Ťaženie mladých proti maďarským boľševikom
Sokolstvo v bojoch o Slovensko
Vojtech KÁRPÁTY
Novovzniknuté Česko-Slovensko začalo hneď v prvých mesiacoch svojej existencie s budovaním vlastnej armády, ktorej personálnym základom sa mala stať revolučná československá armáda v zahraničí – Československé légie v Rusku, v Taliansku a vo Francúzsku. Návrat legionárov sa však z rôznych dôvodov komplikoval a trval až do roku 1920. V čase vyhlásenia Č-SR mala nová republika na svojom území k dispozícii armádu v sile 180 tisíc mužov z dvanástich odvodových ročníkov (1887 – 1898). A tu zohralo svoju úlohu sokolské hnutie na Slovensku.
Takmer zabudnutou, no mimoriadne zaujímavou kapitolou slovenských vojenských dejín je účasť dobrovoľníkov sokolského hnutia pri obsadzovaní Slovenska a v bojoch proti maďarským boľševikom v roku 1919.
- PLUKY STRÁŽE SLOBODY
Sokol obnovil a naštartoval svoju činnosť v plnej miere až po vzniku Česko-slovenskej republiky (Č-SR). Svoje služby ponúkol mladej republike vo forme dobrovoľníkov, ktorí mali byť organizovaní v štyroch samostatných plukoch. Kritická situácia v personálnych otázkach čs. armády prinútila Ministerstvo národnej obrany (MNO) túto ponuku prijať a organizovanie sokolských dobrovoľníckych plukov odsúhlasiť. Dobrovoľnícke pluky mali byť aktívne nasadené do predpokladaného personálneho dobudovania čs. armády. Predpokladaný termín ukončenia ich pôsobnosti sa stanovil na koniec júna 1919.
Pluky Stráže slobody sa začali formovať v novembri 1918. Prvý z nich sa tvoril v Prahe a jeho veliteľom sa stal zástupca náčelníka ČOS Rudolf Bílek. Zástupcom veliteľa bol zástupca náčelníka Zväzu RTJ František Kejzlar. Ďalšie dobrovoľnícke pluky sa formovali v Českých Budějoviciach (II. pluk Stráže slobody), Brne (III. pluk Stráže slobody) a v Plzni (IV. pluk Stráže slobody). Pred začatím vojenských operácií na Slovensku sa tieto pluky použili ako asistenčná a strážna služba v sídlach ich posádok. V prvej fáze boli vyzbrojené väčšinou staršími puškami (karabínami) značky Werndl 1873/77 a neskôr dostali do výzbroje pušky Mannlicher 1895. Po vpáde maďarsk
ých boľševikov na Slovensko vyhlásila 4. júna 1919 ČOS všeobecnú mobilizáciu svojich členov českých a moravských sokolských žúp vo veku od 20 do 50 rokov. Pred mobilizačné odvodové komisie sa dostavilo 86 tisíc mužov, z ktorých bolo uznaných za schopných pre službu v poli 35 tisíc Sokolov a 32 tisíc za schopných pre službu v zápolí. Výsledkom mobilizácie bolo zostavenie ďalších troch samostatných sokolských práporov v Prahe a jedného práporu v Brne. Tieto štyri nové sokolské prápory boli po vyzbrojení poslané na Slovensko 6. – 12. júna 1919. Okrem týchto štyroch stotín boli na základe júnovej mobilizácie ČOS vytvorené aj dve cyklistické sokolské stotiny, dve jazdecké a jedna evakuačná čata.
- PRÍCHOD NA SLOVENSKO
Prvou dobrovoľníckou jednotkou Stráže slobody, ktorá odišla na Slovensko, bol 1. prápor I. pluku Stráže slobody, ktorý bol dopravený začiatkom februára 1919 do Bratislavy, kde zotrval až do začiatku júna 1919. Jeho hlavnou úlohou bolo posilniť obranu mesta pred potenciálnym útokom maďarskej armády, ktorá mala ešte v tom čase obsadené celé predmostie pravého brehu Dunaja. Z 3 800 mužov I. pluku Stráže slobody ich slúžilo na Slovensku 2 800. Tento pluk mal počas svojho bojového nasadenia na Slovensku do svojho rozpustenia 20. novembra 1919 18 mŕtvych a 60 zranených.
Prvý prápor I. pluku Stráže slobody, ktorý pozostával z 500 mužov rozdelených do troch peších a jednej guľometnej roty, odišiel 5. februára 1919 z Prahy do Trenčína, kde slúžil ako posádková a strážna služba. Všeobecný štrajk v Bratislave si vynútil 12. februára 1919 jeho následné premiestnenie do bratislavských Štefánikových kasární. Odtiaľ bol prevelený do Komárna a následne postupoval v línii Stará Ďala – Bajč 7. júna 1919 na Nové Zámky ako súčasť bojovej skupiny, ktorej velil major Louis Bonneau. Po obsadení Nových Zámkov sa prápor zúčastnil na bojoch proti maďarským boľševickým oddielom pri obciach Malá Vieska, Keť a Veľké Ludince. Od 20. júla 1919 do svojho návratu do Prahy 21. októbra 1919 plnil 1. prápor I. pluku Stráže slobody bezpečnostné a strážne úlohy na šamorínskom úseku demarkačnej čiary medzi obcami Biskupice a Čiližská Radvaň.
Ďalšou poľnou jednotkou, ktorá bola vyslaná na Slovensko, bol 2. prápor II. pluku Stráže slobody, ktorý odišiel z Prahy 14. júla 1919 a jeho cieľovým operačným územím sa stal úsek okolia Bratislavskej Bystrice (dnes Záhorská Bystrica) a Marianky pri Bratislave. V tomto operačnom pásme, ktoré bolo podriadené bratislavskému mestskému veliteľovi, sa prápor zúčastnil na budovaní opevnených oporných bodov pozdĺž rieky Moravy a pri Devíne. Dňa 14. augusta 1919 sa zúčastnil na bojoch pri obsadzovaní bratislavského predmostia. V Petržalke sa mu podarilo zajať 12 dôstojníkov a 120 vojakov maďarskej posádky. Zároveň ukoristil 5 guľometov z ich výzbroje. Začiatkom septembra 1919 prápor stiahli do Bratislavy, odkiaľ sa vrátil do Českých Budějovíc a v októbri 1919 ho demobilizovali. Tretí prápor II. pluku Stráže slobody, ktorý mal 360 mužov rozdelených do dvoch stotín, prišiel na Slovensko 9. júna 1919. Na frontových operáciách sa nezúčastnil, pretože bol zložený takmer výlučne zo študentov.
- DEMOBILIZÁCIA SOKOLOV
Na Slovensku slúžilo v roku 1919 vo všetkých sokolských útvaroch (pluky Stráže slobody, sokolské prápory a malé sokolské oddiely) takmer 9 500 mužov, z ktorých bolo 7 800 členov Sokola. Ostatní boli príslušníkmi RTJ, streleckých jednôt a Orla. Počas svojej vojenskej služby na Slovensku z nich prišlo o život 79 mužov a 620 bolo ranených. Vyznamenaním Československého vojnového kríža 1918 dekorovali 271 dôstojníkov a vojakov. Začiatkom novembra 1919 nariadilo MNO v Prahe definitívnu demobilizáciu a rozpustenie všetkých štyroch plukov Stráže slobody. Nevojaci sa vrátili do občianskeho života k svojim civilným zamestnaniam a vojaci k príslušným plukom, ktoré vznikli po unifikácii a dobudovaní organizácie československej brannej moci.