Ešte stále nám chýba hrdosť na to, že sme rovnoprávni Slováci!
Kričať Slovenskóóóó! nestačí
Zhováral sa Ivan BROŽÍK – Foto: Emil SEMANCO
Každý z nás – a nielen tí postarší – vedia, kto je to Jozef GOLONKA. Výborný hokejista, športovec, človek s veľkým srdcom a neposlednom rade hrdý Slovák. Historicky známy je jeho gól obrátenou hokejkou proti Sovietom ale aj legendárna prezývka „Žiletka“. Slovenským národným novinám poskytol tento skvelý človek rozhovor.
● Nie je to dávno, čo sa celý svet pozeral na už stý ročník úžasných cyklistických pretekov Tour de France. Opäť sa vynoril taký zvláštny slovenský jav. Zrazu všetci akoby zabudli, že hrdosť na Slovensko nie je dôvod na zakríknutosť alebo dokonca menejcennosť. Alebo – ako to nazvali aj istí politici – že je to neslušnosť. Lebo slušný je podľa nich len ten, kto sa vyžíva globalizme...
Viete, to má asi korene v tom, že náš národ je akosi zvyknutý na to, že keď je nejaký úspech, všetci vyjdú do ulíc, všetci tlieskajú, jasajú, kričia Slovenskóóóó! Nuž a keď úspech nie je, všetci hromžia na to isté Slovensko, všetci strkajú hlavy do piesku, nikto s nikým nechce nič mať a navyše – je predsa také módne na všetko slovenské nadávať. Kto chce niečo „znamenať“, nadáva na Slovensko – to je spoločenský úzus. Myslí si, že tak sa stane tým lepším. Najhoršie však je, že títo ľudia nerobia absolútne nič preto, aby Slovensko dosahovalo úspechy. Akékoľvek.
● K úspechu Slovenska sa však hlásia všetci a radi.
To je problém, ktorý podľa mňa v iných štátoch, napríklad v Taliansku či vo Francúzsku, dokonca aj v chudobných afrických krajinách, nepoznajú. Viete, tam keď sa zahrá futbal a potom hymna pre víťaza, všetci sa držia za srdce, mnohým tečú slzy, sú dojatí a šťastní, ale najmä – je to úprimné. U nás sme hrdí na naše farby iba vtedy, keď sa vyhráva. Nikto ich nepodrží, nikto im nevzdá úctu pri prehre. A kto má potom Slovensku pomôcť? A nielen v športe. Obrovské nebezpečenstvo vidím už v období krátko po rozdelení Československa. Už vtedy sa ukázalo, a vidieť to dodnes, ako rozdielne Česi a Slováci vnímajú svoje vlastné úspechy na jednej strane a neúspechy na strane druhej. Napríklad v Prahe – ak hovorím len o športe – tam si vysoko cenia „starých veteránov“. Starých futbalistov, hokejistov, športových komentátorov. Tí všetci chodia po dedinách, hrajú exhibičné zápasy, a to je sviatok pre tú „vesničku“. Nechýbajú na nijakých hodoch, požívajú mimoriadnu úctu aj u mládeže, nielen medzi rovesníkmi.
● Je smutné, že naše mentality sú také rozdielne.
Česi boli vždy bližšie k západnej kultúre. U nás je to tak, že keď sa pýtam, prečo sa my starí hráči nezídeme, ostanem žiaľ bez odpovede. U nás sa už totiž vôbec nevníma, čo konkrétne ktorý športovec vo svojom športe pre Slovensko dosiahol, u nás sa hovorí už len o tom, kto koľko kde zarába, prípadne, koľkú frajerku práve má. A to je naozaj veľmi háklivé.
● Nie je to aj tým, že sme prežili obdobie, v ktorom ktosi vyhlásil, že všetko a každého je treba vymeniť, a nastal akýsi kult neskúsenej, ovplyvniteľnej a neraz aj – v určitých prípadoch hlúpej – mladosti? Každý, kto má u nás viac ako štyridsať, je starý a nepotrebný.
Áno, je starý a nepotrebný, nepoužiteľný. Ale treba brať do úvahy aj nasledovné: bez toho, aby naša generácia postavila z dnešného pohľadu naozaj moderný hokej, moderné mužstvo – veď my sme sa napríklad z Košíc, Trenčína, Nitry či Popradu začali šplhať na českú hokejovú špičku. Veď my sme hrali celoštátnu ligu za Duklu a otvorili sme cestu sláve slovenského hokeja i v českej kvalitnej konkurencii. V roku 1967 pán Alexander Dubček rozhodol, že aj nás Slovákov na ľade možno pustiť do zahraničia, aby sme dôstojne reprezentovali. A to už bolo na sklonku našej kariéry, nie skôr, keď o nás už dávno mali záujem všetky kluby NHL. Ja som prvý raz mohol hrať v Toronte, keď som mal dvadsať rokov. Vtedy mi však ktosi „vplyvný“ pripomenul: „Súdruh, doma máš rodinu, doma máš sestru, čo bude s nimi?“ Dnes mladí chlapci takéto niečo nepoznajú, ale my sme im aj s pánom Dubčekom otvárali cestu. V tomto bol Dubček veľmi praktický a rozumný.
● S vami je spojená legenda z roku 1968, keď sme mali celé Československo pomaľované jedným hokejovým výsledkom – 4:3. Lenže vy ste zažili aj prehry a o tých sa vie málo.
To musíme rozdeliť. Sú životné prehry a prehry športové. A to je veľmi vážny problém v oboch prípadoch. Zažil som dve životné prehry. V šesťdesiatom roku sme hrali v Brne a neprávom ma obvinili, že som zranil nejakého hráča. Rok som mal dištanc, a pritom to nebola pravda. Zranil ho môj spoluhráč. Ale ja som išiel pred civilný súd.
● Mrzí vás to dodnes?
Áno. Ale mňa dodnes trápi ten zranený hráč práve tak ako ten nespravodlivý dištanc. Jeden rok som nesmel hrať. Lenže predseda Rudé hvězdy Brno bol vtedy minister vnútra Rudolf Barák. Neskôr, keď ho „odstránili“ pre nejaké sprenevery, potom prišli českí kolegovia a povedali mi: „Jozífku, na nás se nezlobte, víte, to byl ministr, my sme to musely...!“ A tak mi ako bolestné v Prahe dali titul majstra športu. To aby som bol pokorný. Nuž a v roku 1962 som bol ťažko zranený – veď po nekonečnom liečení v nemocnici som vážil iba 35 kilogramov. Zo životnej formy takmer na prah smrti. Liečili ma na chrípku a ja som mal perforované pľúca.
● Ako Jozef Golonka bojuje s prehrami?
V tom prvom prípade som sa zaťal. Povedal som si – musím im ukázať, že som najlepší, a drel som ako kôň. Iní by rezignovali, chodili by po krčmách a vyplakávali by... Ja som sa vrhol na školu, vyštudoval som v Bratislave Vysokú školu ekonomickú. Škola bola oproti zimnému štadiónu a ja som popri nej trénoval dvakrát toľko ako spoluhráči. Povedal som si – ja sa na ľad vrátim! Ja vám všetkým ukážem, čo dokážem! Ukážem vám, že som v tejto republike ten najlepší! Nebude najlepšie to, čo vymýšľa Praha alebo Plzeň, Golonka bude lepší! A? Podarilo sa mi to, nie?
● Môže byť v živote najlepší ten, kto sa za najlepšieho vyhlási sám? Ja som ten najpovolanejší a vy všetci podo mnou ma budete poslúchať, lebo...
To je filozofická otázka. Ja som športovec. Ja osobne som nikdy verejne nehovoril, že som bol najlepší. Ale vo vnútri som si to opakoval nepretržite – musím a musím byť najlepší. A vari som to aj dokázal. Pritom, nikdy som sa nepovyšoval. Ja sa aj dnes a rád porozprávam s bezdomovcom, ja si rád poklebetím s bežným Rómom, práve tak ako s ministrami. A so všetkými sa rozprávam rovnako. Nemám problém s úprimnosťou.
● O vás sa rozšírila legenda, že ste ľudový rebel, a preto vás obyčajní ľudia milujú.
Ja som šťastný medzi ľuďmi. Vážim si každú prácu, každého človeka. Veď je prirodzené, že niekto musí byť zametač, iný čistiť záchody, ktosi je lekár, iný inžinier. Ja som športovec. A za každého človeka hovoria výsledky jeho práce, nie to, akú prácu robí. Po mojom úraze, keď som prišiel na Slovan, dostával som ešte 400 korún nemocenskej, bol som žobrák, živila ma manželka. Dostal som sa aj s rodinou z tejto situácie. A do roka mal Slovan plný štadión. Čo som mohol viac dosiahnuť? Prebojoval som sa do národného mužstva. A v ňom som hneď Rusom v Innsbrucku strelil tri góly za sebou. To aby im nebolo po prvom či druhom smutno. No a v roku 1967 volili kapitána, to bola naozaj slobodná voľba, vtedy už voňala Dubčekova „jar“. Vtedy prvý raz nomenklatúrny káder neurčoval, kto bude kapitán reprezentácie. Mňa zvolilo mužstvo. A vtedy sme v národnom mužstve boli s Vladom Dzurillom iba dvaja Slováci. Dostal som 95 percent hlasov.
● A potom boli tie výhry, viac politické ako športové.
To boli v ére totality a okupácie naše víťazstvá nad Sovietskym zväzom. Ako kapitán som vtedy zvolal mužstvo a povedal som im: „Chlapci, Dubček vyjednáva s Brežnevom, tu ide už aj o politiku, nielen o šport, chlapci, to musíme dať!“ Dnes si málokto uvedomuje, čo sa nám vtedy pre Československo s tankami udupaným sebavedomím podarilo dosiahnuť. Vtedy sme si všetci povedali – keď aj s každým prehráme, Rusom musíme ukázať, že sa nevzdávame! Tak sme všetci stáli za Dubčekom. A za našimi národmi. Porazili sme ich na olympiáde. A to bol ten moment, keď som od šťastia búchal na ľad a hneď Česi vymysleli slogan o Golonkovi, ktorý sa vzoprel Sovietskemu zväzu. A ten moment bol vyhodnotený v tom istom roku v Londýne ako najkrajšia fotografia roka. Doma nás vítal celý národ. Nám ďakovali za to, že sme porazili Rusov v čase, keď nás okupovali a ani armáda nič nesmela. A aj preto potom v roku 1969 nesmeli byť majstrovstvá sveta v Prahe.
Skvelého hokejistu všetci prezývali Žiletka. Rusom dal gól otočenou hokejkou. Legenda...
● Čo nám treba dnes, aby sme všetci za to naše Slovensko opäť povstali do nohy?
Nám chýba hrdosť na to, že sme Slováci. To je to najdôležitejšie. A vôbec to nemyslím v nacionalistickom zmysle, ale v národnom. Kto nepozná ten rozdiel, je hlupák. To nemá s nacionalizmom nič spoločné. Viete, je smutné, že v Čechách ma poznajú takmer viac ako doma. V severských krajinách tak isto. No ja sa všade hlásim – a hrdo – k Slovákom. Vždy opravujem všetkých – ja som Slovák! Raz sa ma v Nemecku pýtali, kde bývam. Hovorím – v Bratislave. A oni – to je tam, kde býva Golonka? Tí, ktorí sú dnes na rozhodujúcich postoch, vôbec si nevážia množstvo ľudí, ktorí kedysi dali všetko zo seba za Slovensko. Každý sa dnes ženie za peniazmi, za mocou. My už nechodíme na šport, sme konzumná spoločnosť, v ktorej každý len hrabe peniaze, ale do Chorvátska, na Malorku. Tu nikto nemyslí na naše Slovensko, ktoré napríklad aj v turistickom ruchu má obrovský potenciál. Nepoznám krajšiu krajinu ako naše krásne Slovensko. Ja napríklad nechodím do zahraničia na dovolenky. Som buď na chate v Tatrách, alebo chodím po Slovensku. Bože, veď je tu tak krásne! Len to nevieme využiť a čo je horšie, mnohí ani o tom nevedia.
● Prečo?
No, po tej takzvanej revolúcii nám tu veľmi chýba hrdosť. Ja som Slovák a ja pochádzam z tejto zeme. Tak ako moji rodičia a prarodičia. To mi veľmi prekáža. A potom aj správanie sa mnohých. Nikto nič a najmä druhého nerešpektuje. Ja mám dnes mercedes, počkaj, ja ti ukážem, ty niktoš! Predbehnem ťa a odtrhnem ti zrkadlo! Úcta človeka k človeku rýchlo padá u nás až do suterénu. Toto je veľmi zlé pre naše Slovensko. Pochodil som celý svet a pre mňa je do istej miery vzorom národa, ktorý miluje svoju vlasť – Taliansko. Zažili všetky pády a porážky, aké si možno predstaviť. Ale oni boli, zostali a sú Taliani. Nebudú mať čo jesť, ale chytajú sa za srdce, keď počujú svoju hymnu. Sú roztrúsení po celom svete a nikdy neprestali byť Taliani. Kde sa stretnú, tam sú hneď svoji. Taliansko ich spája. U nás sa všetci rozdeľujeme. A my nevytvárame vzory z našich ľudí. Hľadáme pseudovzory v zahraničí. Aj v politike, aj v morálke, aj v športe. Hoci – my tých vlastných vzorov máme nadostač.
● Nuž ako teda motivovať a nevidieť pri tom iba milióny?
Predovšetkým zabezpečiť deti z chudobných rodín, tam je potenciál a obrovský. Tie detičky, čo dnes jazdia na bavorákoch či vrtuľníkoch, tie Slovensko nespasia. Ani Kleopatry z Turca. Veď to je výsmech.
Zhováral sa Ivan BROŽÍK