Veľa dilem na riešenie

thumbnail

KOMENTÁR

Roman MICHELKO

Ak použijeme odkaz na známy román amerického autora Williama Styrona  Sophiina voľba aj poslanci okolo Tomáša Tarabu dnes stoja pred podobnou voľbou. Problém je, že nech sa rozhodnú akokoľvek, nebude to rozhodovanie medzi dobrom a zlom, ale len medzi menším či väčším zlom. Aby sme veci uviedli do kontextu: vládna koalícia sa rozpadáva, Richard Sulík však rozohral svoju hru s veľmi zlými a neistými kartami, pričom jeho esom v rukáve mal byť premiér Eduard Heger. Staviť však na túto kartu  bolo  naozaj nerozumné.  Sulík tak dnes vidí, ako do kúta zahnaný Igor Matovič vyťahuje všetky tromfy s cieľom prežiť za každú cenu. Najmagickejšie  na tejto hre je však to, že ono to nevychádza na oboch stranách. Už od začiatku sa totiž nekalkulovalo s parametrom svedomia, ktoré bude nahradené alebo aspoň korigované mediálnym lynčom.  Ten dopadne na všetkých aktérov, ktorí pôjdu proti vôli mediálneho mainstreamu.

Ale prejdime od inotajov a podobenstiev k reálnym faktom. Takže, Matovič vidiac, že  Sulík neblafuje, ale celú svoju rastúcu politickú váhu venuje na jeho elimináciu z vlády, začal konať. To, že s neuveriteľnou ľahkosťou poprie všetko, čo dosiaľ hlásal, patrí len ku koloritu jeho osobnosti. V poslaneckom klube teda zrušil svoj záväzok, že poslanci idú na koniec volebnej kandidátky, aby si tak kúpil ich podporu. No a keďže nijaké osobnosti v klube nemá, tak sa radi a ľahko nechali kúpiť a sľúbili mu vernosť až za hrob. Druhým bodom jeho stratégie je, že vyhlásil „džihád“  proti liberálom,  ktorí sú dnes spolu s prezidentkinými progresivitami jeho  úhlavnými nepriateľmi. V tomto štádiu je boj s „mafiou“ odsunutý na bok ako akési kolaterálne bojisko.

Ako človek bez hlbšej sociálnej inteligencie v tomto bode môže naraziť. Ak jeho vykonávateľ Gyimesi nakoniec presadí s pomocou Tarabu a značnej časti opozície, ale aj s pomocou klubu SME RODINA zákaz dúhových vlajok na verejných budovách, bude to jasné znamenie, že liberálna úderka v OĽaNO ‒ Stančík, Čekovský či  Kozelová ‒ napriek prípadnej extrémnej servilnosti nemá v OĽaNO perspektívu lepšiu než nejaké päťdesiate miesto na kandidátke. No a práve tu je možnosť pre Sulíka zamiešať karty. Iste, ľudská či odborná kvalita  liberálnej úderky v OĽaNO sa limitne približuje nule, ale deštrukcia nepriateľa je aj jeho príkaz dňa, a tak po draftovaní Krúpu mu ako zicher stačí získať ešte ďalších dvoch-troch poslancov.

Parlamentná aritmetika nepustí. Takzvaná trojkoalícia spolu s podporujúcimi nezaradenými a trojicou tarabovcov má spolu sedemdesiatpäť poslancov, čo je pat. Ak by ešte „kúpili“ dnes už v podstate jasne opozičného Čepčeka, ktorý má približne 80 percent hlasovaní spoločných s opozíciou, mali by najkrehkejšiu väčšinu 76 hlasov. Tieto akvizície by však neboli zadarmo. Trojkoalícia by za ne musela zaplatiť podporou zákonov, ktoré by liberálnych  poslancov dostávali do mdlôb. No a nejde len o liberálov v OĽaNO. Veľký problém by s takto podporovanou vládou malo aj duo poslancov Šeliga a Žitňanská. Ak viac sledujete slovenskú politiku, niekedy naozaj treba žasnúť nad triviálnosťou politických ťahov našich politických aktérov. Aj Sulíkovi muselo byť jasné, že také jednoduché to nebude. Predstava, že extrémne submisívny premiér Heger zabezpečí likvidáciu svojho straníckeho predsedu, bola naozaj mimo reality. No a predstava, že potom, ako hrubo osobne potupia Matoviča, ten so sklopenými ušami naklusá do parlamentu a bude tam tichým pozorovateľom, je takisto mimo reality. Toto naozaj nemohlo vyjsť.

Vráťme sa však k Tarabovej dileme. On ako predstaviteľ tvrdo opozičných a ešte viac konzervatívnych názorov sa tiež ocitol pred dilemou. Podporiť elimináciu Matoviča a tým posilniť liberálov, proti ktorým permanentne bojuje?  Pritom v politike platí jasné pravidlo: ak vaši protivníci robia vážne až fatálne chyby, nevyrušujte ich. Taraba však narazí v niečom inom. Bude veľmi ťažké vysvetliť svojim priaznivcom a voličom, že aktívne nepomôže pri odstránení najnenávidenejšieho politika minimálne za posledných tridsaťdva rokov. Je to to isté, ako keby dnes Smer vysvetľoval svojim voličom, že napriek tomu, že máme katastrofálnu vládu, necháme ju dovládnuť a ona sa za tých jeden a pol roka tak zdiskredituje, že v roku 2024 už bude možné vládnuť bez zásadných  kompromisov, teda že väčšinu sformujú strany Hlas a Smer.

Toto však voliči počuť nechcú, chcú zmenu čo najskôr, aj keď to bude opäť len kompromis. Aj preto Smer, Hlas a Republika (každá strana s rôznou intenzitou) zbierajú podpisy pod referendum. Ukazuje sa tak, že politické náklady tejto krízy sa odrazia aj na časti opozície, ktorá pre mnohých voličov prestáva byť čitateľná. Aj pred  politikmi občas vyvstane dilema, ktorej vyriešenie môže byť naozaj veľmi ťažké.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.