Snehové vločky mal na povel a učil snežiť Perinbabu
Je to už päť rokov, čo sa uzavrelo košaté dielo scénografa, filmového architekta, pedagóga, etnografa, dramaturga, scenáristu a režiséra docenta Ing. Viliama Jána GRUSKU (1936 – 2019), ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov istý čas stál aj na čele Výboru Matice slovenskej. Tento pútnik kultúrou a históriou slovenského národa určujúco inicioval, inšpiroval a ovplyvnil činnosť a tvorbu folklórnych súborov, folklórnych skupín, ideu a dramaturgiu desiatok programov, projektov, festivalov a ich scén, tvorbu množstva filmových a televíznych diel a nezmazateľne sa zapísal do mysle množstva ľudí. Nečudo, že blízki príbuzní, ale aj širší okruh obdivovateľov jeho diela a priaznivcov folklóru sa usiluje uchovať pamiatku na tohto výnimočného človeka adaptáciou obydlia vo Veľkom Borovom, ktoré bolo jeho ateliérom – tvorivou dielňou i depozitom nesmierneho folklórneho bohatstva s prenikavým geniom loci. Keďže sme mali viac ako iba kolegiálny pracovný vzťah, s potešením evidujem, že títo zapálení nadšenci prednedávnom ukončili druhú etapu renovácie usadlosti na Pamätný dom Viliama Grusku...
Poznačil som si, že keď „presadzoval“ šieste pokračovanie Rodostromu zeme na XXXII. ročník folklórneho festivalu vo Východnej v roku 1986, ktoré pod názvom Ľudia z rodu Rómov malo predstaviť kultúru tohto etnika, sedem mesiacov predtým ho intenzívne pripravoval na vyše štyridsiatich lokalitách po celej vtedajšej ČSSR. Aké to boli lokality vidno ešte aj dnes trebárs v Chminianskych Jakubovanoch... Keď ho v roku 1945 do vtedy ešte Nemeckých Jakubovian ako deväťročného na jeden rok priviedla mama ‒ učiteľka, ktorá sem nasledovala otca geodeta, čo vymeriaval východné hranice Slovenska ‒, netušil, že sa v ich spálni o niekoľko desaťročí neskôr budú učiť rómske deti...
■ ČLOVEK DO ZÁPRAHU
V poznámkach a zápiskoch do knihy Najkrajší kút mám o Viliamovi Jánovi Gruskovi popri konštatovaní, že to bol človek do záprahu, aj citát, že dokázal „prevliekať ťavu uchom ihly, pokiaľ to bolo užitočné čo i len pre jedného človeka“. Nevysoký vzrastom, ale zanovito vytrvalý. Chlap, čo by sa hodil do ťažkej roboty v lesoch, na klčovanie pňov, aby bolo miesto na sadenice v škôlkach ratolestí kultúry, aj na stavanie májov... Vtedy, keď sme sa spoznali a sedávali oproti sebe v typickom kreatívno-vedátorskom prostredí jeho vysokoškolského kabinetu neďaleko Hviezdoslavovho divadla, kládol som si v duchu otázku, kedy a či vôbec ktosi zráta všetky jeho autorské zárezy – nie rováše – na slovenských kladách, brvnách a hradách, na doskách, čo znamenajú divadelný svet? Šestnásť rokov tancoval v Lúčnici, bol tanečným pedagógom, úspešným choreografom... Bezmála desať rokov budoval scénografiu v slovenskej televízii. Ako autor v nej „postavil“ okolo stodvadsať scénických výprav inscenácií. Figuruje v titulkoch nie menej ako štyroch desiatkach filmov. Pre televíziu a rozhlas napísal desiatky scenárov a autorských programov, ktoré získali Telemúzy aj ocenenia v Rozhlasovej žatve. Na najvýznamnejšie folklórne festivaly pripravil okolo stopäťdesiat scénických programov a ďalšie na rôzne príležitosti. Projektoval ikonické amfiteátre ‒ Poľný Kesov (1970), Východná (1971), Krakovany (1971), Detva (1975), Myjava (1976), Zuberec (1978), Turzovka (1980 – nerealizovaný), Červeník (1982 – nerealizovaný), Lubiná (1983), Heľpa (1985 – nerealizovaný), Terchová (1990 – 1991), Sihelné (1994)... Písal črty, poviedky, štúdie, zostavoval zborníky a tvoril publikácie ‒ ako trebárs rozsiahlu monografiu o spisovateľovi Milovi Urbanovi k storočnici tohto rodáka spod Babej hory. Fotografoval, tvoril úžitkovú grafiku, pútače, pylóny, ornamentníky. Vystavoval, organizoval, učil...
■ MIESTA NA KLAPKU
Raz som sa ho spýtal, kam by zobral filmárov, ak by chceli v našej domovine nakrútiť najkrajšie miesto? „Krivdil by som mnohým, keby som prezradil len jedno,“ uvažoval. „Aj pri obhliadkach a výberoch prostredia na rozsiahle veľké filmy, ako boli Perinbaba, Kráľ Drozdia brada, Mahuliena zlatá panna, Šípová Ruženka alebo Sokoliar Tomáš, pri filmových prepisoch opier Jánošík či Svätopluk, ktorých mnohé časti boli osadené do reálneho prostredia v prírode, viedli ma pri rozhodovaní iné kritériá ako ‚krása‘. Pôsobivý má byť výsledok, cesty k nemu môžu byť všelijaké...“ Sokoliar. Hrad v ňom mal exteriéry z Krásnej Hôrky, nádvoria a interiéry filmový štáb nakrútil na Oravskom hrade. Takto „spájal“ aj iné motívy. Mahulienu... chcel režisér umiestniť do bukolickej krajiny s obrovskými stromami pri veľkej rieke. A tak začal cestovať... „Najprv som si premietal v hlave vhodné miesta, potom nasledovalo štúdium nad mapami. Všade už boli také zásahy, také úpravy, že sa tam filmovať nedalo. Vybavil som v produkcii lietadlo a išiel sa pozrieť zvrchu na Dunaj a spodnú časť Váhu a Hrona. Bol to starý hrkotajúci stroj, myslím dvojplošník, aj mi bolo zle v ňom, ale pred Komárnom som cez okienko zazrel čosi neuveriteľné: ostrov ‒ dĺžka tri kilometre, šírka tristo metrov a v prostriedku lúka s deväťstoročnými dubmi a vari aj šesťstoročnými vŕbami...“ Miesto ako z rozprávky – Veľký Lel. Tisícdvesto rokov patril Ostrihomskému arcibiskupstvu, ale nikto sa o túto divočinu dajako zvlášť nezaujímal. Schovaný v ramennej sústave na zlome toku Dunaja, kde domáci aj vtedy ešte ryžovali zlato, veď vedľa je Zlatná na Ostrove, dvakrát aj trikrát v roku zalievaný povodňami, zostal nedotknutý. Len pastieri sa tu udržali pri povodniach s dobytkom na vyvýšeninkách nad vykopanými kanálmi. Hneď na druhý deň sa tam preplavil loďkou... Okolo jedného takého obrovského duba postavil hradisko. S režisérom sa dohodol, že by vzhľadom mohlo byť blízko Svätoplukovým časom. Vedel, že už sa plánuje filmový prepis Svätopluka, a tak naprojektoval veľkolepejšiu dekoráciu, hádam aj za 2,5 milióna koruny, čo vtedy už boli veľké peniaze. Bolo však treba nájsť ľudí, čo by ju postavili a zvládli spracovať 480 kubíkov dreva na opevnenia, strážne veže a ďalšie stavby. A rátať aj s tým, že v lete mohla prísť povodeň, ktorá podľa stôp na tom dube dosahovala v tých miestach povyše metra, takže všetko bolo treba ukotviť, aby „hrad“ veľká voda nedvihla a nezmyla do Dunaja. Stál tam potom tri roky. Nakrútila sa v ňom Mahuliena, Svätopluk aj všeličo iné... „Vravím, neuveriteľné prostredie. Bol som tam ešte asi dvakrát sám. Aj som tam nocoval v spacáku... Vedľa ‚pohanského obetiska‘, na ktoré sme doviezli obrovské balvany z Roháčov, a dvanásťmetrového pylónu boha Perúna, ktorý stvárnil výnimočný rezbár Janko Procner, baník z Handlovej...
■ PRIŠPENDĽOVANIE CENCÚĽOV
Perinbaba bola tiež veľmi zaujímavá aj náročná robota. Trvala skoro dva roky a obsiahla všetky ročné obdobia... „Jakubisko je režisér, ktorý má jasné výtvarné predstavy, je absolvent ‚šupky‘, to isté Bednárik, hneď to na pľaci vidno. Preto som aj volil metódu, že mu ponúknem ešte viac, ako chce.“ Filmovali v skanzenoch v Rožnove, v Martine aj v Zuberci ‒ ustavičné prispôsobovanie dekorácií, veď vločky nepadajú na povel. Stále museli prišpendľovať či odšpendľovať biele ornamenty na čičmiansky spôsob. Raz vytvoriť leto, raz zimu a ešte aby to vyzeralo jednoliato... „Perinbabino kráľovstvo – ako ateliérová dekorácia – bolo trebárs z množstva skla, ktoré sa tam muselo zabudovať. Ale bez toho, aby konzultovali so mnou, podpísali zmluvu s Felliniho manželkou Giuliettou Masinovou na termín. Mohla prísť len na päť dní: 26. jún ‒ 2. júl. A koniec! Stavači z Koliby termín nestíhali. Bolo to veľmi prácne... Ale zvládlo sa to... Aj ďalšie stavby – boli takmer in natura –, ako povedzme Jakubkov mlyn... Urobte ho v skorú jar, niekedy začiatkom mája. Viete, v Zuberci máj, to je ešte zima, aj sneh, aj dažde, aj tráva ešte nijaká... Skôr sa stavať nedalo. A voziť na vyhliadnutý vŕšok nákladiakmi drevá, ktoré sa pripravili niekde inde, to bolo tiež riskantné. Terén sa nesmel dokvasiť. Zábery sa robili aj zo žeriavov, všetko ako na dlani. Napätia bolo dosť! Aj humorných situácií... Kameraman Dodo Šimončič veľmi chcel, aby to bolo celé zabielené, biele ako srieň, keď už nebolo trávy... V máji? Vyskúšal som, čo to spraví, keď ráno po opadnutí rosy posypeme lúku práškovým vápnom. Dobré! Aspoň to tak vyzeralo... Objednali sme tri vagóny vápna. Štyri autá s dvanásťmetrovými rozprašovacími ramenami sme vyskúšali, ako pôjdu, aby sa nevracali a nenechávali stopy – ako to zaprášia, koľko to bude trvať, dohodli termín: Keď pôjdete s cisternami hore, zastavte sa po mňa oproti kostolu u Jánoštinovcov, tam vás budem čakať! Prišiel som z chalupy v Borovom autobusom... Nepočkali ma! Pozháňal som si motorku, čo ma tam vyvezie. Prídem a... až ma zmrazilo. Oni doviezli sivé vápno! Do objednávky sme nenapísali, načo ho chceme, aké má byť, ale v Sološnici, či odkiaľ to vápno prišlo, naložili také, aké mali... Lúka zošedivela a ja skoro tiež. Naveľa, naveľa kameraman prijal, že sa bude čarovať v laboratóriách: šedivosť sa vyrovná, potlačí...
■ VEĽKÉ BOROVÉ
Exteriéry k filmu Hriech Kataríny Padychovej, výborný film režiséra Martina Hollého. Dedina v časoch, keď sa tam združstevňovalo, rok 1972. Aj predtým sem chodievali s mladším bratom Ivanom na huby... Tri obce, ktoré patria do Liptova, aj keď ich od Liptova oddeľujú Chočské vrchy ‒ Malé Borové, Huty a Veľké Borové. Donedávna boli z Liptova prístupné len Kvačianskou dolinou. Ale už sa sem možno dostať aj cestou ponad Huty, ktorá sa šplhá do výšky 1 230 metrov. V roku 1979 si tu Viliam Gruska kúpil chalupu a postupne ju upravoval. Samozrejme, že sa s tým prostredím zžil. Najmä s tou urastenou sosnou, ktorá obec pokrstila... Neraz si odtiaľ naordinoval pešie túry, keď cestoval do Bratislavy alebo z hlavného mesta svojským rozvrhom v lete aj v zime... „Buď do Malatinej peši – to je pol druhej hodiny; do Chlebníc – to je hodina, alebo do Zuberca, čo je tri a pol hodiny, ale aj do Liptovskej Teplej na stanicu, čo je tiež vyše troch hodín. Krásne výlety! Človek dajaký pohyb potrebuje. Keď som prestal tancovať, takto som to postupne nahrádzal. Prešiel som cez tie vrchy v daždi, v snehu, v noci bez baterky... aj dvestopäťdesiat ráz!“ Každý má vlastný výklad, čo je najkrajšie, čo je pekné. Zamiloval si ten kút, lebo v sebe má úžasnú harmóniu, aj kontrasty... „Keď som vo Veľkom Borovom pripravoval rozsiahlu výstavu Rodiská a doliny vandrovných sklenárov spoza Chočských vrchov, ponoril som sa do nej tak hlboko, že som preštudoval hádam všetko, čo sa o tomto kraji a ľuďoch dalo nájsť. Z historických prameňov som sa dozvedel, že Prosieckou dolinou viedla cesta, ktorá spájala juh a sever Európy. Križovali sa tu cesty zo západu od Zázrivej a Terchovej a pokračovali ďalej aj z juhu Európy. Predkovia tento kút kultivovali už v časoch Veľkej Moravy a ako o unikátnom o ňom píše už Matej Bel.“
■ OSOBNÁ PROJEKCIA
Na mapách zistil, že jedna časť katastra má pomenovanie Rybníčky. Benediktíni zrejme už okolo roka 1000 tam chovali ryby. Kláštor mali v Nitre, ale mnohí žili v skalných pustovniach Prosieckej doliny a šírili kresťanstvo medzi miestnym obyvateľstvom. Udržiavali cesty a vypaľovaním lesov získavali pôdu, ktorú potom darovali osadníkom. Takto si ich získavali... Zrejme sa tu v akomsi predprípravnom období na rehoľnú službu zdržiaval u dajakého mnícha aj neskorší svätý Svorad prv, ako odišiel na Zobor. Jedna planina sa dodnes volá Svorad. Aj pomenovania jednotlivých kopcov – trebárs Mních – svedčia o tom, že tam pustovníci žili. „Poznatky historikov a moje osobné pocity z tej krajiny obohatilo množstvo rozprávaní a príbehov. Mnohé sú od dávneho priateľa, vynikajúceho rozprávača, podomového sklenára Pavla Ťapajáka. Keď tam chodím, ožívajú, spájajú sa a mne sa tam zavše odvíja vlastný film. Vidím ho len ja. Objavujú sa mi v ňom historické obrazy Veľkej Moravy, časy, keď tadiaľ putovali z kláštora na Zobore benediktínski mnísi do svojich jaskynných pustovní v Prosieckej doline, vidím v ňom všelijaké iné udalosti – moje osoby a obsadenie... To je prostredie, ktoré ma dokáže absolútne naplniť. V Pamätnom dome Viliama Jána Grusku vo Veľkom Borovom budete môcť ten jeho film vnímať aj vy. A istotne očarení...
Text a foto: Emil SEMANCO