Atentát na pravdu

KOMENTÁR Romana MICHELKA

Minulú nedeľu Slovensko v podstate prvý raz zažilo vraždu investigatívneho novinára a v tomto prípade obludný zločin zasiahol aj jeho priateľku. Strieľanie investigatívcov na Slovensku, na rozdiel od Ukrajiny, nepatrí k dennému chlebu novinárov. Ak mám byť celkom presný, tak pred desiatimi rokmi zmizol a odvtedy je nezvestný ďalší novinár Paľo Rýpal, ktorý tiež písal o mafii (ten však písal o mafii slovenskej, nie talianskej), a aj keď je veľmi pravdepodobné, že už nie je medzi živými, nebol popravený verejne, odstrašujúcim spôsobom a takpovediac rituálne. Na Slovensku akoby tým padlo jedno tabu. Doteraz boli vzťahy medzi novinármi a objektmi ich kritiky logicky napäté. Obe strany si však „strážili hranice“. Bojovalo sa justičnými prostriedkami, novinári píšuci o Pente by o tom vedeli hovoriť.  Verbálne zastrašovania či nadávky pri (ne)kvalite niektorých žurnalistických výstupov či mediálnom raketingu (výpalnom)  asi ani nikoho nemohli prekvapiť. Každopádne, najväčšia zaznamenaná miera útoku na novinára bola fyzická inzultácia, rozbité či podpálené auto.

Krehké prímerie, ktoré neformálne platilo medzi novinármi a tými, o ktorých kriticky písali, porušil príchod talianskych aktérov. Dnes je jasné, že Ndrangheta, teda  kalábrijská mafia, si na Slovensko priniesla aj svoje metódy. Investigatívny novinár Ján Kuciak, asi tak ako mnohí iní, nepostrehol, že píše o ľuďoch, ktorí neprijali naše pravidlá. Zároveň sa však najpravdepodobnejší zadávatelia jeho vraždy veľmi prepočítali. Ak si mysleli, že týmto obludným aktom niekoho zastrašia, tak dosiahli presný opak. Kuciakovu ešte  nedopísanú reportáž ako výraz solidarity zverejnili všetky relevantné slovenské médiá a v podstate banálna kauza rozkrádania eurofondov, prípadne iných bytových či DPH podvodov sa stala kauzou prvej kategórie.

A skutočne, Smer-SD má minimálne vážny reputačný  problém. Väzby premiérovej asistentky Troškovej a exposlanca a donedávna ešte tajomníka Bezpečnostnej rady štátu Jasaňa na talianskeho „podnikateľa“ Vadalu sú jasne zdokumentované. Podstatný je však charakter týchto vzťahov, predovšetkým, či a ako z nich „talianski východniari“ ťažili. Ak sa tak stalo, najmä pri tunelovaní eurofondov a pri dépéháčkach, je takmer isté, že im hladký priebeh podvodov zabezpečovali lokálne východniarske politické väzby a nevybavovalo sa to na úrade vlády. Nech to však bolo akokoľvek, šanca, že by sa kauza  po takej obrovskej medializácii dala zamiesť pod koberec, je nulová. Smutná na tom všetkom je najmä skutočnosť, že opozičným politikom, predovšetkým Matovičovi, nejde v prvom rade o objasnenie tohto zločinu, ale pokúša sa túto smutnú udalosť zneužiť na vyvolanie druhého slovenského Majdanu. Ten prvý v lete 2016, ako vieme, skončil totálnym fiaskom. Je pravda, že takéto smutné udalosti občas dokážu priam skokovo posunúť spoločnosť. Atentát na sudcu Falconeho v roku 1992 zmobilizoval taliansku spoločnosť tak, že sicílska odnož mafie Cosa Nostra je odvtedy v defenzíve. V konečnom dôsledku to viedlo k úplnej deštrukcii tradičných talianskych politických strán a k nástupu nových politických aktérov, napríklad  Forza Italia.

Treba však zdôrazniť, že Taliansko pred rokom 1992 a Slovensko v súčasnosti sú neporovnateľné prípady. Kým tam boli vraždy nepohodlných sudcov, policajtov či novinárov na dennom poriadku, na Slovensku je niečo také absolútny exces. Na druhej strane je však  neoddiskutovateľné, že táto udalosť ovplyvní aj našu politickú scénu. Skutočnosť, že Trošková a Jasaň boli postavení mimo služby, je len to najmenšie minimum.

Podstatne vyššiu politickú váhu mala demisia ministra kultúry Maďariča. Iste, nájsť príčinnú súvislosť medzi vraždou novinára a odstúpením ministra, je možné len pri veľmi bujnej fantázii. Maďarič však už dlho  hľadal vhodnú zámienku, ako odstúpiť so cťou,  keďže svoj vnútrostranícky boj o očistu Smeru nateraz prehral a týmto krokom chcel svojmu postoju dodať rádovo vyššiu váhu.  Nasledujúce týždne na našej politickej scéne budú hektické, budú iste aj politicky vyostrené, je veľmi pravdepodobné, že opozícia sa znova pokúsi odvolať Kaliňáka či dokonca Fica, ale všetci, aj žurnalisti a aj ako-tak súdna opozícia, ak taká existuje (SME RODINA – Boris Kollár), by si mali uvedomiť, že ich cieľ by mal byť objasniť vraždu mladého novinára, a nie v mene tých najnižších politických pudov ďalej páchať atentát na pravdu.