OSOBNOSTI SLOVENSKA
Uplynulo desať rokov od úmrtia skvelého novinára a spisovateľa Vladimíra Ferka
Ján ČOMAJ – Foto: Emil SEMANCO
Ani po rokoch, s potrebným kritickým odstupom času, nemám prečo meniť svoj názor: Vladimír Ferko a Roman Kaliský sú najvyššou stálicou slovenskej žurnalistiky a s Vojtechom Zamarovským, Pavlom Dvořákom a Milanom Várošom súhvezdím našej literatúry faktu. Neviem však s istotou povedať, kde bolo ťažisko jeho bohatej tvorby – v publicistickej či beletristickej žurnalistike, v odvážnej esejistike alebo v pútavých reportážach, v novinárčine alebo v literatúre.
A pritom som mohol jeho život i prácu sledovať naozaj zblízka, na samom začiatku sme dlhý čas pracovali v jednej redakcii, po mnohých rokoch sa aspoň stretali na pôde Klubu spisovateľov literatúry faktu alebo pri prezentácii kníh našich priateľov. Treba však povedať, že neveľmi často. Vlada bolo ťažko odtrhnúť od roboty.
Brat spisovateľa a dramatika Milana, otec vynikajúceho novinára, predčasne umĺknutého Jerguša a spisovateľa, scenáristu a vedca Andreja bol synom a vnukom chýrnych drotárov z rodu Ferkovcov a Kadákovcov. Nečudo, že sa stal aj vyznávačom drotárskych tradícií, ich obdivuhodným dejepiscom, pátračom po detailoch života týchto svetobežníkov, aj autorom drotárskej biblie Svetom moje, svetom.
■ KRÁTKE CURICULUM
Narodil sa 10. 8. 1925 v srdci Drotárie – vo Veľkom Rovnom, vyštudoval žurnalistiku na FFUK v Bratislave, ale publikovať začal ešte skôr. Bol redaktorom mládežníckeho denníka Smena, zväčša v pozícii voľného reportéra, začas aj zástupcu šéfredaktora. Jeho reportážne cykly Spod Bielej pagody, Sedemkrát Západ, Bratislavské dominanty, Od plávajúceho kmeňa po atómový ľadoborec, Zlaté hviezdy dlhovlasé a mnohé iné ešte staršie sa do pamäti čitateľov zapísali poznávacou hodnotou i pútavosťou a do análov novinovedy vysokou úrovňou žurnalistického spracovania. A keď mnohé z nich prerástli do knižnej podoby, získavali rad-radom vydavateľské ocenenia. V slovenskej novinárskej branži mu v počte zaslúžených ocenení nenájdeme konkurenta. V súťažiach Literárneho fondu, ktoré majú predsa len väčší zvuk ako ocenenia editorov alebo redakcií, získali ceny ďalšie jeho diela – Tajfún je dobrý vietor, Veno z Praveku, Červený delfín, Trinásť zlatých kameňov... Rukopis knihy Martin na čiernom koni dostal cenu v roku 1974, v rokoch normalizácie však nemohol vyjsť, knihu vydali až v roku 1992, nezabudnuteľná kniha reportáží o krutých ľudských osudoch v časoch reálneho socializmu Konopný kríž, Kniha o Slovensku, Žltý diabol, žltý boh a pritom vydal ešte dve desiatky ďalších diel, medzi nimi aj rozprávkovo ladené vlastivedné knihy pre deti (Čertovo rebro, Magické kamene, Tisícnásobný dukát...) a cykly rozprávok z prírody (Sedmohlások, Slovník na každý deň, Slncový kolotoč). Osud slovenského emigranta rozpovedal v presvedčivej knihe Pravda Ruda Pravdíka, vyšla v roku 1995 ako jedna z posledných v sérii kníh Vladimíra Ferka.
■ TVORIVÉ VRCHOLY
Vrcholom Ferkovej tvorby sujetových, príbehových reportáží, koláží ľudských osudov, podmienených krutosťou doby, pre mňa zostáva kniha Konopný kríž. Otrasné príbehy z čias, v ktorých mala víťaziť ľudskosť a rovnosť občanov v sociálnom štáte sú nenahraditeľným svedectvom o našich nedávnych dejinách. V oblasti poznávacej literatúry najviac si vážim Ferkovo rozsiahle dielo Láska na Slovensku a už spomínanú knihu, detailne spracúvajúcu dejiny slovenského drotárstva – Svetom moje, svetom. Vrcholom vlastivednej literatúry je u mňa Ferkovo dielo Slovensko – moja vlasť a vrcholom slovenskej esejistickej reportáže kniha Zákon smotany, za ktorú mu v roku 2000 udelili Mimoriadnu cenu Spolku spisovateľov a spoločnosti Slovnaft, cenu Literárneho fondu i medzinárodnú Cenu E. E. Kischa. So synom Andrejom napísal aj sfilmované literárne dielo Ako divé husi, ktoré sa stalo románovou syntézou témy drotárskych tradícií. Šesť jeho kníh vyšlo v prekladoch, šesť väčších reportáží uverejnili v zborníkoch, napísal niekoľko úvodov či doslovov ku knihám literatúry faktu, okrem iného k veľkej etnologickej knihe Karola Guleju, prvého programového zberateľa drotárskych artefaktov a organizátora prvej drotárskej výstavy vôbec v roku 1940 – Svet drotárov. Obaja títo zanietení nadšenci majú hlavný podiel na vzniku samostatnej drotárskej expozície Považského múzea v Žiline.
■ NÁZOR SÚPÚTNIKA
O čosi mladší smenársky súpútnik Vladimíra Ferka Slavo Kalný v dvojzväzkovej knihe Páni novinári, v ktorej predstavil dvadsať najvýznamnejších slovenských mediálnych osobností 20. storočia, uvádza aj literárny portrét svojho priateľa. Píše o ňom už po Ferkovej smrti, po tom, čo si posedel v drobnej Vladovej pracovni a obdivoval jeho farebné obrázky vlastnoručne upletené z drôtu:
„V jeho knihách sa darí láske i neláske, hradom i legendám, kameňom i živej prírode, zbojníctvu dávnemu i súčasnému, ale aj remeslám, spomedzi ktorých kraľuje drotárstvo. Dozvedám sa, že materiál na svoju knihu Láska na Slovensku zhromažďoval desať rokov. Zozbieral more ľúbostných listov, príbehov, citácií, ale aj zápisníc s výpoveďami obžalovaných pasákov, prostitútok, sobášnych podvodníkov a kupliarov. V Smene na nedeľu vymyslel rubriku Hrkútanie. Vyzval čitateľov, aby mu posielali ľúbostné listy, hoci aj svojich starých rodičov. Históriu lásky zbieral v kronikách i v archívoch. Vtedy neexistoval xerox. Výpisky si fotografoval a ďalšie opisoval rukou. A doma triedil a triedil, ukladal do fasciklov a obálok, ktoré si starostlivo označoval názvom témy. Pani Hana mi vraví: Keby sme nemali v Košútoch domec, v tomto byte by nebolo miesta ani na príručnú literatúru, atlasy a encyklopédie.
V roku 1970 Ferkovi vyšla nenápadná brožovaná knižka Konopný kríž. Ide o súbor reportáží, ktoré publikoval v čase dubčekovskej éry, a zrejme iba zázrakom ju normalizátori nezošrotovali. Pravdepodobne ju nečítali. Autor v prvej reportáži, podľa ktorej je knižka pomenovaná, ako prvý upozorňuje na sovietske gulagy, do ktorých brali aj nevinných. Ba Ferkov hrdina dvadsaťročný Peter sa ta dostal čírou náhodou. Červenoarmejci zaistili piatich Slovákov, ktorí vraj podľa udania kolaborovali s Nemcami. Keď ich odvádzali, jeden z nich ušiel. Aby na vojačikov nebolo zle, zobrali spomínaného Petra, ktorý šiel náhodou okolo. Odysea vrcholí v roku 1968, keď sa po rehabilitácii vracia po dvadsiatich troch rokoch domov, kde ho dávno vyhlásili za mŕtveho, lebo z gulagu neprišiel ani jeden jeho list. Súrodenci si bez Petra rozdelili rodičovský majetok, jeho mladší brat sa oženil s jeho láskou. Peter sa zamestnal v tehelni, kde aj býval. Vyhostený a odkopnutý hľadal východisko v smrti. Obesil sa. Keď ho po mesiaci našli, matka si z lana obesenca kúsok odstrihla a urobila si z neho konopný kríž. Ten visel nad jej oltárikom v spálni. Vďaka nemu sa zvedavý autor s otvorenými očami dozvedel tento tragický prípad a napísal brilantnú reportáž.“
■ AUTOR O SEBE
„Keď som písal o láskach na Slovensku, na bambusový plôtik som vyložil mosadzný prsteň, ktorý si z päťdesiathalierovej mince vyrobil ženích pre svoju nevestu – sedemdesiatničku – v starobinci v Dlhom Poli. Dookola som porozkladal ľúbostné listy i vymaľované obálky, na jednej z nich bol naliehavý nápis: Pošťáku, spěchej, Vláďa čeká! ... Autor literatúry faktu sa neraz cíti ako digger. Musí preryžovať hromady zeminy, lebo nugety pribúdajú pomaly, Vari najvýraznejšie som túto objaviteľskú a prvolezeckú slasť preciťoval pri získavaní informácií pre knihu Láska na Slovensku. Netušil som, aká pyramída robôt ma čaká. Zahraničné cesty vybrusovali moje poznanie o Slovensku, zvrúcňovali môj vzťah k utešenej krajine. Svojou krvnou skupinou patrím k mužom, vyznávajúcim kult činu. Zvedavosť sa napokon náramne štedro opláca – svojich stúpencov odmeňuje kráľovsky. Nepoznajú nudu a ich dni sú rovnako krátke aj v starobe ako za chlapčenských čias. Práca v novinách naučí človeka úcte k faktom, je prácou výsostne autentickou. Vďaka novinám som si osvojil črtu, reportáž, fejtón a neskôr esej. Môj archív je zavše smutný. Neraz prejde týždeň a nevystrihnem si ani jeden článok. Kedysi slávne novinárske žánre sú – okrem komentára – na úpadku. Vari najviac je postihnutá reportáž. Chce sa mi veriť, že aj noviny, aspoň niektoré, sa vrátia k serióznosti, objektivite a profesionálnej úrovni vo všetkých svojich zložkách. Že nebudú miništrovať, ani nadbiehať lacnému vkusu a vulgárnosti. V decembri 1970 fárali kremnickí baníci posledný raz po vyše sedemstoročnej nepretržitej ťažbe. Fáral som s nimi aj so synom, vtedy štrnásťročným Jergušom, na smutnú poslednú šichtu. Ostatní novinári prišli len na tlačovku, na porub sa neunúvali. Úmerne tomu rozdielnemu nasadeniu to na druhý deň vyzeralo aj v novinách: Lacné mäso, riedka polievka...“
Vidí sa mi, že v tomto vyznaní sa zračí celistvý obraz sympatického človeka, skvelého novinára a spisovateľa Vladimíra Ferka. Ešte šťastie, že sa nám o ňom zachoval aj vzácny dokument: v roku 1998, štyri roky pred smrťou tohto výnimočného svedka svojich čias, nakrútila Slovenská televízia film o jeho živote a tvorbe Lekár starých dubov.
■ MUŽ PRÁCE
Uvedomil som si, prirodzene, že reportáže v tejto rubrike nám obyčajne približujú tú-ktorú slovenskú osobnosť všestranne, jej zaujímavý život, pereje jej osudov, často aj tragické zvraty, sprevádzajúce jej tvorbu – a tu zrazu len práca, výpočet diel, názvy kníh... Taký však bol život Vlada Ferka. Žil potichu, zasvätený rodine a práci. Ak vravím – práci, tak prevažne spojenej s denníkom Smena a s jeho týždenníkovou podobou Smena na nedeľu. Len v polovici šesťdesiatych rokov, keď už bolo cítiť demokratizačný proces, a bolo ho cítiť najmä v tlači, niekdajší šéfredaktor Smeny a v tej chvíli šéf týždenníka Predvoj, onedlho premenovaného na Nové slovo, Leopold Podstupka zlanáril vtedy už štyridsiatnika Vladimíra Ferka k sebe za reportéra a zástupcu. Len čo sa vstupom vojsk všetko zmenilo, Vladimír Ferko zdupkal späť do Smeny, kde boli ideologické tlaky predsa len slabšie ako v politickom týždenníku. A ak vravím, že bol jeho život zasvätený rodine, tak treba povedať, že intelektuálnej, tvorivej, pokojnej a šťastnej rodine. Reportážne cesty sú vyčerpávajúce, dennikársky reportér musí sa hneď po návrate pustiť do práce, najčastejšie ešte v ten večer či v tú noc. Klepot písacieho stroja, ktorý čuť v nočnom tichu aj u susedov, končí obyčajne pri východe slnka – zvaliť sa na dve hodiny a niesť robotu do redakcie... Pravdaže, nebolo ešte internetu, mobilov, laptopov a mailov.
Týmto rytmom žila rodina po celé roky. Rytmus sa obyčajne menil len vtedy, keď sa rodila nová kniha... Akúže drámu, vzrušenie či aspoň príležitosť pre drobnú pútavosť tejto reportáže mi poradíte?
A predsa také chvíle prišli. Žiaľ.
Keď Vladimír Ferko pocítil, že jeho rytmus práce unavil zdanlivo neúnavnú pumpu, keď hrozilo zlyhanie srdca, keď bolo treba preťať hrudný kôš a vymeniť drobné potrubia na srdečnom svale, keď v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb robili Vladovi by-passy.
■ NAJSMUTNEJŠIA DRÁMA
Pumpa vydržala. A možno by bola fungovala ešte pár rokov, či aspoň desaťročie, nebyť zákernosti osudu. Nebyť toho, že mladší syn Jerguš začal chradnúť vo chvíli, keď zažíval svoju hviezdnu chvíľu, keď mu vyšla skvelá knižka Hviezdna chvíľa Slovensko a bestseller Maďarské (seba)klamy, keď sa otec dozvedel, že sa treba pripraviť na najhoršie a keď to najhoršie nastalo: rodičia museli stáť nad rakvou svojho syna.
To už unavené srdce nevydržalo.
●●●
Málokedy sa v literatúre faktu stretne u jedného autora taký silný koncentrát: úcta k pravde, kritické myslenie, bystré závery a zároveň schopnosť to všetko vypovedať na úrovni literárneho umenia. Vladimír Ferko mal tú schopnosť. O to viac nám už desaťročie chýba. A o to s väčšou úctou si ho pripomeňme.