Hovoriť o vlastenectve v našej spoločnosti, vychovávanej médiami k drahému konzumnému spôsobu života, je skôr hanbou ako cnosťou. Apologéti konzumnej spoločnosti číhajú na nás z obrazoviek plných reklám, vnucujú nám idey ľahkého života celebrít plného zábav a užívania. Do vyprázdnených hláv potom vtĺkajú z médií nepriatelia nezávislého myslenia svoje „neomylné“ predstavy o demokracii, škodlivom nacionalizme, zatuchnutom vlastenectve a o našich súčasných národných i dedičných hriechoch. Mnohí z nich vyškolení v zahraničí, sídliaci v ctihodných ústavoch, v politických mimovládnych organizáciách a v Inštitúte pre verejné otázky, nám dávajú piť odvar z cudzích bylín.
Hovoriť na Slovensku o vlastenectve znamená dostať sa pod paľbu progresívnych ideológov, kaviarenských vtipkárov a novinárov. Človek sa občas čuduje, ako niektorí z nich vnímajú naše tradície. Sociológa a prominentného politológa Michala Vašečku dráždi, keď počuje vo verejnoprávnej televízii o polnoci hrať slovenskú hymnu. Vyvoláva to v ňom pohrdlivý úsmev. Čudné je, že tento muž naberal vedomosti a skúsenosti v USA, kde sa hymna spieva a hrá s rukou na srdci pri každej možnej príležitosti a americké vlajočky vejú aj na hroboch zosnulých občanov. Usmieval sa vtedy podráždene a pohrdlivo na Cemeteries v Passaicu alebo Pittsburghu? Pochybujem. Tradičné americké vlastenectvo (America first) ho nedráždi.
Zaznamenal som aj iné výlevy progresívneho nepriateľstva voči niektorým tradičným národným inštitúciám, ktoré majú vo vienku od čias Ľudovíta Štúra národnú identitu, národnú kultúru a vlastenectvo. Štefan Hríb vo svojom časopise .týždeň sa najnovšie vytasil opytovacou vetou: „Aký má zmysel dotovať hrubosť a primitivizmus Matice slovenskej? Hríbova hrubosť a primitivizmus je podľa mnohých kaviarenských hláv prijateľná, lebo vlastenectvo je vraj nostalgický závan 19. storočia. Oneskorené „štúrovské blúznenie“ je teda podľa nich opakom súčasného európanstva, aké hlása bruselská byrokracia, vzdialená od života a záujmov národných štátov.
Vlastenectvu, na rozdiel od iných európskych národov, sme sa nenaučili a už nám ho kde-kto zazlieva. Vlastne sme sa ani nemali od koho učiť. Po zániku Československa niektoré „učené hlavy“ i niektorí politici svorne plakali za spoločným nerovnoprávnym štátom. Česi boli vždy Čechmi a my Slováci sme boli pre zahraničie Čechoslovákmi. Jeden z našich bývalých prezidentov (Rudolf Schuster ) sa pred českým novinárom Lubošom Palatom vyjadril, že by bol proti „rozbitiu spoločného štátu s Čechmi ako vtedy tak aj teraz“. Na tento jeho výrok sa už zabudlo − ja ho mám v súkromnej evidencii výrokov slovenských prezidentov.
Smerovanie historického pohybu v Európe nepochopil Schuster ani historik novodobých slovenských dejín Dušan Kováč, podľa ktorého „rozpad Československa znamenal vytvorenie z jedného pomerne malého štátu dva menšie, čo bol pohyb proti integračným tendenciám v Európe.“ Zvláštne − pán historik vtedy ešte nemal na mysli odtrhnutie Kosova od Srbska, ktoré sa stalo príkladom toho najhoršieho dezintegračného procesu v Európe. Československo nikto nerozbil tak ako Juhosláviu, Československo sa rozdelilo obojstrannou dohodou – mal by to vedieť rovnako exprezident Schuster ako historik Kováč.
Nerád sa vraciam k niekdajším vyjadreniam osobností nášho politického a spoločenského života, ktoré zmazal čas. Spomínam ich len preto, že za tridsať rokov sa na Slovensku takmer nezmenilo myslenie ľudí, ktorí sa samozvane považujú za elitu národa. Tlač je plná kritických článkov na tému každoročných osláv štátneho sviatku sv. Cyrila a Metoda a výzva predsedu vlády k vlastenectvu vyvoláva v médiách hlavného prúdu takmer hystériu.
Neľahký zápas o národné sebauvedomenie, o slovenské vlastenectvo nás ešte len čaká. Nie zápas o archetyp vlastenectva pod zástavou boja proti neprajníkom a nepriateľom či nezmyselný zápas o existenciu hraníc od Tatier až k Blatenskému jazeru, kde je v zemi zahrabaný Blatnohrad a sídla Pribinu a Koceľa, ale vlastenectvo ako sebavedomie národa, ako prirodzená hrdosť na svoje korene, svoju reč a svoje bytie.
Ľudovít ŠTEVKO
Foto: Internet