Neboli sme holubičí národ
Zhováral sa Peter VALO ‒ Foto: Slovenka
Spisovateľ a výtvarník Juraj HRADSKÝ je autorom dvadsiatich troch kníh. Jeho doménou je literatúra faktu. Píše o historických udalostiach, zbraniach a osobnostiach, ale je tiež autor výtvarných návrhov šable a zbraní pre dôstojníkov Čestnej stráže prezidenta SR, ako aj reprezentatívnej publikácie Čestná stráž prezidenta Slovenskej republiky ‒ história a súčasnosť. Veliteľ čestnej stráže plk. Ing. Marián Mäsiar mu odovzdal pamätnú medailu za dlhoročnú spoluprácu.
Vo viacerých vašich knihách sa často objavujú osobnosti, ktoré sú priamo spojené so slovenskými dejinami. Nedávno ste ich zosumarizovali v bohato ilustrovanej publikácii Vojenské osobnosti v dejinách Slovenska s výstižným podtitulom Od kráľa Vannia po generála J. J. Šnejdárka. Prečo práve od Vannia, o ktorom sa v učebniciach dejepisu vôbec nehovorí?
Od kráľa Vannia preto, že nám donekonečna predkladali, že sme nikdy v našej histórii kráľov nemali, a tak som sa vrátil práve k Vanniovi, ktorý ako kráľ panoval na území Slovenska od roka 21 do roka 50. Stál na čele útvaru, ktorý rímski historici označovali Regnum Vannianum ‒ Vanniovo kráľovstvo, a Vannia vo svojich spisoch titulovali REX ‒ KRÁĽ. Jeho ríša sa rozprestierala na juhozápadnom Slovensku ‒ území stredného Dunaja. Táto ríša vznikla za tútorstva Rimanov a Vannius bol ich chránenec. A nebol to ani prvý kráľ na našom území, keďže historik ‒ učenec Juraj Papánek uvádza pred týmto kráľom ďalších deväť vladárov, ktorí sa hrdili týmto titulom a panovali práve na území terajšieho Slovenska.
Vstupom do Česko-Slovenska sme sa vzdali značnej časti našich dejín. Spomenula sa Veľká Morava a potom Jiráskom interpretovaní husiti. O čo všetko nás pripravili?
Našu pradávnu históriu za nás vždy písali iní ‒ respektíve snažili sa ju prispôsobovať tak, aby nám v nej bolo prisúdené takmer ničotné miesto. Našu históriu úspešne krivili uhorskí, maďarskí i českí historici, ba na našu hanbu treba povedať, že aj niektorí slovenskí v službách Uhorského kráľovstva, rakúsko-uhorskej monarchie, československej historiografie a neskôr československej komunistickej ideológie. Dnes sa prehodnocuje aj „historické“ označenie „Veľká Morava“. Tu sa dostávame k jedinému historickému prameňu, z ktorého je možné odvodiť názov „Veľká Morava“. Ide o dielo byzantského cisára Konštantína VII. Porfyrogeneta pod názvom O spravovaní ríše, ktorý toto dielo písal v polovici 10. storočia, čiže v čase, keď moravská ríša Slovenov už nejestvovala. Porfyrogenet nikdy nebol na tomto území a jeho geograficko-politické údaje sú pomerne nepresné a málo spoľahlivé. V jeho diele nachádzame v dvoch rozličných kapitolách pasáže týkajúce sa našej Moravy. Tam, kde Porfyrogenet opisuje vznik a rozmach tohto slovenského štátneho útvaru, označuje ho viackrát ako MORAVA (MORABIA). Až v ďalších častiach diela, keď opisoval krajinu okolo srbskej Moravy, a tiež v texte o Turkoch („Turkoi“ ‒ takto nazýval Starouhorský kmeňový zväz, resp. Maďarov, ktorí však v tom období ako národ ešte neexistovali), sa znovu zmieňoval o našej slovenskej Morave a označoval ju výrazom „megalé Morabia“. Ide o grécky názov, ktorý možno naozaj preložiť „aj“ vo význame „Veľká Morava“. Romantickí historici sa zhostili tohto pompézne znejúceho názvu nám známym spôsobom a podobne reagovali aj príslušníci iných národov, ktoré sa postupne hlásili k historickému dedičstvu Slovenov z 9. storočia. Takto sa tento názov štátu Rastislava a Svätopluka rýchlo rozšíril a stal sa jeho štandardným pomenovaním aj v historickej literatúre až po súčasnosť.
Kde sa stala chyba?
Konštantín VII. Porfyrogenet použil tam, kde písal o slovenskej Morave, bežný výraz, pod ktorým bol tento štátny útvar známy vo vtedajšom svete, teda Morabia. Následne venoval pozornosť aj iným krajinám a medzi nimi spomínal i oblasť rieky Moravy v Srbsku. Keď sa potom v kapitole o Turkoi, teda Maďaroch, mal zasa zmieniť aj o slovenskej Morave, aby si čitatelia nemýlili identické pomenovanie Morava, ktorým označil dva rozličné geograficko-politické útvary, poukazujúc na našu slovenskú Moravu, pridal adjektívum megalé (Magna) ‒ chybne preložené ako Veľká. Nemyslel tým však prvotný význam tohto slova, ktorým označujeme niečo rozmerné, veľké, lebo tu má iný obsah. V gréckom jazyku znamená ďaleká, vzdialená, predošlá ‒ teda taká, o ktorej sme už predtým hovorili. Na toto tvrdenie je aj konkrétny príklad v označení gréckych kolónií v južnom Taliansku ako Magna Grecia, ktoré nikdy netvorili veľký geografický priestor, a už vôbec nie veľkú ríšu, ale boli to od materského štátu vzdialené kraje, ktoré obývalo grécke obyvateľstvo. Teda vôbec tu nešlo o historické pomenovanie ríše v zmysle „Veľké Grécko“!V takejto nesprávnej interpretácii obsahu jediného časovo blízkeho historického prameňa spočíva dnes rozšírený názov štátneho útvaru Slovenov v 9. ‒ 10. storočí tzv. „Veľká Morava“. Ak chceme sledovať realitu a revidovať naše dejiny či odstraňovať z nich nánosy nesprávnych interpretácií spôsobených či už s dobrými úmyslami, nedostatočnou vedeckou kritikou, alebo úmyselnými tendenčnými zámermi v službách politických záujmov iných národov a štátov, mali by sme sa zbaviť aj tohto pseudovedeckého mýtu tzv. „Veľkej Moravy“.
Prečo vieme tak málo o vlastných dejinách!
Mauro Orbini píše, že nevýhodou bojovného národa Slovanov bolo, že nemal učených, vzdelaných ľudí, ktorí by jeho slávu a víťazstvá zaznamenali v spisoch a kronikách. Okomentoval to takto: „Jedni bojovali a druhí písali históriu.“ Orbini píše históriu Slovanov z pohľadu Slovana. My sme mali väčšinou k dispozícii opačný pohľad, učili sme sa históriu Slovanov, ktorú zostavili neslovanskí historici. Deti, ktoré sa učia v školách o našich starých dejinách, ich majú v podstatnej miere sprostredkované neslovanskými historikmi a učencami, ktorí k Slovanom ako k cudzím národom zaujímali nepriateľské postoje. Z takýchto diel potom čerpala česká i neskoršia československá historiografia. Výsledkom bola mystifikácia našich dejín a starej histórie, prekrúcanie faktov či ich šikovné prekrývanie podľa jednotlivých nemeckých, maďarských alebo neskôr českých politických objednávok. Dnes sú tieto historické mystifikácie rozosiate v našich učebniciach dejepisu a bojíme sa ich rozkryť, aby ako nášľapné míny nevybuchli a nezničili tých, ktorí nájdu dostatok odvahy a odhodlania na ich odstránenie.
Svojho času v časopise Orol Tatranský napísal Ľudovít Štúr: „Niet staršieho národa v uhorskej zemi, ako je náš slovenský.“ Čo na to poviete?
Dnes vieme, že v časoch Ľudovíta Štúra ešte neboli známe také exaktné poznatky o genéze našich predkov, aké máme k dispozícii dnes. Tomáš Garrigue Masaryk už koncom devätnásteho storočia presadzoval myšlienku jednotného československého národa, hoci pod pojmom československý mal na mysli český. Jeho kolegom na pražskej Karlovej univerzite bol profesor Jiří Polívka, ktorý už v roku 1883 bol zástancom teórie, podľa ktorej namiesto staroslovenského jazyka začal všade písať termín starosloviensky, po česky staroslověnský jazyk. Do Bratislavy na Komenského univerzitu prišiel Polívkov odchovanec profesor Václav Chaloupecký. Presadzoval pračeskoslovenský jazyk namiesto slovenského alebo staroslovenského. Slovákov ‒ Slovenov, nazval Slověnmi (Slovienmi) a Rastislavovu či Svätoplukovu ríšu oficiálne presadil nesprávnym preložením termínu „Magna Moravia“ ako „Veľkú Moravu“. Historické pramene k dejinám nášho geopolitického priestoru však hovoria o niečom inom. Na základe ich poznania vznikajú pochybnosti o pôvode honosného názvu „Veľká Morava“, ktorý bežne figuruje aj vo vedeckej literatúre ako označenie štátneho útvaru starých Slovákov (Slovenov) z 9. ‒ 10. storočia. V prameňoch, ktoré sa z tej doby zachovali, sa totiž takéto pomenovanie nikde nenachádza. Označuje sa výrazmi či názvami: Moravia, Moroua, Maraha, Marahava, Maravia, Morauia, M.ráwa (t), Moroara, Morva, Moraw, Moravská zemla, Moravskaja zemlia, Moravskaja strana, Moravskaja oblasť a podobne. Sú zdokumentované aj pomenovania Regnum Marauorum, Marahauorum, Margorum, Marahensium, či – Regnum Rastici, Regnum Zuentibaldi … čo znamená, že geografický pojem „Morava“ v 9. storočí sa kryl s geograficko-politickou rozlohou štátu (kniežatstva, neskôr kráľovstva) Rastislava a Svätopluka.
Kto z nás urobil holubičí národ?
V našej staršej historiografii sa objavila zmienka o Slovenoch ako o pokojnom mierumilovnom národe, ktorému bolo násilie a z toho plynúce vojenské konflikty cudzie. Ustálil sa výraz holubičí národ, s ktorým sa stretneme takmer v každej učebnici dejepisu. Môžeme však uplatniť v našom prípade takúto symboliku? Môžeme takýmto adjektívom pomenovať príslušníkov národa, ktorého predkovia sídlia v tomto nepokojnom stredoeurópskom priestore odnepamäti? Dnes už však vieme, že to bolo celkom inak. Spájať našich predkov Slovenov s pojmom „holubičia povaha“ sa javí ako neznalosť plodiaca takúto „historickú“ mystifikáciu. Naše staré dejiny ‒ to je história nepretržitých krutých bojov o ubránenie si svojho územia, expandovanie a podrobovanie ďalších území. Naši predkovia boli národom tvrdých bojovníkov, ktorých vojenské umenie bolo rešpektované do takej miery, že si ich jednotliví vládcovia najímali do svojich vojsk počas vojenských ťažení. Iní ‒ cudzí kronikári, letopisci, cestovatelia ‒ opisujú našich predkov dokonca ako krutých barbarov, bojovníkov a tieto adjektíva sú veľmi vzdialené pojmom o „holubičej povahe“ našich predkov.
Za Sulíkovho vládnutia v NR SR pripravila skupina janičiarskych historikov Svätopluka o titul Kráľ starých Slovákov. Stalo sa tak napriek protestom kardinála Korca, viacerých osobností z oblasti histórie. Nebyť mohutného odporu verejnosti hrozilo, že dá vtedajšia vláda sochu Svätopluka z hradu odpratať. Vieš o nejakom národe, ktorý by strpel taký historický masochizmus?
Márne hľadám v pamäti, spomienkach, ktorému národu v Európe či vo svete sa takýmto janičiarstvom približujeme. V tomto prípade sme, zdá sa, celkom raritným, osamelým spoločenstvom, ktoré sa dokáže takto masochisticky znevažovať a sebapoškodzovať. Hneváme sa na Čechov, Nemcov, Maďarov, ako nám krivili históriu, ale vezmime si napríklad našich susedov Maďarov. Akokoľvek sa nedokážu zhodnúť v politických názoroch a smerovaní, ak ale ide o ich národnú históriu, identitu, dokážu sa zjednotiť a všetci ťahať za jeden povraz. My nepotrebujeme na krivenie histórie žiaden z menovaných národov, v tejto disciplíne sme, myslím si, sebestační.
Mohol by si porovnať vlastenecké cítenie na Slovensku a v okolitých štátoch? Prečo sme na tom tak biedne?
Čiastočne som na túto otázku už zodpovedal. Pokusy o vzkriesenie našej dávnej histórie dostali biľag „nacionalizmu“, a čo je najhoršie, biľagujeme sa ním my sami, nie cudzí, Maďari ani Česi. Prekliatie Svätoplukových troch prútov nás prenasleduje aj naďalej a nenájde sa nik, kto by tie prúty konečne vzal do ruky a domácich neprajníkov tohto národa a jeho dávnej histórie by nimi poriadne vyšľahal. Priznať si prehru je veľmi ťažké. Poľahčujúcou a povzbudzujúcou okolnosťou však môže byť fakt, že týmto priznaním otvárame dokorán dvere historickej pravde. To by sa malo stať akýmsi krédom nielen súčasnej, ale aj tej nastupujúcej generácie historikov, archivárov a archeológov, ktorí, verím, odkryjú zaujímavé poznatky o našej doráňanej minulosti.
