Ako „vyzrieť“ na  Kisku?

KOMETÁR

Roman MICHELKO

Popri mnohých iných politických „zábavkách“ , ako sú župné voľby, Baštrnákove kauzy, pád vplyvného expodnikateľa Pavla Ruska a podobne, nám akosi uniká, že nám tu tiká časovaná bomba, ktorá môže spôsobiť kolaps nášho ústavného systému. Ten pramení zo skutočnosti, že v čase funkčného obdobia Kisku sa skončí mandát takmer všetkým sudcom Ústavného súdu SR.  Je jasné, že  nápad brutálnym spôsobom deštruovať náš ústavný systém neskrsol v Kiskovej hlave. Všetko spôsobil Mazák, čoby spiritus movens Kisku.

Bohužiaľ, za tie tri roky svojho skazonosného pôsobenia  už toho „navystrájal“ dosť, aby konečne zodpovední politici začali konať. Ak totiž neprijmú možno neštandardné, ale veľmi potrebné opatrenia, čoskoro v roku 2018 bude Ústavný súd SR úplne nefunkčný. To, že táto skutočnosť v zásade neznepokojuje Kisku, ma neprekvapuje, ale že vláda dopúšťa takýto hazard, je skutočne na pováženie. Pritom všetky pokusy riešiť tento konflikt zmierom sa už vyčerpali. Kiskove vyjadrenia, že bude rešpektovať rozhodnutia Ústavného súdu SR, sú skutočne na smiech, rovnako ako jeho vyjadrenie, že sa podriadi rozhodnutiu Benátskej komisie. Dnes tak prežívame ústavný pat, ktorý však nemôže „vyhniť“, pretože bez aktívnych krokov politických aktérov sa táto situácia jednoducho vyriešiť nedá.

Ústavne konformná cesta by bola žaloba vlády na Ústavný súd SR, ktorý by v zrýchlenom konaní (väčšine sudcov sa končí mandát vo februári 2018) konštatoval jeho   hrubé porušovanie ústavy. To by potom automaticky viedlo k plebiscitu o jeho zotrvaní vo funkcii. Problém je v tom, že ak by  plebiscit ustál (za odvolanie by muselo byť päťdesiat percent všetkých oprávnených voličov), jemu by automaticky začal plynúť nový mandát a, naopak, parlament, ktorý by na základe ústavnej žaloby plebiscit vyvolal, by bol automaticky rozpustený  a nasledovali by nové voľby. Odhliadnuc od skutočnosti, že Kiska je už pre svoje extrémne problematické daňové kauzy ďaleko za zenitom svojej popularity a  mnohé mimovládky, ak si chcú udržať čo len minimálnu mieru dôveryhodnosti, tak musia dať od jeho podvodov ruky preč, takéto riešenie hlbokej ústavnej krízy je značne problematické.  Výsledok takéhoto plebiscitu by bol veľmi otázny a schopnosť Kisku udržať sa v kresle by bola oveľa väčšia než v budúcich prezidentských voľbách v roku 2019. Aj preto je potrebné všimnúť si, ako podobný problém vyriešili v neďalekom Moldavsku. Ich kauza je v mnohom podobná so slovenským príbehom.

Prezident Moldavska Igor Dodon mal pri rekonštrukcii vlády proti vymenovaniu nového ministra obrany Eugena Sturza zásadné námietky. Pritom jeho  ústavná kompetencia je veľmi podobná ako u nás, a teda v podstate „svojvoľne“  nenapĺňal literu ústavy. Odhliadnuc od jeho argumentov, ktoré nie sú z procedurálneho hľadiska podstatné, moldavská vláda, ktorej smerovanie je politicky protichodné voči prezidentovi, urobila nasledujúce kroky. Vláda premiéra Pavela Filipa sa po opakovanom prezidentovom odmietnutí obrátila na Ústavný súd Moldavska, ktorý rozhodol, že pri rekonštrukcii kabinetu ide o kompetenciu vlády, ktorá samostatne prijíma predmetné rozhodnutia o týchto otázkach a schválenie jej krokov hlavou štátu je iba formálnym aktom. Odmietavý postoj prezidenta v súvislosti s jeho zákonnými povinnosťami možno podľa Ústavného súdu Moldavska vnímať aj tak, že hlava štátu dočasne nie je schopná vykonávať prezidentské právomoci. Tým zdôvodnila  dočasné poverenie predsedu parlamentu alebo premiéra na prevzatie prezidentských právomocí, konštatoval predseda moldavského ústavného súdu Tudor Pantiru.  Teraz už bude musieť Eugena Sturza na ministerskej stoličke strpieť. Nový moldavský minister obrany Eugen Sturza, ktorého vymenovaniu bránil prezident Igor Dodon, tak nakoniec  zložil v Kišiňove ústavou predpísaný sľub. Do funkcie sa dostal napriek trvalému nesúhlasu hlavy štátu, a to vďaka vymenovaniu predsedom parlamentu Andrianom Canduom.

Naša situácia síce nie je úplne podobná, ale v mnohých ohľadoch analogická. Kiska má možnosť vybrať si na každé miesto ústavného sudcu z dvoch kandidátov, takže vždy si môže vybrať toho, kto mu (teda skôr Mazákovi) vyhovuje viac, a nevymenuje toho, kto mu vyhovuje menej.

V Moldavsku našli spôsob, ako sa síce trocha „krkolomne“, ale predsa len na hrane ústavnosti popasovať s prezidentom, ktorý sa rozhodol, že ústavné povinnosti a zvyklosti jednoducho nebude akceptovať. Som presvedčený o tom, že moldavský model by sa mohol stať aj veľmi dobrou inšpiráciou na riešenie našej  krízy, ktorú vyvolal Kiska a ktorá hrozí prerásť vo fatálny kolaps nášho ústavného systému.