Za jeho panovania Vinidi vždy porazili Hunov

Samo v bojoch s Avarmi preukázal takú statočnosť, že si ho Slovania zvolili za kráľa
Za jeho panovania Vinidi vždy porazili Hunov
Milan S. ĎURICA – Ilustrácia: archív SNN

Nemožno riskovať zneváženie tejto osobnosti bez toho, žeby sme opatrne vyčerpali všetko, čo sa o nej nachádza v spoľahlivých prameňoch, a kriticky preskúmali aspoň výroky najznámejších autorov, odborníkov v dejinách 7. storočia v našom stredoeurópskom priestore. Vzhľadom na kritérium objektivity máme k dispozícii síce iba jeden základný prameň, ale jeho nevšednou vlastnosťou je, že vznikol už v tom istom čase, keď sa udalosti okolo kráľa Sama odohrávali.

Je to známa Fredegarova kronika, ktorej prvé dve knihy zaznamenávajú udalosti od roku 584 do roku 613. Nasledujúca tretia kniha, ktorej autorom bol pravdepodobne iný burgundský kronikár, doplňuje predošlé záznamy až do roku 642 a potom v nej pokračoval asi tretí autor až po rok 768. Zo štvrtej knihy tejto kroniky sa teda dozvedáme: „V štyridsiatom roku panovania Chlotara (čo znamená rok 623) muž menom Samo, rodom Frank z kraja senonského, priviedol so sebou mnohých kupcov a uberal sa obchodovať k Slovanom, nazývaných Vinidi. Slovania sa už začali búriť proti Avarom, nazývaných Hunmi, a proti ich vládcovi kaganovi. Keď Vinidi s vojskom zaútočili proti Hunom, kupec Samo, ktorého som vyššie spomenul, postupoval s nimi vo vojsku. A tu preukázal takú veľkú schopnosť proti Hunom, že to vzbudilo obdiv, a nesmierny počet z ich bol pobitý mečom Vinidov. Vinidi spoznajúc Samovu užitočnosť zvolili si ho za kráľa nad sebou a tu šťastlivo panoval tridsaťpäť rokov. Za jeho vlády Vinidi viedli mnohé boje proti Hunom. S jeho rozvahou a so schopnosťou Vinidi vždy porazili Hunov. Samo mal dvanásť žien, s ktorými splodil dvadsaťdva synov a pätnásť dcér.“ (Kniha IV, hlava 48)

■ BOJE S DAGOBERTOM

Autor kroniky potom opisuje boje medzi tými Slovanmi, ktorí si zvolili Sama za kráľa, a medzi východofranským kráľom Dagobertom, ktorý sa chcel zmocniť jeho územia a spojil sa aj s Longobardmi, aby Slovanov premohli. Spočiatku víťazili, ale nedobyli mohutný hrad Vogastisburg, v ktorom sa opevnili veľmi početné oddiely udatných Slovanov, a nakoniec Slovania sa pustili do protiútoku a premohli a prinútili na útek zvyšky Dagobertovho vojska. Slovania ich prenasledovali a prenikli až do územia Franskej ríše, kde sa k nim pridali ďalší Slovania – Srbi, ktorí už dlhšie patrili k ríši. Bolo to asi v roku 632 – 633. To znamená, že Samo so svojimi Slovanmi za deväť rokov vytvoril taký vojensko-mocenský útvar, ktorý mohol odporovať Franskej ríši, ba aj prepadať a plieniť jej okrajové územia.

Neskoršie pramene preberajú tieto správy, ale často ich upravujú podľa svojich záujmov, takže je veľmi ťažké vyberať z nich kriticky, ako sa to vlastne udialo. Všetky však potvrdzujú, že v roku 623 do bojov Slovanov zvaných Vinidi zasiahol franský kupec Samo, ktorého po víťazstve nad Avarmi/Hunmi zvolili Vinidi za svojho kráľa. A kráľ Samo, ktorý nad nimi panoval tridsaťpäť rokov, teda 626 až 661, kontroloval také veľké územie v strednej Európe, že neskorší historici označovali jeho mocenský útvar výrazmi Samovo kráľovstvo, ba aj Samova ríša.

■ ETNICKÁ KONTINUITA

Menej jednoduché je vyťažiť základnú zhodu z toho, čo nachádzame u uznávaných historikov. V minulosti vážni historici situovali jadro Samovej ríše do Korutánska, iní zase do vtedajšej Bohémie, teda dnešného Česka, ba nechýbali ani takí, čo ho ťahali do východných alpských výbežkov dnešného Slovinska a Rakúska. Zrejme ani historici sa ľahko nezbavujú prirodzenej lásky k svojej vlasti a kde len môžu, situujú dôležité historické udalosti do vzťahu k svojej vlasti. No podľa najnovších zistení, ak išlo o boje Slovanov s Avarmi, súčasný stav archeologických bádaní už dosť bezpečne dovoľuje určiť najzápadnejšie hranice avarských sídiel, ktoré sa nachádzajú na území pôvodných sídiel vtedajších Slovanov Vinidov (Venedov). Táto hranica nepresahuje na západ územie, ktoré od najstarších čias nepretržite obývali stredovekí Sloväni/Sloveni, z ktorých sa historickým procesom vytvoril dnešný slovenský národ. Preto ak chceme postupovať podobne, ako to robia ostatné európske národy vo vzťahu k prvým historickým údajom o svojich národoch a štátoch, celkom oprávnene môžeme pokladať Samovo kráľovstvo či Samovu ríšu za najstarší historický koreň slovenskej štátnosti. Medzi stredovekými Slovenmi a dnešnými Slovákmi je už bezpečne zistená historická etnická kontinuita. Preto oprávnene možno pokladať Slovenov za starých alebo stredovekých Slovákov.