Láskavo o ľuďoch, dielach a udalostiach
Keď už máte vyše osemdesiat, zdravotné problémy, chodíte po lekárskych vyšetreniach, nemáte inšpiráciu, strácate kondíciu a z vlka dravého sa stávate psom domácim... Takto mi to pred časom v esemeske napísal spisovateľ, a pritom v knihe objavne spomína na ľudí, diela a udalosti, ktoré zohrali v živote dôležitú úlohu a vážite si ich... Akosi mi to nesedí. Alebo mi to pripomína, že každý dobrý herec, nech už by ho trápili akékoľvek neduhy, ožíva na javisku bez toho, aby to divák spoznal...
Zrejme takto ožíva aj Milan Zelinka pri písaní. Jeho eseje sa začínajú Návratmi. K folklóru i k spomienkam na dni mladosti v rodnom kraji v Igrame a v Cíferi či v dospelosti vo vyženenom Papíne, ktorému literárne prischlo označenie Tinkovce. Ako sa možno dočítať na prebale knihy, autor sebe vlastným láskavým spôsobom poukazuje na to, čo považuje za dôležité, hodnotné, úctyhodné. Milan Zelinka je pritom objavný a neraz pri čítaní sa vám rozširujú bránice od smiechu. Napokon, výskumy ukazujú, že smiech pomáha zlepšiť kapacitu pľúc. Nielen u dôchodcov.
Zelinka sa vracia k svojim obľúbeným: od otvoreného listu priateľovi Hugovi, a myslí tým školský občasník v Papíne, cez vyznanie veľkému majstrovi Mikulášovi Schneiderovi-Trnavskému, tradíciu koncertov v Cíferi po zaujatie konkrétnymi literárnymi dielami (Evy Fordinálovej, Ema Bohúňa, Ivana Jordáka, Romana Michelka, Ivana Jackanina, Dostojevského Obce Stepančikovo, Rakúsovych Žobrákov, Tlejúceho slnka Dušana Mikolaja, Astafievovej Kráľovnej ryby a ďalších). Popri objavných postrehoch má pri viacerých aj odporúčanie, prečo si tú knihu prečítať. Na zadnej strane obálky čítame: „Milan Zelinka nepotrebuje veľký priestor na vyjadrenie dôležitého. Dokáže to v krátkych prozaických textoch. Bez moralizovania, len otvorením čistej duše. Aj preto sa mu darí zušľachťovať čitateľov svojich kníh.“
Marián ŠIMKULIČ