KNIHA TÝŽDŇA
Eva ZELENAYOVÁ
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2012
Priznávam, že Diderot nie je môj autor. Berie mi pokoj. Akoby vyváľaný v marazme doby striasa jej bahno rovno na stránky knižky. Vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vyšiel jeho Rameauov synovec. Pozostáva z troch častí a o každej z nich sa dá povedať, že je reflexiou doby. Zachytil ju nesmierne kriticky a keďže sa venuje medziľudským vzťahom a morálke spoločnosti, ľahko zistíme, že od 18. storočia, keď žil, sa veľa toho nezmenilo.
Diderot pochybuje o všetkom, všetko relativizuje. Neuznáva nijaké hodnoty vlastné kresťanskej civilizácii, ba dokonca ju viní za to, že „splodila a sústavne vyvoláva najsurovejšiu nevraživosť medzi národmi..., že vzbudila a jednostaj podnecuje v spoločnosti medzi občanmi i v rodinách medzi jej príslušníkmi najprudšiu a pretrvávajúcu nenávisť“.
Diderot celý život bojoval proti cirkvi, náboženstvu. Jeho frustrácia z nemožnosti zmeniť svet vyústila do jednostrannej kritiky viery v Boha, no najmä katolíckej cirkvi. Zachádza tak ďaleko, že Krista robí zodpovedným za nenávisť medzi náboženstvami a nepriamo tým ospravedlňuje agresívne konanie mohamedánov.
Kým Dostojevského možno považovať za znalca ľudskej duše, Diderot naopak, dušou sa nezaoberá. Akoby ju človek v dobe osvietenstva nepotreboval. Aj komunistická ideológia zavrhla dušu predpokladajúc, že vedomie človeka ju nepotrebuje a na svoje transparenty si nadpísala, že náboženstvo je ópium ľudstva. Ukázalo sa, ako sa veľmi mýlila, keď zbavila človeka jeho prirodzenej mravnosti. Rovnako Diderot v úvode knižky plasticky rozohráva život parížskeho bohéma, neuznávajúceho nijaké konvencie. Je šťastný? Môže takto fungovať spoločnosť? Nemá mať ego človeka nejaké hranice? Veď vojnoví zločinci nie sú ničím iným, len ukážkou toho, kam až ego človeka môže zájsť, keď mu nič nestojí v ceste.
Pre dnešnú spoločnosť, volajúcu po liberalizme, môže byť Diderotva knižka memento. Spoločnosť nepotrebuje viac liberalizmu, potrebuje viac mravnosti.