Dajme deťom darček – venujme im viac času
Kolobeh školského života nám zasa priniesol dva mesiace letných prázdnin. Rodičia sa určite už dávnejšie zamýšľali, ako ich s ratolesťami prežijú, čo budú robiť, kam sa vyberú na výlety, na poznávacie zájazdy. Pravdaže, máme i rodičov, pre ktorých je toto obdobie problémom – čo s deťmi, kam ich dať, aby bol od nich „pokoj“. Odborníci hovoria, že jedným z najvážnejších problémov súčasného života rodín s dospievajúcimi deťmi je zlyhávanie komunikácie na jednej, druhej, respektíve oboch stranách. Nevieme sa rozprávať, nevieme spolu tráviť voľný čas. V tejto súvislosti sme oslovili nášho spolupracovníka psychológa PhDr. Jozefa IHNACÍKA, PhD., aby sme túto tému rozobrali a priniesli do nej viac svetla a možno aj inšpirácie pre tých, ktorých sa dotýka priamoči sprostredkovane.
- Pán doktor, máme tu prvé dni letných prázdnin. Dá sa predpokladať, že budeme tráviť so svojimi potomkami oveľa viac času ako počas školského roka. Čo to podľa vás znamená v živote mnohých rodín, kde majú školáka? Ktoré faktory ovplyvňujú komunikáciu rodičov s deťmi?
Otázkou je aj to, čo deti „momentálne“ robia? Rodič má obyčajne o svoje dieťa strach, ale ten strach ide cez lásku k nemu. Tú lásku prejavuje aj tým spôsobom, že chce mať nad dieťaťom kontrolu. Prejavuje sa to vo všetkých vekových obdobiach, samozrejme, v tom ranom, predškolskom veku je to bezprostredný očný kontakt, dotyk, blízkosť ‒ fyzická aj emocionálno-psychická. V školskom veku „očný kontakt“ pomaly mizne, v pubertálnom veku je to už o dôvere, o schopnosti veriť, ale aj väčší priestor na vzájomnú manipuláciu a ovplyvňovanie a cez väčší priestor učenia sa takým normám a hodnotám, ktoré už nemusia byť totožné s rodinou ako takou. Pre dieťa by mal byť rozvoj nielen v tej v oblasti, ktorú prijíma cez informácie, cez to, čo ho čaká zo školy, čo ho čaká z médií, ale veľmi dôležité je tam udržať komunikačný priestor aj na úrovni toho, že rodič, pokiaľ môže, tak ide príkladom. „Matka vychováva, otec vedie.“ Naskytá sa tu aj priestor viesť dieťa k aktívnym činnostiam. Či je to už záujmová činnosť v oblasti športu či iných rôznych vedných disciplín, kde ide o aktívne poznávanie, činnosti súvisiace s voľbou povolania. Všetko sa dá dostať na úplne iný stupeň, inú úroveň, aby dieťa nemohlo perspektívne hovoriť, „neviem, kam mám ísť, čo robiť“, „... lebo v počítači som našiel všetko možné“. V záujmových činnostiach má byť fyzickosť aj psychika vzájomne vyvážené, a to dáva priestor na poznávanie niečoho nového.
- Aké najčastejšie chyby robia rodičia v komunikácii s deťmi?
Najčastejšou chybou je, že sa odmietajú navzájom počúvať. Ďalšou veľmi dôležitou vzťahovou otázkou nie je nič iné ako ponižovanie, pokora. Hovoria: „Ty tomu nerozumieš.“ V takom čase dieťa, a to je jedno, v akom je veku, prestáva komunikovať, pretože stráca dôveru v komunikácii, aj k rodičovi, a nie je ochotné podávať niektoré svoje poznatky, vedomosti, lebo si myslí, že v ponímaní rodičov to môže vyznieť „hlúpo“. Ale v takomto ponímaní nič od dieťaťa nie je hlúpe, pretože dospelým ‒ rodičom ‒ to vysvetlíte, ale pre dieťa otázka vôbec nemusí byť zrejmá. Častou chybou je stavať pre deti také bariéry, ktoré hovoria: „Ty na to nemáš, jednoducho daj tomu pokoj, ty si ešte na to nevyrástol.“ Teda zamedzovať také činnosti, ktoré u detí vzbudzujú zvedavosť. Ďalším problémom je nevšímať si výnimočnosť dieťaťa. Preto sa dieťa stane akousi šedou myškou, čo znamená, že nikde v ničom nevyniká, ale usiluje sa prispôsobiť – adaptovať sa „svetu“. Dôležité je ísť cez svoj príklad, cez svoj vzor. Ako dodržiavajú dospelí zásady, pravidlá, hodnoty, vzory, morálku v bežnom živote, ktorý je na ulici, kdekoľvek a v akýchkoľvek spoločenských inštitúciách? Mladý človek to jednoducho vidí. Zreteľne sa to prejavuje v školách. Učitelia majú s deťmi veľké problémy. Kto sa do škôl dostáva? Nazvime to ‒ málo, resp. slabo vychovávané deti v rodine, v konfrontácii s výchovným prostredím školy. Škola to berie ako samozrejmosť, lebo jej ide o každé jedno dieťa, a tak veľmi ťažko presadzuje „vhodnú“ morálku. Škola viac-menej berie aj „poruchu“, usiluje sa správať ako k „normalite“, ale na základe toho veľmi ťažko udrží normalitu, čiže prijíma poruchu ako „normalitu“ a podľa toho sa jednoducho dostávajú do problematických interakčných vzťahov. Problémy vznikajú vo vzťahu učiteľ ‒ žiak, učiteľ – rodič, vo vzťahu dieťa – rodič, a dieťa – dieťa.
- Čo robiť v tom prípade, ak dieťa ide iným smerom ako sú predstavy rodiča? Nechať mu trošku voľnosti, alebo mu niečo zakázať?
Platí aj jedno aj druhé. Záleží na tom, aký vzťah majú rodičia k dieťaťu, či je to vzťah dôvery alebo nedôvery. Dôveru dieťaťa je veľmi ľahké stratiť, oveľa ťažšie je si ju získať. Dôveru dieťaťa je preto veľmi potrebné od raného veku budovať, pestovať a vo výchovnom procese získavať. Keď sa na krátky čas dôvera stratí, vedieť sa porozprávať, vedieť komunikovať s dieťaťom tak, že ho dokážeme počúvať, dokážeme ho akceptovať, nepresadzovať len svoje pracovné záležitosti, svoju kariéru, nepresadzovať malú trpezlivosť vo vzťahu k dieťaťu, ale práve naopak. Dieťa aj mladý človek vysielajú signály na úrovni: „je ochotný rodič so mnou komunikovať?“ Pri otázkach a problémoch, ktoré majú spočiatku banálny, jednoduchý charakter, si treba uvedomiť, že len čo je dieťa odmietnuté, nie je ochotné nastoľovať problém, ktorý ho skutočne ťaží.
- A čo náhla zmena správania? Čo môže symbolizovať, signalizovať?
Náhla zmena správania dieťaťa nesymbolizuje a nesignalizuje nič iné ako to, že sa dostalo do takého nevhodného správania, ktoré veľmi ťažko prehodnocuje, nevie sa s tým zdôverovať. Máme veľa skúseností so správaním detí, ktoré prepadli experimentovaniu s drogami, boli závislé od počítača a dostali sa do nevhodných sociálnych skupín medzi mladých ľudí, ktorí majú také hodnoty a morálku, ktoré rodičia neuznávajú. Existuje veľa detí, ktoré majú oslabenú rodinu alebo sú vychovávané ulicou či vychovávané cez rôzne sociokultúrne prostredie, ktoré vôbec nie je stotožňujúce sa s regiónom, v ktorom dieťa žije. Preto niekedy pôsobí zvláštne, osobito, niekedy veľmi zaujímavo ‒ pre istú skupinu ľudí ‒ prechádza na scestie, z ktorého je ťažký návrat. Veľmi výrazný je vplyv médií. Ak sa deti dostávajú do vzťahu s médiami už v útlom veku, keď začnú rozlišovať, že to, čo im je ponúknuté v médiách, nie je tak celkom „pravda“, ako rodič môže vtedy zareagovať? Záleží na tom, aký zmysel života a život majú samotní rodičia. Pokiaľ rodičia žijú konzumným spôsobom života, objavuje sa otázka, či to naozaj tak je a či dieťa naozaj pripravujú na reálny život? Časté sú aj také prípady, keď sa po dlhšom čase vráti mladý človek zo zahraničnej stáže či štúdia, spozná niekoľko krajín. Rodič príde a povie, že jeho dieťa je po príchode iné, „je zvláštne, dozrelo tam na také veci, ktoré už teraz ako matka nemôžem na ňom zmeniť“. „Zrazu akoby sa mi stratilo z môjho vzťahu. Často opakuje: Mama, otec, vy tomu nerozumiete...“ Nebrať to celkom vážne, lebo nie je to nič iné ako kritické prehodnocovanie svojej vlastnej výchovy. Zaujímavosťou je, že v neskoršom veku objavuje naspäť ten istý výchovný rozmer, ktorý dáva mladému človeku základ, napríklad pri vzájomnej komunikácii s perspektívnym životným partnerom, so svojimi perspektívnymi, neskoršie reálnymi deťmi. To všetko sa v našej psychologickej praxi aj potvrdzuje. Základ výchovy, ktoré dieťa nadobudne najmä v úplnej rodine, je veľmi silný. Oveľa problematickejšie je to vtedy, keď dieťa nežije v úplnej rodine. Otázkou je – až veľmi častou ‒ najmä matiek, keď hovoria, že výchovu svojich detí už kompletne prevzali do svojich rúk, „aj keď je to bez otcovho vplyvu, pretože často ten otcov vplyv je len ‚kupovanie a predávanie‘ môjho dieťaťa. Keď sa vráti naspäť ku mne, ako keby som ho nevedela zvládnuť, pretože máme isté svoje zásady, svoju morálku, predstavy, svoj život, my vieme, čo kto má v domácnosti robiť, vieme, ako sa navzájom rešpektovať, motivovať pre to, čo chceme perspektívne dosiahnuť, a zrazu takouto zmenou sa dosahuje presný opak.“ Aj tu je uvedomenie si, čo by mal mladý človek na seba brať, akým spôsobom vyselektovať, s kým môže zo životnej ponuky vyberať, komu dôveruje. Predpoklad je, že to bude rodič.
- Ako postupovať, ak sa chcú rodičia dohodnúť so svojím dieťaťom na nejakých pravidlách? Napríklad vychádzky a pod.
Prvá a najdôležitejšia vec je otázka dôvery, otázka hodnôt, morálky, ktorá vyplýva z výchovného procesu. V tom už sú aj pravidlá nielen vychádzok, ale pravidiel z hľadiska nakupovania vecí, z hľadiska učenia, slušnosti. Pravidlá, s ktorými sú rodiny vnútorne stotožnené, tak ako pôsobí rodina navonok, (pretože vnútorne to môže byť úplne odlišné od toho, čo si spoločnosť žiada). Vezmime do úvahy rôzne kultúry, ktoré prichádzajú v rámci jednej triedy v škole, kde je niekedy veľmi ťažké hovoriť o jednotnej morálke, presvedčovaní a pod. Prvá a najdôležitejšia vec je nájsť spôsob presvedčiť mladého človeka, aby sme sa navzájom akceptovali. Ten spôsob, ako to celé urobiť, je vytvoriť vzťah, držať partnerstvo s ním na úrovni jeho vývinového obdobia. V ranom detskom veku to často prechádza do učenia vzájomných dohôd. V staršom veku dohody majú úplne iný obsah a dohody majú často aj rozmer, ktorý dáva možnosť porušiť ich, odvíjajúc sa od toho, čo si môžem dovoľovať. Dospelosť príde postupnými krokmi a zakončuje sa, že mám právo zaobstarať si nejakú prácu, ktorá je hodnotená a mám z nej morálny a finančný zisk, je to už posun niekde inde. Keď sa to mladý človek naučí, aj dohody prijíma celkom ináč. Vždy sa to však môže aj nejakým spôsobom porušiť. Aj pri negatívnych skúsenostiach s drogami, pri konfliktoch so skupinou, ktorá ho niekde stiahla, je potreba, aby sa mladý človek vrátil a napravil to. Tu je potrebné čo najskôr vstúpiť do komunikácie s dieťaťom, a to v ktoromkoľvek vekovom období. Pokiaľ sa ten problém zväčšuje a narastá, začína sa riešiť nevhodnými spôsobmi, napríklad alkoholom či drogami a pod., vtedy je veľmi ťažké vrátiť ho naspäť. Veľmi dôležité je, aby to neprerástlo nad rámec rodiny ako takej.
- Odmeny a tresty, zákazy a príkazy. Je to vhodné riešenie?
Dajme to do úplne inej roviny. Odmena a trest. Koľko ľudí momentálne v spoločnosti hovorí „netrestať deti“. No len čo si nebudeme vôbec všímať to, čo robia deti zle, nebudeme ich absolútne trestať, len odmeňovať, zrazu zistíme, že to dieťa sme úplne stratili, lebo v skutočnosti dostáva odmenu za to, za čo nemalo. To neznamená, že budeme deti trestať fyzicky, register trestov môže byť aj vzťah s ľuďmi, stretnutie s tými, ktorých máme radi, veci, ktoré radi robíme, ich záujmy, záľuby. Neznamená to, že budeme dávať také tresty, kde sa my staneme žalárnikom (zákaz vychádzok, zákaz počítača a iných obľúbených činností.) Každý trest, ale aj odmena, má mať vysvetlenie, prečo sa práve toto deje, lebo tým sa buduje výchovný systém. Trest má byť taký, aký dieťa zvládne, ktorý ho motivuje na uvedomenie si správania, jeho zmene a náprave. Tým dieťa pripravujeme nie na život, ktorý je ideálny, ale na život reálny, s ktorým sa môže stretávať doma, v škole, v užšej či širšej spoločnosti. Odmenou a budovaním komunikačného vzťahu je aj zapájanie detí do chodu domácnosti.
- Kedy začať dieťa zapájať do chodu domácnosti?
Od začiatku budovania vzťahu. Od času, keď je dieťa ochotné komunikovať s matkou a otcom. Spoluúčasť môže byť úplne vo všetkom. Klasický spôsob je dieťa v predškolskom veku a matka doma na materskej dovolenke s druhým dieťaťom, často tam vzniká žiarlivosť staršieho dieťaťa na druhé dieťa. To sa prekonáva tým spôsobom, že sa staršie dieťa zapája do obslužného procesu a robí to isté čo matka. Žiarlivostný vzťah k mladšiemu súrodencovi sa prekonáva oveľa ľahšie, lebo staršie deti dostávajú pokyny, rady, aby sa starali o to mladšie, a to, čo už oni vedia, odovzdávali ďalej ‒ budovanie pocitu zodpovednosti a samostatnosti. Otvára sa nám aj otázka konfliktov medzi deťmi...
- Ako riešiť konflikty medzi súrodencami?
Konflikty medzi súrodencami sú najlepšie, ak si ich vyriešia sami. Pokiaľ však do toho rodič vstupuje, musí si deti vypočuť, prečo vnikol konflikt. Dôležité je vysvetľovanie nielen následkov – čo sa mohlo stať, ale aj príčin, prečo sa to stalo. Tie príčiny môžu byť banálne, typicky detinské, ale môžu vychádzať aj z toho, že deti majú svoje tajnosti.
- Všeobecná rada pre rodičov – ako komunikovať so svojimi deťmi?
Uvedomiť si, že v prvom rade je tam vzťah a vzťah často vyplýva od nás – od rodičov. Samozrejme, vzťah sa môže budovať aj k deťom. Dôležitá vec je naučiť sa načúvať svojim deťom. Nie počúvať ich, ale načúvať im. Vedieť sa vcítiť do ich prežívania, správania, uvedomiť si, že každé dieťa môže byť iné, že má svoje záľuby, zážitky, tajnosti a má svoj vnútorný život, ktorý potrebuje navonok prezentovať tak, aby sme mu pomáhali. Nielen kategoricky mu prikazovať, zakazovať, ale dať mu šancu presadiť sa. Dovoliť mu, aby bolo samo sebou a rozvíjať u neho tvorivý záujem o nachádzanie a napĺňanie zmyslu života.
Zhováral sa: Ľubomír Pajtinka
Foto: autor