Rodina a spoločnosť sú dejinní súpútnici
Rodina je to najdôležitejšie na tomto svete. Reálne a aj symbolické náručie od narodenia až po hrob. Ona poskytuje životnú istotu, predstavue východisko aj miesto návratov, podporuje v smútku aj umocňuje radosť. Je nezištnou pomocou a nepodmienečnou starostlivosťou. Patríme do nej samotnou existenciou − bez iných zásluh. Zostáva v našom duchovnom svete, aj keď v skutočnosti už pominula. Ochraňuje dieťa, usmerňuje dospelého a podopiera starca. Človek potrebuje blízkych ľudí.
Najvýraznejšou zmenou v súčasnej rodine je emancipácia ženy. Už to nie je autorita najsilnejšej ruky najjasnejšieho úsudku, čo bránilo vonkajším napätiam. Rodinná loď má zrazu dvoch kapitánov. Potreba dohody o navigácii mimoriadne vzrástla. Žena spravodlivo povýšila na samostatnú bytosť a muž získal nutnosťou zvažovať názor druhúho, učiť sa ohľaduplnosti a predvídať reakciu okolia. Malé diaťa sa snaží bezohľadne presadzovať svoju narastajúcu vôľu, dospelý koriguje seba podľa momentálnej situácie. Nový typ ženy vyžaduje aj nového muža, ktorý nemyslí len na seba, ale aj na partnerku. Je to ľudsky krajší človek.
■ DVAJA KAPITÁNI
Tomuto vzdialenému ideálu sa dnes v rodinách iba učíme. Sme v prechodnom štádiu hľadania. Niekde sa zúfalo usilujú zachovať tradičnú formu spolunažívania. Veď čo je potešujúcejšie, než keď sa veci dejú podľa mojich predstáv, bez otázky druhých, bez ohľadu na ich predstavy? Inde samotná žena nemá jasno o svojom novom postavení, obmedzujúc ho na moenskú sféru, bez vzájomného pochopenia a tolerancie. Asi je to jeden z nutných extrémov hľadania. Mnohí si zas neuvedomujú a nedoceňujú potrebu partnera, prirýchlo zutekajú a blúdia v nových možnostiach i nemožnostiach. Azda najčastešie plynie zdanlivo usporiadaný rodinný život ako nekonečný zápas dvoch egoizmov, s krátkymi obdobiami zmierenia, až dospejú do prístavu staroby, vďační za prítomnosť druhého.
■ DÔLEŽITOSŤ RODINY
Zmyslom rodiny je nielen ekonomické zabezpečenie, pokračovanie ľudského rodu, ale aj vývin osobnosti, kultivovanie a citové prehlbovanie. Jednorodičovská rodina je iba východiskom v núdzi a môže znamenať predsa len podnetné prostredie, najmä ak sa neuzavrie do trpkej izolácie, ale primerane sa otvorí spoločnosti. Dnešné rozchody sú úzkostlivým prejavom túžby prežiť pekný život, často však vonkajšou zmenou osudovej konštelácie než vnútorným dozrievaním. Že na to najviac doplácajú deti, je dnes už aj keď pravdivou frázou, ale veľa záleží na rozvodovom správaní dospelých. Ak sa pri nemožnosti spolunažívania, zásadnej odlišnosti hodnôt a životného štýlu, zostala vzájomá ústa a slušnosť, môžu sa aj deti naučiť inteligentne riešiť aj tie najväčšie životné problémy a neubližovať tam, kde nevieme pomôcť. Presúvanie detí v pravidelných intervaloch z jednej domácnosti do druhej nie je asi optimálnym riešením, ktoré by malo smerovať skôr k pretrvávajúcej rodičovskej spolupráci, pochopeniu detských potrieb aj situácie bývalého manželského partnera. Sú to ideálne predstavy, ktorých realizácii bránia rôzne osobné komplexy, pocit ukrivdenia, znevažovania, nedocenenia či ublíženia. Málokedy si uvedomíme, že nielen rodinná atmosféra, ale celý spôsob nášho života ovplyvňuje náladu všedných dní. Úspech v práci, radostné osobné záujmy, môžu prežiariť aj narušený domov. A tiež veľa závisí od obrazu človeka, s ktorým sme s nadšením začali svoju životnú púť. Čo si o druhom myslíme, to má tendenciu sa uskutočňovať. Preklínanie ubližuje druhému aj nám.
■ SPOLOČNOSŤ BEZ RODINY?
Spoločnosť závisí od úrovne svojich rodín. Zmena totality na demokraciu nie je možná bez demokratickej výchovy v rodinách, kritické a samostatné vzdelávanie sa v školách stojí na osobnostiach detí, aké prichádzajú z domu na vyučovanie. Prevládajúci a naturalizujúci konzum spoločnosti môžeme pribrzdiť rodinnými postojmi a kompenzáciou zaujímavejších a preduchovnenejších činností. Závisť detí k bohatším spolužiakom sa stráca s hlbšími a neopakovateľnými zážitkami v umení alebo v prírode. Každý pekný konkrétny rodinný život ovplyvňuje spoločenské okolie, ponúka nasledovaniahodný príklad a bráni životnej rezignácii. Je detinské sa vyhovárať na súčasnú spoločenskú situáciu, ktorú sčasti aj my utvárame, nie je dôvod podľahnúť deštrukcii duchovných hodnôt, ak ich môžeme doma pestovať a tak spätne ich vracať spoločnosti. Tak ako príklad rodičov rozhoduje o povahe detí aj model kultivovaného rodinného života obohacuje spoločnosť. Kto dokáže premôcť v sebe závisť voči bohatšiemu susedovi, kto vie odolať výsmechu zdanlivo úspešnejších a udržať si svoj kritický postoj? Iba ten, kto verí v spravodlivosť svojho spôsobu prežívania a vie ho dennodenne kriticky naprávať. Zachovať vhodnú mierku závislosti a nezávislosti od spoločnosti. Nemožno sa priveľmi separovať a žiť v rodinnej oáze, rovnako ako by sme sa nemali stratiť v súčasných trendoch. Je umením života zachovať si potrebný kritický postoj, prijímať pozitívne a odmietať deštruktívne. Využívať nové technické prostriedky na prehĺbenie vzdelania a obohatenie citového života, ale nepodľahnúť ich zjednodušujúcim vábeniam. To platí konkrétne o používaní auta, televízie, mobilu či počítača. A možno ešte väčšmi o prehnanom užívaní liekov, nehovoriac už o drogách. K pochopeniu, ako múdro žiť, vedie niekedy pridlhá cesta a zbytočne utratíme veľa drahocenného času.
■ ČO NA PEKNÝ ŽIVOT?
Jednotlivec a spoločnosť nie sú protiklady, ale dve úzko súvisiace strany ľudstva. Vzájomne sa ovplyvňujú, podnecujú aj zvádzajú. Dnešný komplikovaný, a predsa stále ten najkrajší a jedinečný život vyžaduje čoraz viac kritickejší postoj, odvahu domýšľať moderné zvody a pokoru prijať obmedzenia nárokov slobody druhých. A opäť sme pri tej základnej požiadavke rozvíjať vlastné vlohy a kultivovať osobnosť, myslieť na seba, pomáhať druhým a udržiavať spoločné prírodné prostredie. Možno sa nám nepodarí podstatne zmeniť svet, ale svoj okolitý svet máme vo svojich rukách, môžeme prijímať podnecujúce vzťahy a odmietať tie ponižujúce a škodlivé. Môžeme vo svojich deťoch a žiakoch pripraviť charakterných členov budúcej spoločnosti a môžeme slovom i činmi varovať pred nebezpečenstvom straty zdravého rozumu, vyhasínania a oslabovania pevnej vôle. Najvyšším poslaním človeka je prežiť pekný život!
Prof. PhDr. Ivan ŠTÚR, CSc. – Foto: (lupa)