Amália FRANCISCIOVÁ vďaka vrodenej zručnosti vytvorila národný skvost

thumbnail

Výtvarne a remeselne stvárnila obal na matičné stanovy

Amália FRANCISCIOVÁ, rod. Kasanická (1833 – 1876), sa v slovenskom národnom hnutí angažovala po boku svojho manžela Jána Francisciho. Jej aktivity boli skôr menej nápadné, pričom spočívali najmä v podpore rôznorodých národných, osvetových a umeleckých činností jej mimoriadne aktívneho manžela.

Amália, celým menom Ida Viktória Amália Kasanická, sa narodila 9. februára 1833 v Banskej Štiavnici v rodine Ondreja Kasanického a jeho druhej manželky Amálie, rodenej Filovej. Vyrastala tu približne prvých deväť rokov, keďže jej otec pracoval ako úradník a matkin otec bol miestny lekárnik. Kasanickí sa niekedy na začiatku štyridsiatych rokov presťahovali do Banskej Bystrice, kde sa Amáliin otec zakrátko dostal do vysokej funkcie komorného nadlesného. V tom čase mala Amália mladšiu sestru a z prvého manželstva svojho otca dve nevlastné staršie sestry. Práve tu všetky absolvovali v súlade so svojím spoločenským postavením aj elementárne vzdelanie a prežili aj revolučné roky 1848/1849.

KAPITÁN DOBROVOĽNÍKOV

Revolučné roky úplne ináč prežil kapitán slovenských dobrovoľníkov a jeden z najvýznamnejších štúrovcov a národovcov vôbec Ján Francisci (1822 – 1905). Po svojich študentských rokoch, básnických, literárnych, osvetových, učiteľských a úradníckych začiatkoch za zapojil do slovenského ozbrojeného boja za národné záujmy. V porevolučnom období mal vďaka tomu možnosť začať významnejšiu úradnícku kariéru. Zásluhou známostí vo Zvolenskej stolici, ktorá bola v tom období administrovaná zväčša Slovákmi či Slovákom naklonenými úradníkmi, Francisci od nového roka 1850 nastúpil do úradov stoličného expedítora a tajomníka, v ktorých zotrval nasledujúce tri roky. Usadil sa v Banskej Bystrici, kde vstúpil medzi miestnu spoločenskú elitu a zoznámil sa aj s Ondrejom Kasanickým.

Aj keď sa Francisci v tridsiatych a štyridsiatych rokoch pod vplyvom Ľudovíta Štúra zapálil pre službu národu, ktorá si vyžaduje celého človeka, ani on sa nevyhol ľúbostným aféram. Uchádzal sa nielen o Aničku Jurkovičovú, ale aj o ďalšiu devu, ktorú mu jej rodičia pre jeho vtedy slabé sociálne zázemie odmietli dať.

Ján Francisci sa s Amáliou Kasanickou zoznámil prostredníctvom G. K. Zechentera. Stalo sa tak niekedy na jar 1851. Spomína to aj Francisci vo Vlastnom životopise. Známosť trvala vyše roka a po povinných ohláškach sa 27. apríla 1852 o šiestej hodine rannej uskutočnil v evanjelickom kostole v Banskej Bystrici ich tichý sobáš. Obrad sa odohral za prítomnosti svedkov Gustáva Zechentera a Mateja Slabeja. Nijaká honosná hostina sa nekonala. Nasledovali krátke raňajky u Kasanických, po ktorých ženích odviezol mladuchu do svojho bývania, uviedol ju do svojho študentsko-mládeneckého gazdovstva a vzápätí odišiel do svojho úradu...

EKUMENICKÉ MANŽELSTVO

Keďže Francisci bol evanjelik a Amália Kasanická katolíčka, ich manželstvo predstavovalo akýsi dobový ekumenizmus, ktorý sa na národnej úrovni potvrdil aj v rámci Matice slovenskej. Obaja zostali verní svojim náboženským vyznaniam.

Približne deväť mesiacov po svadbe sa im koncom roka narodila dcéra Mária. Mladá rodina sa už v lete 1853 musela z Banskej Bystrice presunúť do čisto maďarského prostredia – do Debrecína, kde Francisci pôsobil ďalších šesť rokov ako prvý stoličný komisár, a následne do Veľkého Varadína (1859 – 1860). V cudzom prostredí sa im 30. apríla 1854 narodil aj prvý syn Miloslav. Ich druhý syn Fedor sa narodil 24. augusta 1855 v Banskej Bystrici v starorodičovskom dome Kasanických.

Z čisto maďarského prostredia sa vymenovaním Francisciho za radcu kráľovskej miestodržiteľskej rady v roku 1860 dostala už päťčlenná rodina Francisciovcov do Pešťbudína. Tu k nim okrem mamy Jána Francisciho pribudla aj mama Amálie, ktorá sa po smrti manžela Ondreja (1862) presťahovala k Francisciovcom. V centre kráľovstva Ján Francisci pracoval nielen na vydávaní Pešťbudínskych vedomostí, ale spolu so slovenskými národovcami úspešne pripravoval memorandové zhromaždenie (1861) a konštituovanie Matice slovenskej (1863) na základe vypracovaných stanov, ktorých potvrdenie sa mu tu nakoniec, aj keď po dlhom čase a v oklieštenej podobe, podarilo získať.

■ ZLATÁ BULA

Po manželovom boku sa Amália zúčastnila na oboch najdôležitejších dobových vystúpeniach Slovákov v rámci národného hnutia. Pri príležitosti Národného zhromaždenia a prijatia Memoranda národa slovenského roku 1861 vytvorila návrhy memorandových šperkov – prsteňa, náramku, pokála.

Ján Francisci ako predseda Dočasného výboru Matice slovenskej na jej prvom valnom zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine 6. – 7. augusta 1863 mohol predstaviť stanovy za všeobecného výbuchu nadšenia: „Tu povstal výbuch radosti, keď rozbalil v modrom zamate zviazaný a s pečiatkovým odznakom Slovenskej Matice: na troch vŕškoch dvojatým krížom v bielomodročervených  farbách jeho manželka umele a skvostne vyšívaný exemplár potvrdených stanov Matice Slovenskej a pozdvihnúc ho do výšky nadšeným zvonivým hlasom povedal: Toto je naša zlatá bula, náš priepustný list náš občiansky diplom.“

Všeobecného uznania pred mnohotisícovým davom sa tak dostalo aj Amálii. Ako zručná výšivkárka podľa návrhu Jozefa Božetecha Klemensa pestrofarebne rastlinnými vzormi s okvetím, so slovenským znakom, s letopočtom 1863 a s nápismi v slovenčine a cyrilike korálkovo vyšila reprezentatívny obal Stanov Matice slovenskej. Dielo predstavuje symboliku aj dnešnej slovenskej štátnosti, kde v červenom poli dominuje strieborný cyrilo-metodský dvojkríž na troch modrých vrchoch. Obal ako taký tvorí veľmi jemný modrý zamat, do ktorého je zapustené mosadzné korálkové zdobenie. Znak Slovenska je vytvorený z farebných nití a malých farebných korálok, ktoré sú vo vnútri prišité niťami. Vytvorenie takéhoto obrazca si teda vyžadovalo veľmi veľkú trpezlivosť a precíznosť.

ROKY V ÚSTRANÍ

V novembri 1864 sa Ján Francisci na obdobie necelého roka stal liptovským županom so sídlom v Liptovskom Svätom Mikuláši. Toto krátke obdobie predstavuje v živote Francisciovcov akýsi vrchol ich pôsobenia v národnom a politickom živote a najmä bolo aj pre Amáliu určitou satisfakciou za predchádzajúce krušné roky.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 Jána Francisciho ako štátneho zamestnanca penzionovali, pričom získal ročnú penziu tisícpäťsto zlatých. Francisci navyše od februára 1868 získal miesto hlavného dozorcu slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej, kde sa rodina následne presťahovala.

Amália tak mohla stráviť so svojím manželom a s deťmi najbližšie dva roky v ústraní. Manželia sa venovali výchove a vzdelávaniu synov na miestnom gymnáziu, kde sa okrem iných aktivít angažovali aj medzi miestnymi dobrovoľníckymi divadelníkmi. Synovia Miloslav a Fedor vystupovali v predstaveniach, ich otec pomáhal hercom s nacvičovaním prednesu a matka Amália pomáhala so zabezpečením estetickej stránky divadla, a to s kostýmami, pričom sama pridávala hudbu aj spev.

Na sklonku pobytu v Revúcej sa tu nie veľmi šťastne vydala aj ich jediná dcéra Mária. Manželstvo (7. apríla 1870) totiž uzavrela s Kolomanom Tóthom, synom miestneho majetného šľachtica, ktorý sa skôr usiloval o materiálne zabezpečenie a navyše bol ľahostajný k slovenským národným snahám. Prirodzene sa vynorila aj otázka motivácie tohto manželského zväzku jedinej dcéry jedného z najvýznamnejších slovenských národovcov a predstaviteľa miestnej šľachty, pôsobiaceho v intenciách oficiálnej uhorskej politiky. Podľa miestnej národovkyne Maríny Ormisovej (1861 – 1946) bola popudom zamilovanosť oboch mladých ľudí, pričom Francisciovcom mohlo ísť aj o majetkové zabezpečenie dcéry. Vo zväzku sa narodili dve dcéry Anna Kornélia Amália (6. 1. 1871) a Mária Irena (10. 1. 1874), ale toto manželstvo nebolo ani šťastné, ani trvalé. Dcéra Francisciovcov Mária totiž po šiestich rokoch ochorela a zomrela (1876) a jej dcéry sa dostali do výchovy k Tóthovcom v Revúcej...

Amália Francisciová tak síce relatívne skoro získala dve vnučky, dokonca jednu, ktorá niesla aj jej meno. Prakticky však s nimi nebola v pravidelnom styku, keďže od roka 1870 sa Francisciovci presťahovali do Martina, čo ich dcéra ťažko znášala. Navyše aj výchovné metódy Tóthovcov boli v protiklade s výchovou v jej rodine.

■ MARTINSKÝ POBYT

V polovici roka 1870 sa rodina usadila v Turčianskom Svätom Martine, kde sa Ján Francisci stal správcom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, keď súčasne vykonával funkciu čestného doživotného podpredsedu Matice slovenskej. Turčiansky Svätý Martin ako centrum národného života sa pre Amáliu a Jána Francisciovcov stal miestom, kde bývali a pôsobili až do svojej smrti. Táto etapa pre Jána Francisciho znamenala ústup od aktívnej politickej činnosti a obrat k činnosti vydavateľskej, osvetovej a podnikateľskej. Pre jeho manželku Amáliu zasa znamenala nielen posledných šesť rokov života, ale aj posledné chvíle so synmi, ktorí postupne pokračovali v ďalších štúdiách v Uhorsku a zahraničí. Amália sa venovala aj miestnemu ochotníckemu divadlu, ktoré jej manžel riadil, pričom ona „pomáhala si mužovi pri kostymovaní herečiek, aby hranie aj vonkajškom zodpovedalo požiadavkám vkusu, výstrojnosti a estetiky“.  Tak manželia Francisciovci odchovali martinskému divadlu znamenitých hercov a herečky. Ich život v Martine bol plný drobnej namáhavej národnej práce, sprevádzaný pohromami v národnom živote, sužovanom stupňujúcou sa násilnou maďarizáciou.

Amália začiatkom roka 1876 vážne ochorela, pričom z choroby sa už nedokázala zotaviť. Navyše na jeseň toho roku bola vážne chorá i jej jediná dcéra Mária, ktorá vtedy žila s manželom v Košiciach. Amália tak už nebola schopná navštíviť svoju umierajúcu dcéru. Cestu z Martina do Košíc absolvoval iba Ján Francisci, ktorý dcéru Máriu zastihol len pár dní pred jej smrťou. Zomrela 23. októbra 1876 a pochovaná bola v Košiciach.

Strata jedinej milovanej dcéry spôsobila, že Amáliin priebeh choroby sa ešte skomplikoval. Zomrela o necelé dva mesiace 16. decembra 1876 v Turčianskom Svätom Martine. Pohreb sa konal o dva dni neskôr na miestnom cintoríne. Oficiálnou príčinou jej smrti bola pľúcna apoplexia ‒ krvácanie do pľúc.

Ján Francisci sa po predčasnej smrti svojej štyridsaťštyriročnej manželky už znova neoženil. Ostal vdovcom až do svojej smrti 7. marca 1905, keď vo veku osemdesiatich troch rokov sa k nej znova pripojil na miestnom martinskom cintoríne. Amáliu teda prežil až o dvadsaťdeväť rokov, počas ktorých stále vytrvalo pracoval na povznesení svojho národa.

Amália Francisciová aj napriek svojmu relatívne krátkemu životu vďaka zručnosti dokázala vytvoriť národný skvost, ktorý svojím spôsobom predikoval slovenskú štátnosť. Toto vizuálne stvárnenie Stanov Matice slovenskej sa popri portréte Jána Francisciho ako kapitána slovenských dobrovoľníkov stalo pravdepodobne najznámejším a najzobrazovanejším symbolom slovenských národných snáh v 19. storočí. Tu spočíva aj jej najviac hmatateľný prínos v rámci národného hnutia, ktorý môžeme obdivovať dodnes. Amália Francisciová teda zostala zosobnená aj v umení, ktoré sama vytvorila.

Dominik BLANÁR ‒ Foto: archív autora

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.