KOMENTÁR
Roman MICHELKO
V súvislosti s úvahami o výmene vládnej koalície sa špekuluje o tom, ako by mala vyzerať tá, ktorá ju vystrieda. V tejto súvislosti srší Richard Sulík, akože šéf opozície, značným, i keď ničím nepodloženým sebavedomím. V podstate si ani teoreticky nepripúšťa možnosť, že by aj po ďalších voľbách, najneskôr teda v roku 2020, mohol ostať v opozícii. Ukazuje sa však, že také jednoduché to nebude.
Skúsme si teda namodelovať, ako by asi mohla vyzerať koalícia, ktorá by nahradila súčasnú. Venujme sa najprv programu, ktorý „politická alternatíva“ ponúka. Na „majsterštuky“ z produkcie SaS si ešte musíme chvíľu počkať, ale aj z toho, čo už dosiaľ predstavili, ide mráz po chrbte. „Svätý grál“ ich programu ‒ odvodový bonus ‒ je dnes spochybnený, ba doslova vyvrátený jedným blogerom. To však ukazuje, že celé intelektuálne know-how SaS a ich odborné tímy disponujú až zarážajúcou nekompetentnosťou a do neba volajúcou nekvalitou, ktorá je pod akúkoľvek kritiku.
Poďme však ďalej. Významný slovenský filozof František Novosád raz povedal, že pravica za tých približne tridsať rokov transformácie v oblasti vysokého školstva nevymyslela nič, okrem spoplatnenia vysokého školstva. No a presne toto ponúka program SaS v oblasti vysokého školstva. Treba pritom zdôrazniť, že ak by sa im tento čisto ideologický krok podarilo presadiť, ktorý inak nijako nezlepší kvalitu nášho vysokého školstva (dúfajme, že nie), znamenalo by to okamžitú likvidáciu minimálne technického školstva. Už dnes je totiž veľmi ťažké naplniť technické či prírodovedné odbory na väčšine technických univerzít. V prípade, že by tieto odbory boli spoplatnené, možno takmer iste očakávať masívny exodus našich študentov do Česka alebo do ďalších krajín Európskej únie, kde vzdelanie nepokladajú za komoditu, ale za hodnotu, z ktorej profituje celá spoločnosť.
No a náčrt reformy zdravotníctva je presne v línii: nič dobré sa nenaučili a nič zlé nezabudli. Návrh na transformáciu nemocníc na akciové spoločnosti je len prvým, aj keď logickým krokom k ich následnej privatizácii. No a ďalší krok ‒ zásadná liberalizácia trhu zdravotných poisťovní ‒ je mimo akejkoľvek logiky. Ľudia z brandže si ešte dobre pamätajú na časy, keď na Slovensku pôsobilo trinásť zdravotných poisťovní. Následky boli príšerné. Chronická platobná neschopnosť a astronomické dlhy skrachovaných poisťovní, ktoré potom musel sanovať štát, každému súdnemu človeku ukázali, že toto je slepá ulička. Iste, zopár ľudí ‒ fyzických osôb, sa na tomto „Klondiku“ poriadne napakovalo, ale zdravotníctvu to nijako nepomohlo, práve naopak. Je úplne jasné, skadiaľ fúka vietor. Už v čase, keď SaS predstavila ako experta pre zdravotníctvo extrémne skompromitovaného a kontroverzného exministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca, bolo jasné, že nič dobré sa od tejto personálnej akvizície čakať nedá.
Nechajme na chvíľu program SaS i „lídra“ opozície , iste sa im ešte pred voľbami budeme hlbšie venovať. Pozrime sa teda, z akých strán by sa mala alternatívna koalícia skladať. Ako prirodzeným partnerom SaS sa uvádza OĽANO. Každý však vie, že o tomto subjekte ako o koaličnom partnerovi sa dá vážne uvažovať, len ak Matovič opustí politickú scénu. A tu sa vynára otázka, či má Sulík na Matoviča také „kompro“, že by ho po voľbách v mene utvorenia koalície donútil odstúpiť. Skôr nie. Sulík si pritom jasne uvedomuje, že ak odhliadneme od toho, že Matovič je neriadená strela, ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť a potopiť koalíciu, jeho prínos je vo všeobecnosti mínusový. Akémukoľvek koaličnému partnerovi prinesie možno osem až deväť percent, ale odpudí dvanásť až štrnásť . Celková bilancia je teda mínus štyri až šesť percent.
No a potom tu ešte máme Kollára a jeho SME RODINA. Ak neberieme do úvahy jeho mafiánsku minulosť, je koaličná spolupráca medzi SME RODINA a Progresívnym Slovenskom vylúčená. Verejne to deklarovala nielen podpredsedníčka progresívcov Čaputová, ale aj Kollár, pre ktorého je prijatie Istanbulského dohovoru neprijateľné.
Bizarne pôsobí aj koalícia medzi KDH a SaS. Je všeobecne známe, že Hlina sa so Sulíkom nemusí, dokonca až tak, že sa sotva dokážu zniesť v jednej miestnosti. Ich vzájomné averzie prekonáva len vzťah Bugár ‒ Matovič, respektíve Danko ‒ Matovič.
Spočítané a zrátané: programové diferenciácie, ako aj hlboké osobné averzie lídrov opozície extrémne spochybňujú ich schopnosť po voľbách v roku 2020 sformovať zmysluplnú koalíciu, ktorá by bola programovo konzistentná a zároveň akcieschopná. To by si mali uvedomiť všetci, ktorí dnes horujú za predčasné voľby, predpokladajúc, že ponúknu slovenským voličom lepšiu a kvalifikovanejšou alternatívu voči súčasnej vláde. A je najvyšší čas, aby si to uvedomili všetci ‒ od Kisku až po posledného demonštranta „Za slušné Slovensko“.