Slováci nerozlučne patria k medzníkom a ku kľúčovým udalostiam bývalého Uhorska
Dušan D. KERNÝ – Ilustrácia: archív
Slováci svojou nezdolateľnou vnútornou energiou, pružnosťou a osobitosťami zanechali v dejinách širšieho stredoeurópskeho priestoru hlboké stopy. Naše dejiny nie sú len dejinami plebejcov, ale v nich majú náležité miesto aj dejiny šľachtických rodov a významných osobností. Slovensko patrí k starým kultúrnym oblastiam Európy. Toto sa hovorí okrem iného v úvode knihy Dejiny Uhorska a Slováci.
Je to po prvýkrát ucelená kniha o dejinách mnohonárodnostného štátu, ktorého súčasť tvorila takmer desať storočí aj naša vlasť a tristo rokov bolo naše súčasné hlavné mesto Bratislava aj hlavným mestom Uhorska, konštatuje sa v knihe. V minulosti bolo viacero pokusov napísať dejiny Uhorska, ale išlo len o kratšie časové etapy – až teraz vychádza syntéza, ktorá mapuje medzníky a kľúčové dianie Uhorského kráľovstva, konštatuje vydavateľ, píšuc, že renomovaní autori Vladimír Segeš a Ivan Mrva sú prvolezcami – a tí to nikdy nemajú ľahké.
■ NACIONALISTICKÁ HYSTÉRIA
V čase, keď sa do popredia dostalo úsilie rímskokatolíckej cirkvi v Košiciach, aby sa Katedrála sv. Alžbety nemenila na priestor nacionalistických a iredentistických demonštrácií a prejavov, nás mimoriadne zaujalo, ako kniha „prvolezcov“ hodnotí obdobie prelomu storočí. Vtedy, v roku 1906, preniesli do Košíc z Turecka kosti Františka II. Rákociho, jeho matky Heleny Zrínskej a nevlastného otca Imricha Tököliho, predstaviteľov protihabsburského odboja. „S veľkou podporou štátu sa budovali historické mýty, hlavná pozornosť sa venovala vykresávaniu idealizovaného historického hrdinu najmä z Františka II. Rákociho, rozpútala sa maďarská vlastenecká hystéria – úrady dostali pokyn posvietiť si na tých, ktorí by smútok nezachovávali.“ Deň uloženia pozostatkov do hrobky v košickom chráme bol totiž vyhlásený za „národný smútočný deň“.
Čo to v roku 1906 znamenalo, o tom kniha Dejiny Uhorska a Slováci o. i. hovorí: „Maďarská politická elita a žurnalistika vytvorili pre Slovákov osobitnú stupnicu triedenia – každý vzdelaný Slovák, ktorý verejne hovoril svojím jazykom, bol označený za pansláva, keď aj spieval v rodnom jazyku, bol otvorený pansláv, a keď vyzýval krajanov, aby sa nebáli hovoriť po slovensky, bol označený za panslávskeho agitátora. V prípade, že sa úradnou cestou dožadoval dodržiavania národnostného zákona, označili ho za panslávskeho extrémistu – a to znamenalo represálie – prvou obeťou sa stal mladý kaplán v Dóme sv. Martina v Bratislave, keď vo voľbách dosiahol poslanecký mandát. Obžalovali ho z poburovania a cirkevné úrady mu pohrozili zákazom pastoračnej činnosti. Slovenského poslanca Ferdinanda Jurigu, ktorý bol zvolený v Stupave, za dva články v Katolíckych novinách odsúdili na dva roky žalára. Podobne suspendovali v máji 1906 z kňazského úradu a aj z hodnosti kňaza a zatkli a väznili Andreja Hlinku. Cirkevná časť sporu sa riešila až vo Vatikáne, v pápežskej kúrii, napriek tomu si Hlinka odsedel vo väzení 30 mesiacov. Úrady v šikanovaní a prenasledovaní Slovákov nepoľavovali.“
■ MASOVÝ EXODUS
Neboli to ojedinelé alebo krátkodobé prejavy – koncom 19. storočia pri zákrokoch vojska a žandárov zabili vyše pol stovky ľudí, kampaň a parlamentné voľby vošli do dejín pod označením druhé tatárske plienenie. Pod rôznymi zámienkami vyhlásili okolo desať tisíc hlasov za neplatných, znemožňovalo sa voliť celým obciam. Napríklad v Dlhom Poli vyhlásili karanténu a dedinu na niekoľko dní zablokovalo vojsko, hoci tam nebola nijaká epidémia. Boli to zároveň roky, keď sa z Uhorska vysťahovali za prácou a chlebom státisíce ľudí, zväčša Slovákov.
„Do začiatku prvej svetovej vojny sa v Amerike usadila bezmála tretina slovenského národa,“ konštatujú autori knihy Dejiny Uhorska a Slováci. Poskytujú v nej pomerne rozsiahly prehľad o maďarizácii a pomaďarčovaní a Aponyiho zákonoch, uvádzajú dokumentárne, že maďarské obyvateľstvo tvorilo v Uhorskom kráľovstve menšinu. Rozoberajú ustavičné úsilie o násilné pomaďarčovanie a tuhú maďarizáciu školstva. Cenná je faktografia okolo masakry v Černovej, ako aj pripomenutie faktu, že priamo následník trónu uvažoval o premene monarchie na federatívny štát národov, čo malo zlomiť hegemóniu Maďarov. Pokiaľ ide o slovenskú otázku, vybral si za svojho poradcu Milana Hodžu.
„Budúcnosť hegemónie Maďarov v Uhorsku ohrozoval priamo následník trónu František Ferdinand, a preto za ním v marci 1913 aj prišla delegácia Slovenskej národnej strany,“ píšu autori. Vyvracajú aj predstavu, že národ bol na pokraji agónie. „Bol životaschopný, mal dostatok síl na prekonanie nepriaznivých okolností – napríklad náklad slovenských novín v priebehu jedného desaťročia vzrástol päťnásobne.“