Živá legenda slovenského divadla nosí Slovensko v srdci
Prišla na dohodnuté stretnutie a pripomínala mi obraz od impresionistického maliara Renoira Dáma s klobúkom. Aj Račianska ulica bola tak trochu impresionisticky slnečná. Mnohí ju z diaľky poznávajú podľa klobúkov, pod ktorými sa usmieva známa tvár herečky a nezabudnuteľnej interpretky poézie. Sedíme v esprese, kam chodieva, a spúšťam diktafón. Oproti mne sedí legenda slovenského divadla, nositeľka štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy pani Ida RAPAIČOVÁ.
Ako sa mladé dievča, ktoré hrávalo odmalička na klavíri, stalo napokon herečkou? Ako k tomu došlo?
Poviem vám celú genézu, ako sa to stalo. Ja som Trenčianka, tam som vyrastala, tam som chodila aj do kláštornej ľudovej školy, kde ma učili rádové sestry. Neskôr, keď ich zrušili, nám venovali klavír. Ale to už bolo v čase, keď som navštevovala konzervatórium. Treba povedať, že moja mamička dirigovala v kostole spevácky zbor a výborne spievala. U nás sa vôbec veľa spievalo, a nielen sakrálne, ale aj ľudové piesne. Ja som veľmi túžila hrať na klavíri, lenže doma sme klavír nemali, boli sme chudobná rodina. Naša suseda, ktorá mala klavír, povedala mame: „Keď tá tvoja dcéra tak veľmi chce, nech u nás cvičí.“
Takže o praktické hudobné cvičenia ste mali nadlho postarané?
Ale kdeže. Chodila som po Trenčíne s notami pod pazuchou a kde som počula hrať, tam som zazvonila, aby ma pustili cvičiť. A tak som skončila veľmi rýchlo hudobnú školu, lebo vraj som bola šikovná. Asi áno, sluch som mala dobrý, a možno aj nejaký talent.
Nepochybne. Veď ste sa z hudobnej školy v Trenčíne dostali rovnako rýchlo na konzervatórium v Bratislave a odtiaľ na VŠMU študovať herectvo.
Áno, bývala som v uršulínskom internáte, kde bolo za rohom Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava. Ako študentka konzervatória som si chcela privyrobiť, prihlásila som sa na konkurz do štafáže, a keď som potom na javisku videla hrať Záborského, Zachara, Meličkovú, Prechovskú a všetky tie postavy zlatej éry slovenského divadelníctva, ochorela som na divadlo.
S hudbou bol koniec?
Ale nie, hudba je výborný základ. Keď som už bola prijatá na VŠMU, pani Meličková sa mi prihovorila: „Moja zlatá, počula som, že je tu nejaká klaviristka. Vraj ste študovali na konzervatóriu.“ Prisvedčila som a ona pokračovala: „Aj ja som študovala na pražskom konzervatóriu, ale zabudla som hrať na klavíri. Chcem vám len povedať, nikdy nezabudnite hrať, bola by to škoda. A trénujte si pamäť, lebo herec bez pamäti je ako huslista bez prstov.“ Trénovala som každý deň a oplatilo sa, dodnes mi pamäť funguje. Urobila som skúšky, prijali ma, mala som na VŠMU šťastie na výborných pedagógov. Učil ma Lacko Chudík, Viliam Záborský, pani Sýkorová, Karol Zachar. Prijali ma napriek tomu, že som mala zlý kádrový posudok. Keď som bývala na uršulínke, prišiel za mnou pán Zachar a spýtal sa: „Ida, a ty máš tatíčka v Kanade?“ ‒ „Áno, odišiel, keď som mala rok a pol.“ ‒ „Jój, tak to bolo dávno,“ mávol rukou, otočil sa a odišiel. O týždeň som dostala papier, že som prijatá. Takí dobrí ľudia to boli.
Dobrí ľudia sa nájdu vždy ‒ aj vtedy, aj dnes. Akurát dnes sa nepíšu oficiálne kádrové posudky, dnes píšu verejní informátori i neverejní udavači anonymné listy. Zabudlo sa navždy na váš kádrový profil?
Kdeže. Keď sa mi začalo dariť, chodili na mňa anonymy. Miroslav Válek, vtedajší minister kultúry, si ma pozval a hovoril: „Prišiel som na ÚV, buchol som do stola a povedal som, že vaše meno tu už nechcem počuť.“ Bol to skvelý človek aj skvelý básnik. Povedal mi: „Ak budete mať problém, príďte – vyriešime.“
Po skončení školy ste začali svoju hereckú dráhu na Novej scéne. Bol to váš sen pôsobiť v tomto známom bratislavskom divadle?
Napriek všetkému u mňa išlo všetko normálnou cestou. Na škole bola asistentkou pána Chudíka Hanka Kováčiková, ktorá bola zároveň členkou Novej scény. Ona si ma vytypovala v druhom ročníku a oslovila ma: „Ida, poď, budeš robiť v jednej inscenácii, s režisérom som už hovorila. Režisérom bol Janko Klimo, išlo o hru Williama Shakespeara Mnoho kriku pre nič a mojím partnerom bol Ivan Mistrík. Bola to ťažká hra, lebo Shakespeare vo veršoch je naozaj ťažký. Kritika ma zvozila pod čiernu zem. V šatni som si poplakala a kostymérka sa ma pýtala: „Iduška, a čo ty tu plačeš?“ ‒ „Aha, pozrite sa, čo o mne napísali vo Večerníku, že som ešte na rolu nedorástla.“ A ona mi hovorí: „No a prečo plačeš, veď to je dobre, treba začať na spodnom schodíku, keby si začala na vrchnom, tak už môžeš len padnúť.“
Ktoré inscenácie, v ktorých ste hrali neskôr, podľa vás najviac zarezonovali vo verejnosti?
Tá prvá, ktorá ma postavila na javisku na nohy, bol Škovránok ‒ Johanka z Arku. Na to nikdy nezabudnem. Úspešné inscenácie sa vtedy zaznamenávali aj pre slovenskú televíziu, ale potom, keď sa upálil Ján Palach na protest proti obsadeniu Československa vojskami Varšavskej zmluvy, ktosi „iniciatívny“ toto predstavenie vymazal zo záznamu, lebo veď Johanku z Arku tiež upálili anglickí okupanti na hranici. Bola to veľká chyba, ale ľudí neoklamete. Johanku som hrala rok, ľudia chodili do divadla aj kvôli mne a odvtedy som išla z roly do roly. Na Novú scénu prišiel Martin Porubjak a režisér Vlado Strnisko, ktorý mi dôveroval a zveril mi dôležité roly. Hrala som Lady Macbeth, Čechovove Tri sestry v réžii Miloša Pietora, Višňový sad v réžii Vladimíra Strniska, Schillerove Úklady a láska a iné hry. Niekedy som mala aj dvadsaťtri predstavení do mesiaca. Divadlo som milovala.
Mali ste a stále máte krásny zvučný hlas, čo bol zaiste predpoklad aj na interpretáciu poézie. Alebo sa náhle prebudila vo vás láska k poézii tak ako k divadlu?
Predpoklady na to musia byť, ale k poézii ma viedla odmalička už moja mama. Prvá kniha pod vianočným stromčekom pre mňa bola básnická prvotina Maše Haľamovej pod názvom Dar. Dodnes viem celú zbierku naspamäť. Boli sme s Mašou veľké priateľky. Keď umrel jej muž, odmlčala sa na tridsať rokov, presťahovala sa z Tatier do Bratislavy, kde som ju často navštevovala. Robila som v televízii medailón, venovaný jej osemdesiatke. Vtedy mi povedala: „Iduška, osmička je moje osudové číslo. A pamätaj si, niekedy v osmičkovom roku života si ma povolá aj Pán Boh.“ Narodila sa 28. 8. 1908 a zomrela, keď mala necelých osemdesiatsedem. Bola to vzácna žena.
Viem, že ste v češtine recitovali Erbena aj modernú českú poéziu, napríklad Františka Hrubína a Jaroslava Seiferta. Dokonca ste hrávali v českých filmoch v češtine.
Áno, vždy. Čeština je nám, chvalabohu, blízka a bol to môj cieľ naučiť sa správne hovoriť po česky. Radovan Lukavský bol mojím partnerom v jednom českom filme, a keď ma chceli dabovať do češtiny, prišiel za mnou a počujem ho, akoby hovoril dnes: „Ido, poslyš, nemůžou ti vzít tvůj hlas, to by ti vzali osobnost. Musíš se naučit česky. Tak jdi za paní Havelkovou, hned ji zavolám na DAMU, a musíš se učit.“ Brala som konzultácie a naučila som sa.
Usudzujem, že v oblasti vášho bytostného záujmu o poéziu stál na prvom mieste Milan Rúfus. Alebo je to inak?
Odpoviem vám slovami môjho profesora klavíra na konzervatóriu Romana Bergera, ktorý napísal vo svojej vynikajúcej knihe esejí toto: „Národ, ktorý má takého básnika, ako je Milan Rúfus, má ešte šancu.“ Rúfus sa na konci života stiahol do ústrania. Bol rozčarovaný z hluku, čo ho obklopoval, z tých ľudí kričiacich na námestiach. On zostal v tichu. Bol básnikom ticha, lebo vždy hovoril, že „slovo sa v tichu rodí a v tichu doznieva“. Slovo samo osebe neznamená nič, ono musí odniekiaľ vyjsť a niekam smerovať. Debaty s ním boli pre mňa ďalšou vysokou školou. Rúfus je geniálny básnik, takým bol a takým navždy zostane.
Váš interpretačný rozmer poézie je obdivuhodný. Recitujete Proglas v staroslovenčine, štúrovcov, Hollého, Hviezdoslava, Smreka, Turčányho, Rúfusa, Válka... Nie je to priveľa na jeden herecký život?
Ani nie. Narodila som sa v správnu chvíľu, mala som šťastie na mnohé osobnosti, o ktorých tu dnes hovoríme, v správnu chvíľu som stretla tých správnych ľudí.
Hovoríte o šťastí ako o náhode. Ale podľa mňa ste išli šťastiu oproti cieľavedome. Proglas s nosovkami a výslovnosťou mäkkého a tvrdého jery ‒ to bola výzva, museli ste nájsť naslovovzatého odborníka, učiteľa.
Nemusela som ho hľadať. Vilko Turčány urobil kongeniálny preklad Proglasu, dodržal presne ten rytmický pôdorys ‒ trimeter jambický. Konštantín filozof napísal Proglas podľa vzoru Eneidy v antickej podobe verša a Turčány dokázal, že staroslovienčina či staroslovenčina bol nesmierne disponovaný, adaptabilný jazyk. Napríklad Nemci alebo Angličania nemôžu písať časomerné verše, lebo nemajú spoluhláskové skupiny. My môžeme aj dnes robiť všetko, môžeme písať v alexandrínoch, v časomerných veršoch, v početných antických veršoch. Bernolákovci pretavili všetky tieto formy do slovenčiny, pretože slovenčina je veľmi ohybný jazyk. Hollý dokázal rovnocennosť slovenčiny s hebrejčinou, latinčinou a gréčtinou.
Po „nežnom prevrate“ v roku 1989 kde-kto hovoril, že musíme byť ako iní, že musíme byť svetoví, že aj naša kultúra musí byť svetová. Ako keby svetové malo byť unifikované. Vnímali ste v tých rokoch podobné „svetové“ bonmoty aj vy?
Mnohí tvrdili, že zanikne Lúčnica, SĽUK a, samozrejme, Matica slovenská, že to stráca na význame. Lenže keď budeme svetoví a nebudeme slovenskí, tak načo sme tu vôbec? Veď svet je zaujímavý práve vtedy, keď je pestrý. Mali by sme zničiť pestrofarebné kvety na lúke a pestovať napríklad len konvalinky? Jednoducho to nejde. Každý národ má svoju farbu, svoje melódie, svoju vôňu. Slovensko je nádherné tým, že za každým kopcom je iné nárečie, iná pieseň, iný tanec. Dva roky som tancovala v Lúčnici a svet nás obdivoval. Viem, o čom hovorím.
Pani Ida Rapičová bola tanečnica z Lúčnice? To je pre mňa nóvum.
Áno, dva roky som tancovala, ale vyhodili ma pre zlý kádrový posudok. Umelecký vedúci Štefan Nosáľ prišiel za mnou a povedal mi: „Vieš, v kolónke máš stále napísaného toho otca, nemôžeš chodiť s nami do zahraničia a, žiaľ, musíme sa rozlúčiť.“ A mne tiekli slzy a išla som domov. Dnes už takéto situácie pôsobia priam neuveriteľne.
Pochodili ste celé Slovensko, som presvedčený, že ho máte rada. Napokon už len jedna otázka: Veríte v životaschopnosť Slovákov ako národa?
Prirodzene. Náš národ sa zachoval a bude žiť aj vďaka takým bláznom, ako sme my. Naši slovenskí predkovia to nikdy nemali ľahké, ale boli to múdri ľudia. Nosím ich v srdci, aj celé naše Slovensko.
Zhováral sa Ľudovít ŠTEVKO ‒ Foto: autor