O ČOM JE REČ
Pripomínať si novembrovú revolúciu a jej tridsiate výročie pripadá mi dnes v mnohom dosť rozporuplné. Napríklad jej názov: v Čechách sa vžil „sametová“ (údajne ho vymysleli zahraniční novinári) a na Slovensku „nežná“. Teda dve revolúcie, iná bola v Česku a iná na Slovensku? Aj tak sa to dá chápať...
„Nežná revolúcia v novembri v roku 1989 očarila celý svet svojou ľahkosťou až noblesou, mierumilovnosťou, zamatovosťou a historickou parabolou, pokusom uskutočniť tisícročia starú víziu Utópie, keď umelci a filozofi vedú spoločnosť. Za tento čin boli na Nobelovu cenu mieru navrhovaní študenti a ich vodcovia, ale aj symbol občianskeho odporu Václav Havel. V skutočnosti ju mala dostať Štátna tajná bezpečnosť bývalého Československa, teda ŠtB.“ Takto satiricky píše o nežnej revolúcii vo svojom blogu spisovateľ a publicista Gustáv Murín (November 1989 inak, Pravda, 1. 11. 2019). Povedané slovami Václava Havla: „To jsou paradoxy!“ Pri príležitosti tridsiateho výročia tejto „paradoxnej revolúcie“ budú sa médiá usilovať podať staronový výklad udalostí, ako sa to všetko začalo spontánne a neorganizovane na uliciach, bývalí vodcovia budú v rozhovoroch vysvetľovať a skromne obhajovať svoje zásluhy. Pred dvoma rokmi ich prezident Kiska na odporúčanie svojho poradcu (Martin Bútora) vyznamenal udelením najvyšších štátnych vyznamenaní. No jeden medzi nimi chýbal: Ján Budaj, ktorého „jeho vlastní intrigami surovo vystrnadili z politickej scény“, ako napísal G. Murín. Ján Budaj, jedna z vedúcich osobností nežnej revolúcie, ako sa o ňom uvádza vo všetkých slovníkoch a novodobých encyklopédiách. V období pred nežnou sa angažoval v ochranárskej komunite. Pretĺkal sa ako skladník, úradník a od roka 1976 pracoval ako kurič. V roku 1987 zostavil spolu s ďalšími ochranármi samizdat Bratislava nahlas, ktorý sa rozširoval medzi ľuďmi ilegálne. V publikácii kritizovali kvalitu života v hlavnom meste, neschopnosť a skostnatenosť režimu. Myslím si, že práve toto Budaja dostalo do povedomia intelektuálnej verejnosti. Stretával sa so skupinou slovenských disidentov, ale, ako sa sám priznáva, Chartu 77 nepodpísal. Na otázky, čo robil práve 17. novembra 1989, v jednom rozhovore spontánne vraví: „Sezóna bola v plnom prúde, mrzlo... Kúril som!“ Podľa Budajových slov náhodne a neorganizovane sa zrodila aj myšlienka stretnutia v bratislavskej Umeleckej besede (19. novembra 1989), kam Jána Budaja pozvali telefonicky. Iniciátormi zhromaždenia, dva dni po zásahu na Národní třídě v Prahe, boli výtvarníci Rudolf Sýkora, Miroslav Cipár a Ján Jankovič. Tu teda vznikla Verejnosť proti násiliu, ktorá na seba vzala úlohu hlavnej sily slovenskej „neholúcie“, ako ju nazval Andrej Ferko. Ján Budaj sa stáva spolu s Milanom Kňažkom moderátorom všetkých manifestácií v Bratislave. Zdá sa, že udalosti nabrali hneď prvý týždeň raketovú rýchlosť, s počtom demonštrantov narastala aj odvaha. No najmä požiadavky na odstúpenie a potrestanie skompromitovaných predstaviteľov režimu, výzvy na generálny štrajk a zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany. Na Slovensku bol vývoj odlišný od toho, čo sa dialo v Česku. „Veľkým úspechom bolo, keď sme sa dostali do televízie,“ domnieva sa Ján Budaj. „Tak sa o našom úsilí dozvedelo celé Slovensko.“ Vedúca úloha KSS na Slovensku padla 26. 11., teda skôr ako v Prahe. Prvé rok
ovanie Občianskeho fóra (OF) a VPN konalo sa až 29. novembra po generálnom štrajku,“ spomína Ján Budaj. Predstavitelia OF navrhovali, aby sa VPN zrušilo alebo premenovalo, chceli, aby sa po vzore KSS a KSČ stalo iba pobočkou OF. „To som odmietol,“ tvrdí Budaj v jednom z rozhovorov (Pravda, 5. 11. 2014). Narastajúca popularita Jána Budaja, ktorý sa stal začiatkom roka 1990 predsedom rady VPN, bola príčinou, že sa proti nemu organizoval komplot aj v samotnom vedení VPN. Na jeho odstavenie poslúžili lustrácie. Na základe označenia za tajného agenta ŠtB bol po nátlaku prinútený odstúpiť z kandidátky VPN druhý deň slobodných volieb v júni 1990. Ján Budaj, vodca nežnej revolúcie, bol na dlhý čas v politike odpísaný!
Peter ŠTRELINGER