Biskup Štefan SEČKA: Žijeme v príliš hodnotovo zrelativizovanom svete
Pomýlení a dezorientovaní ľudia hľadajú falošné raje
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív SNN
Azda žiadne povolanie nenesie v sebe viac tajuplnosti než povolanie kňaza. A viac obetavosti než povolanie kňaza katolíckej cirkvi. Spiritualita a čistota sú ozdobou každého dobrého kňaza. V dnešnom hodnotovo zrelativizovanom svete, ako hovorí biskup Spišskej diecézy Mons. ThDr. Štefan Sečka, PhD. (1953), je to o to zložitejšie. Čo vedie mladého človeka, aby sa zriekol radovánok života a oddal sa službe Bohu? V minulosti bolo nepísaným pravidlom slovenskej rodiny, že prvorodený syn išiel za kňaza, najmladší sa stal učiteľom. A dnes? Štefan Sečka tohto roku oslavuje životné jubileum šesťdesiat rokov. Väčšiu polovicu svojho života prežil v komunistickom režime, ktorý vôbec nebol naklonený cirkvi. Stal sa biskupom diecézy, v ktorej prvý slovenský biskup Ján Vojtaššák bol režimom neľudsky utýraný na smrť.
● Viacero kňazov činných v období totality spomína na veľké prekážky, ktoré im kládla vtedajšia štátna moc. Zažili ste aj vy nejaké problémy preto, že ste sa hlásili na štúdium teológie?
Túžbu stať sa kňazom som mal odmalička. Miništroval som, čítal lekcie, niekedy bolo potrebné zaskočiť za kostolníka. Lákalo ma to, páčilo sa mi to. Ale rozhodnutie podať si prihlášku do seminára vo mne dozrelo až po prvom ročníku strednej školy. Keďže som bol recitátorom pri rôznych príležitostiach, niektorých to prekvapilo, ale väčšina v triede so mnou sympatizovala. Po podaní prihlášky sa v škole objavili eštebáci a začali vyvíjať tlak na učiteľský zbor, najmä na triednu profesorku. Zastrájali sa, že mi nedajú zmaturovať. Musím však povedať, že učitelia v Levoči ma podržali. Zmaturoval som a prijali ma aj do seminára v Bratislave.
● Výraznou osobnosťou Spišskej diecézy bol biskup Ján Vojtaššák. Aký odkaz zanechal pre svojich nasledovníkov?
Boží sluha biskup Ján Vojtaššák bol vysvätený medzi prvými slovenskými biskupmi v roku 1921 v starobylej Nitre. Bol to biskup, ktorý bol celou svojou bytosťou zapálený za Božie kráľovstvo, a to sa prejavilo v celej jeho službe. Nielen na poli náboženskom, ale aj kultúrnom a národnom. Staval katolícke školy, zakladal spolky, ktoré zohrali dôležitú rolu pri pozdvihnutí náboženskej i kultúrnej úrovne jemu zvereného Božieho ľudu. Veľký dôraz kládol na výchovu nových kňazov a život kresťanov. Jeho príklad dnes vidím v dvoch oblastiach: prvou je náboženská horlivosť a druhou sú jeho ľudské principiálne postoje. V dnešnom hodnotovo príliš zrelativizovanom svete potrebujeme vzory jasných a pevných postojov. Biskup Ján Vojtaššák je bezpochyby vzorom pre všetkých, ktorí hľadajú spoľahlivé pravdy a zásady.
● Biskup Ján Vojtaššák v roku 1925 zvolal prvú synodu, ktorá sa venovala každej stránke duchovného i spoločenského života. V tom čase však boli silné protikatolícke tlaky z pražského centra moci. Čo bolo cieľom druhej synody, ktorú zvolal váš predchodca František Tondra?
Môj predchodca zvolal druhú diecéznu synodu 29. apríla 2006. Ako sám napísal vo zvolávacom dekréte: „Slovo ‚synoda‘ znamená ‚spoločná cesta‘, je výzvou spoločne kráčaťjedným a jednotným smerom ku Kristovi, ktorý nás sám povzbudzuje výzvou a pozvaním: Ja
som cesta, pravda a život (Jn, 14, 1-6).“ Úlohou našej spoločnej cesty počas synody bolo hľadať pravdu o potrebách a problémoch Božieho ľudu našej diecézy a nachádzať odpovede a východiská, ktoré v nás i v diecéze naplno prehĺbia a zveľadia Boží život. Diecézna synoda trvala päť rokov. Ukončená bola pred dvoma rokmi. Synodálne diskusie prebiehali v trojstupňovom systéme ako farské diskusie, dekanátne a plenárne rozpravy. Farské diskusie sa uskutočňovali v synodálnych bunkách farností (SBF), farníci odpovedali na dotazníky a k nim mohli pridať akékoľvek ďalšie návrhy. Na dekanátnych rozpravách sa postupne prerokovávali jednotlivé tematické okruhy. Diskusné príspevky i ústne vystúpenia boli písomne zachytené zápisničnou formou a slúžili ako ďalšie príspevky na upresnenie pracovného materiálu pre tretí stupeň – plenárne rozpravy. Mottom synody bolo: Prijmime Svetlo národov, prinášajme radosť a nádej. Výsledkom druhej diecéznej synody sú dokumenty, odporúčania a nariadenia, ale aj úžasná skúsenosť: viesť v miestnej cirkvi dialóg. Cieľom synody po obsahovej stránke bolo premyslieť doktrínu, oboznámiť sa so stavom v diecéze a formulovať legislatívu v hlavných oblastiach nášho duchovného života: spásne služby miestnej cirkvi, posväcovanie života, katechéza, kňazský život, rodina, kultúra a školstvo, jednota v mnohosti, rôzne fenomény doby, komunikácia a hmotné dobrá. V súčasnosti sa snažíme oboznamovať sa s jej doktrínou a uskutočňovať nariadenia a odporúčania.
● Tohto roku si pripomíname 1 150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie. Zanechali nám vzácne duchovné dedičstvo. Nepremárnili sme ho?
Cirkev na Slovensku intenzívne prežívala rok výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda. Bola to pre nás výzva k obnove katolíckej viery, ktorú nám pred tisícstopäťdesiatimi rokmi priniesli naši vierozvestcovia a apoštoli našich predkov sv. Cyril a Metod. Všetci si potrebujeme prehĺbiť náš kresťanský život, ktorý čelí premnohým ohrozeniam doby, najmä sekularizmu. Sme svedkami, ako mnohí ľudia, i niektorí kresťania, zabúdajú na Boha a žijú a správajú sa, ako keby ho vôbec nebolo. Dôsledkom straty viery a osobného vzťahu k Bohu je „veľké prázdno“ v duši človeka. Keďže človek nemôže jestvovať bez Boha, je nútený hľadať si „náhrady“ – „alternatívy“ Boha. Vyhnaní z raja sa chcú vždy doň vrátiť. Žiaľ, pomýlení a dezorientovaní ľudia našich čias sa usilujú „vrátiť sa“ do „falošného raja“, ktorý im ponúka svet v podobe konzumného štýlu života. Obdobie 1 150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda bolo pre nás výzvou a príležitosťou na odstránenie nedostatkov v živote veriaceho človeka, najmä povrchnosti, sebectva a prílišnej orientácie na hmotné statky. Na zveľadenie a prehĺbenie dedičstva otcov – pokladu viery – nám mohli poslúžiť aj mnohé aktivity. Či sme ho využili alebo premárnili, to si musí každý z nás odpovedať sám.
Boží sluha Ján Vojtaššák bol verný Kristovi a jeho Cirkvi. A to chcem aj ja.
● Ktoré z jubilejných podujatí považujete za zásadné?
V tomto jubilejnom roku sa uskutočnili mnohé podujatia. Bolo ich veľa na rôznych úrovniach: v školách, vo farnostiach. Boli vydané knižné aj obrazové publikácie, zaznamenali sme podujatia v rodinách alebo v iných záujmových skupinách, ako aj vo verejnom živote. Napríklad filmové a iné umelecké stvárnenie misie sv. Cyrila a Metoda na našom území. Vrcholným podujatím bolo rokovanie Konferencie biskupov Slovenska v júli t. r. v Nitre a slávnostné bohoslužby za účasti pápežského legáta v Nitre, na Devíne, ba i v Levoči. Rovnako si toto jubileum pripomenuli na Morave a v Čechách, aj v iných slovanských krajinách. Spomeniem tiež národnú púť do Ríma z februára 2013. Myslím, že o premárnení duchovného dedičstva nemôže byť ani reči. Prežívanie tohto jubilea bolo umocnené celocirkevným Rokom viery, ktorý vyhlásil pápež Benedikt XVI., to bol ďalší dôvod pre intenzívnejšie prežívanie tohto jubilea.
● Rodina sa v súčasnosti prezentuje ako prežitok, trendom je podpora inakosti. Ako na to hľadíte?
Na jednej strane máte pravdu, ale musíme rozlišovať: kto prezentuje rodinu ako prežitok? Je v tom zrejme viac ideológie a azda aj nejakých zištných záujmov než skutočného presvedčenia. Vplyvom sekularizácie prichádza spochybňovanie tradičných hodnôt. Spochybňuje sa aj hodnota rodiny. Tento zápas však nie je nový. Nová a silnejšia je intenzita útokov. Pod pláštikom tolerancie sa nám podsúvajú rôzne tendenčné názory, ktoré majú obrovský priestor v médiách, ale je otázne, aké je skutočné presvedčenie ľudí. Trendy podporujúce „inakosť“ ešte neznamenajú skutočnú váhu. Na otázku rodiny hľadím vo svetle Božieho zjavenia. Rodinu chápem ako spoločenstvo muža a ženy, riadne usporiadané sobášom, a toto spoločenstvo dáva život deťom, resp. ich prijíma osvojením. Rodina má svoj pôvod v prirodzenom zákone, ktorý je Božieho pôvodu. Rodina nie je výsledok historického vývoja ani výsledok nejakej konvencie ako ľudskej ustanovizne, ktorá by sa dala dohodou zmeniť. Akékoľvek manipulácie môžu priniesť len utrpenie a nešťastie najmä tým, ktorí sú tu najslabší, a to sú deti. Túto náuku sa snažím ohlasovať a som presvedčený, že toto je pre človeka najlepšie.
● V Košiciach sa 22. septembra uskutoční Národný pochod za život, ktorého hlavným organizátorom je Konferencia biskupov Slovenska. Čo prinútilo cirkev k takémuto verejnému vystúpeniu?
Neviem, či to možno nazvať prinútením cirkvi. Cirkev v chápaní človeka a jeho dôstojnosti vždy bránila človeka. Veď cestou cirkvi je človek. Dôstojnosť ľudskej osoby od počatia až po prirodzenú smrť. Pochod za život v Košiciach je viditeľným vyjadrením postoja cirkvi k životu.
● Cirkvi niektorí vyčítajú, že nejde s dobou, nechápe potreby moderného človeka. Je opodstatnená takáto kritika?
Neviem, či v dvetisícročných dejinách cirkvi jestvovala doba, v ktorej by sa cirkvi nebolo toto vyčítalo. Ale cirkev je tu a zohráva vo svete dôležitú úlohu. Pritom vieme, že ak nejaká inštitúcia nejde s dobou, tak sa dostáva mimo diania a jej zánik je len otázkou času. Osobne nemám dojem, že by sa toto dialo s cirkvou. O tejto otázke však možno uvažovať aj z iného pohľadu. Viem, že niektorí tvrdia, že cirkev zaostala za vývojom, ale ja si to nemyslím. Je možné, že cirkev nejde s dobou preto, lebo ju predbieha. Veľmi dobre chápe potreby moderného človeka. Dôležité však tiež je, aby aj moderný človek dobre chápal svoje potreby. Človek sa už neraz presvedčil, že čím viac odmieta cirkev a Boha, tým viac ho potrebuje... Domnievam sa, že práve dnes žijeme podobné časy. Je samozrejmé, že nie všetko na členoch cirkvi je ideálne. Uznávam, že sa musíme zlepšovať a pomáhať ľuďom našich čias. Dávať im dobrý príklad. Za pohoršenia treba robiť pokánie a napraviť sa. Ale ideály a ciele, ktoré cirkev vo svojom posolstve nesie, a prostriedky, ktoré má k dispozícii, sú neprekonateľné.
● Sme svedkami straty mravnosti, nemorálneho konania na všetkých úrovniach spoločenského rebríčka. Čo by prospelo ozdraveniu mravnosti?
Za najväčšie problémy našej spoločnosti považujem korupciu, nízku citlivosť na problémy jednotlivcov (nezamestnanosť, ponižovanie a utláčanie ľudí na pracoviskách, kolabujúce zdravotníctvo a pod.), nízke nároky na verejných predstaviteľov a všeobecne nízku schopnosť rozlišovania dobra a zla, pravdy a nepravdy v spoločenských témach. Ak sa tieto problémy budú účinne riešiť, spoločnosť bude oveľa zdravšia.
● Nachádzajú sa v súčasnosti veriaci kresťania katolíci pod nejakým vonkajším tlakom?
Všeobecne azda možno povedať, že nie. Určité kompromisy vo svedomí si niekedy spôsobujeme sami. Ak uvažujeme napríklad o nútenej práci v nedeľu či už na stavbách alebo v obchodoch, príčinu problémov vidím v samotných veriacich. V prvom prípade si myslím, že objednávateľ stavby určuje termín vyhotovenia, nie to, či stavbári budú pracovať v nedeľu. Je už na samotných vedúcich, ako to dohodnú. Ale ak naši veriaci nie sú ochotní v cudzine alebo aj v Bratislave a okolí svätiť nedeľu, márne to zdôvodňujú tým, že „tam sa pracuje“. Je to na nich, ako sa zachovajú. Druhý prípad – práca v obchodoch – tu majú veľkú vinu tí veriaci, ktorí idú v nedeľu nakupovať. Totiž oni nepriamo nútia predavačky, že pri tej pokladni musia sedieť aj v nedeľu. Je možné, že vonkajší tlak na veriacich bude stúpať. V iných krajinách, kde sa napríklad uzákonili homosexuálne zväzky, budú musieť veriaci ľudia opúšťať isté spoločenské posty, ak budú chcieť zostať verní svojmu svedomiu a viere. To sa zrejme dotkne aj ich zamestnania. Nemám konkrétne informácie, ale ak by nejaký zamestnávateľ nútil podriadených napríklad v účtovníctve obchádzať daňové zákony, to by sa muselo tiež kvalifikovať ako vonkajší tlak na človeka a na jeho vieru či svedomie. Budem rád, keď takých prípadov bude čo najmenej, najlepšie žiadne.
● Čo by ste chceli dokázať ako biskup?
Nedávam si ciele, ktoré by som chcel „dokázať“. Chcem jednoducho slúžiť tomu poslaniu, ktoré sa od biskupa katolíckej cirkvi očakáva. Už som to povedal, môj predchodca, Boží sluha Ján Vojtaššák bol verný Kristovi a jeho Cirkvi. A to chcem aj ja. Mojím cieľom je šírenie evanjelia, služba cirkvi a spoločnému dobru.
● Ako vnímate Maticu slovenskú a čo by ste odkázali čitateľom Slovenských národných novín?
Jeden z mojich ctihodných predchodcov biskup Ladislav Zábojský (1850 – 1870) pôsobil v čase vzniku Matice slovenskej. Keďže slovenskému národu vtedy išlo o bytie či nebytie, biskup Štefan Moyses sa spojil s Ladislavom Zábojským, ktorý bol nadchnutý myšlienkou usporiadať jubilejnú miléniovú cyrilo-metodskú slávnosť. Preto sa spojili banskobystrická a spišská diecéza. Spišský biskup Ladislav Zábojský nariadil vo svojich farnostiach odslúžiť niekoľko spomienkových bohoslužieb. Vydal tiež obežník, v ktorom sa hovorilo: „Rodu a rečí príbuznosť má tiež své práva, ktoré v úctivosti mať slušno.“
Matica slovenská zohrala v našich dejinách dôležitú úlohu. Čitateľom Slovenských národných novín odkazujem, aby sme s úprimnosťou zveľaďovali dedičstvo otcov, ktoré pozostáva zo základného piliera – a ním je viera v Boha a vernosť jeho slovu. Toto je aj princíp našej národnej identity.