná obec v Bratislave vraj na to nemá právo“ (s. 49). On prenajal dva luxusné parníky, ktoré po prekonaní neuveriteľných prekážok odplávali z Bratislavy 5. júla 1939 po Dunaji. V Ruse ich čakal príkaz, ktorý vydali na požiadanie britského konzulátu v Bratislave, podnieteného bratislavskými sionistami: lode otočiť a vrátiť sa. Po ďalších útrapách slovenskí Židia v počte 1336 dorazili do Haify a Grünhut po návrate do Bratislavy bol naopak prenasledovaný. Po týchto zlých skúsenostiach ďalšie transporty bratislavská ortodoxná obec neorganizovala. Od marca 1939 do konca roku 1941 dobrovoľne opustilo slovenské územie 7116 Židov.
■ ARIZAČNÝ ZÁKON
Slovenská vláda vydala prvé nariadenie, ktorým obmedzovala práva Židov (18. apríla 1939) i všetky ďalšie, na nemecký nátlak. Dvadsiateho piateho apríla 1940 prijali arizačný zákon, podľa ktorého podnik, ktorý z päťdesiatjeden percent nevlastnil Žid, sa nepokladal za židovský, aj keď ho riadili Židia, tí sa preto usilovali o formálnu arizáciu. Obmedzenie prístupu Nemcov do 1888 arizovaných podnikov bolo jedným z dôvodov ich rázneho zásahu. Keď navyše Tiso brzdil radikálne „riešenie židovskej otázky“, dostal pozvanie do Salzburgu, kde mu 28. júla 1940 nanútil Hitler výmenu ministra Ďurčanského za Macha a posilnenie Tukovej pozície. Tiso chcel vtedy a aj neskôr abdikovať, ale na naliehanie okolia zotrval vo funkcii „pre blaho národa“. Vyhovel tak údajne aj prianiu rabínov, tlmočenému cez nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka.
■ ŽIDOVSKÝ KÓDEX
Zlom nastal 9. septembra 1941, keď vláda prijala nariadenie č. 198/1940 (Židovský kódex). Prezident Tiso nepodpísal túto právnu normu, kópiu nemeckých protižidovských zákonov, a udeľoval z nej on i ministerstvá výnimky formou osobitných legitimácií, čo nikde v Európe nebolo. Ich počet nie je známy aj preto, že pred Národným súdom jeho predseda Igor Daxner nepripustil o nich rokovať. Podľa rôznych informácií zachránili dvadsaťštyritisíc až tridsaťpäťtisíc osôb, keďže sa vzťahovali aj na rodinných príslušníkov. Po vypuknutí SNP bol už osud slovenských Židov výlučne v rukách Nemcov. Od konca septembra 1944 do marca 1945 odišlo zo Slovenska jedenásť transportov, asi trinásťtisíc Židov bolo odvezených do Osvienčimu, Sachsenhausenu a Terezína. Vtedy už ukrývalo Židov mnoho Slovákov. Nemecký historik Wolfgang Venohr zistil, že „aj sestra prezidenta Tisa s jeho vedomím ukrývala židovskú rodinu“.
Ocenenie Spravodliví medzi národmi štátom Izrael osobám nežidovského pôvodu, ktorí prispeli k záchrane Židov, má na svete 26 513 ľudí, z toho 591 zo Slovenska (údaj k 31. marcu 2018). Podľa správ z tlače vzhľadom na počet obyvateľstva je záchrancov zo Slovenska najviac na svete.