Zabezpečil financie pre protifašistický odboj
Text: Jozef SLIACKY ‒ Foto: Archív
Varšany, dnešné Kalinčiakovo, je dnes súčasťou mesta Levice. Je to rodisko Imricha Karvaša (* 25. februára 1903), ktorý sa výrazne zapísal do slovenskej histórie prvej polovice minulého storočia.
Karvašov otec bol notár, a keď mal Imrich sedem rokov, rodina sa presťahovala do Holíča. S výbornými výsledkami absolvoval gymnaziálne štúdiá v Skalici. Rozhodol sa pre právo. A opäť patril k najlepším študentom. Viedol tiež študentský spolok Právnik. V ňom sa zoznámil s Helenou Růžíčkovou, dcérou českého profesora. V roku 1928 bola z tejto známosti svadba. Mali dcéru a dvoch synov…
■ PRACOVNÝ POSTUP
Pracoval ako tajomník Bratislavskej priemyselnej a hospodárskej komory, neskôr prešiel na miesto asistenta na právnickej fakulte. Zameral sa na hospodárske právo. Veľa vedomostí o ňom získal študijným pobytom na univerzitách v Paríži a Štrasburgu. O jeho schopnostiach svedčí fakt, že ho pozvali na prednáškové turné do USA a Kanady a viacerých európskych krajín.
S hospodárskym životom úzko súvisí bankovníctvo. V rokoch 1926 ‒ 1930 bol Imrich Karvaš tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory. Neskôr pôsobil ako tajomník vo Zväze slovenských bánk a podieľal sa na založení Národohospodárskeho ústavu Slovenska a Podkarpatskej Rusi.
Svoje skúsenosti odovzdával Imrich Karvaš prednáškami a odbornými článkami v Hospodárskych rozhľadoch a iných časopisoch. Z iniciatívy Milana Hodžu založil dvojtýždenník Politika, na ktorého stránkach si národohospodárski odborníci vymieňali názory nielen na politiku, ale aj na kultúru a ekonomiku. Perspektívu videl v decentralizácii česko-slovenského štátu a dôraz kládol na rozvoj regiónov.
■ MINISTERSKÉ POSTY
Imrich Karvaš sa stal členom predvojnovej úradníckej česko-slovenskej vlády pod vedením Jana Syrového. Najprv ako minister bez rezortu, neskôr viedol ministerstvo priemyslu, obchodu a živností. Nemienil sa podrobiť nemeckému tlaku a koncom novembra 1938 rezignoval. V Prahe ho zastihlo rozdelenie republiky a príchod nemeckých okupačných vojsk.
Vrátil sa na Slovensko s tým, že sa bude venovať pedagogickej práci. Napriek tomu, že boli známe jeho postoje, najmä o jednotnej Československej republike, Jozef Tiso ho prizval na spoluprácu, keďže Slovenský štát súrne potreboval odborníkov. „Keď ma Tiso vyzval na spoluprácu, upozornil som ho, že sa nepokladám za vhodnú osobu, lebo mám všetky možné nedostatky,“ napísal v spomienkach. „Som posledným česko-slovenským ministrom obchodu, slobodomurárom, manželka je Češka a evanjelička a napokon som socialistického presvedčenia.“ Napriek tomu ho v marci 1939 poverili vedením Slovenskej národnej banky. V zložitých vojnových podmienkach udržal stabilitu a silu slovenskej koruny.
■ SPOLUPRÁCA S ODBOJOM
Našiel si cestu na spoluprácu s antifašistickým odbojom. Stretával sa s členmi ilegálnej Slovenskej národnej rady. Zachránil mnohých židovských spoluobčanov pred transportom do likvidačných koncentračných táborov. Ako predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie presunul v marci 1944 tri miliardy korún z trezorov v Bratislave do Banskej Bystrice. Na stredné Slovensko nasmeroval aj tok dôležitých komodít, ako sú pohonné hmoty, potraviny, ošatenie, obuv…
Po vypuknutí Slovenského národného povstania zostal Imrich Karvaš v Bratislave a prostredníctvom švajčiarskeho generálneho konzula Maxa Grässliho sa usiloval zablokovať a previezť slovenské devízové a zlaté rezervy do Švajčiarska. Tieto jeho aktivity nemohli uniknúť pozornosti gestapa. Skôr ako sa mohol dostať na povstalecké územie, 3. septembra 1944 ho uväznili. Ako „zvláštny politický väzeň“ prešiel ostrými výsluchmi a niekoľkými koncentračnými tábormi. Výsledkom okrem psychickej traumy bolo aj vážne poškodenie zraku a epilepsia. Nacisti však už cítili pád svojej moci a Karvaša zaradili medzi tých prominentných väzňov, ktorých by mohli využiť po vojne. Koncom apríla 1945 sa ocitol v skupine, ktorú previezli do tirolských Álp. Priam zázrakom unikol trestu smrti a po oslobodení dostal možnosť zotaviť sa na talianskom ostrove Capri.
■ NÁRODNÝ SÚD
Národný súd v novembri 1945 uznal jeho zásluhy v odboji a zbavil ho obvinení z kolaborácie s ľudáckym režimom. Vrátil sa k pedagogickej práci ako dekan právnickej fakulty. V tom čase napísal svoje najvýznamnejšie odborné dielo ‒ dvojzväzkové Základy hospodárskej vedy, ktoré vydala Matica slovenská.
S vývojom po februári 1948 nesúhlasil. Odmietol spoluprácu s komunistami, ale aj opustiť vlasť. Bolo iba otázkou času, kedy opäť pocíti chlad väzenia. V roku 1949 ho štátny súd v Prahe poslal na dva roky za mreže. Ani po návrate sa nemohol vrátiť k svojmu povolaniu. Celú rodinu vysťahovali z Bratislavy do Tatranskej Lomnice, kde sa živil učením cudzích jazykov. V roku 1958 ho opäť zatkli a tentoraz mu súd za údajnú špionáž a velezradu nadelil sedemnásť rokov. V ilavskej väznici sa mu výrazne zhoršil zrak a epileptické záchvaty boli čoraz častejšie. Po dvoch rokoch ho amnestovali, ale súdne rehabilitovaný bol až v roku 1969. Zdravie mu to nevrátilo. Zomrel po treťom infarkte 20. februára 1981.
■ UZNANIA SA NEDOŽIL
Uznania za pronárodné aktivity sa Imrich Karvaš nedožil. Až v nových časoch si politici všimli jeho osobnosť. V roku 1991 mu udelili Rad T. G. Masaryka III. triedy a v roku 2001 prezident Rudolf Schuster Pribinov kríž I. triedy. Samozrejme, obe ocenenia už len in memoriam. Na druhej strane od roka 1998 udeľuje Ekonomická univerzita v Bratislave osobnostiam, ktoré sa významným spôsobom zaslúžili o rozvoj univerzity alebo prispeli k rozvoju ekonomickej vzdelanosti a vedy, Medailu Imricha Karvaša. Pred Národnou bankou Slovenska odhalili v júni 2025 jeho monumentálnu sochu od Štefana Papča…
