Liptovský solitér v arizonskom Tucsone
Emil SEMANCO ‒ Foto: archív autora
Videl som tú staručkú dobrácku tvár so živými uhlíkovými očami na ktorejsi fotografii Tibora Huszára. Grafikove líca pokrývalo strnisko bielych pichliačov. Akoby vrástol do arizonských saguaros. Boli všade v okolí jeho domu v Tucsone. Vysoké rozložité kaktusy ho v spomienkach prenášali z púšte ponad hranicu času do mexických úrodných rokov. Rozumel im, stali sa jeho kamarátmi. A ony sa skamarátili s ním. Obrie i krehké. Ako on. Pohládzal ich pohľadom i jemnučko dlaňami prv, než sa za úsvitu dňa zobudili motýle. Čakal, kedy raz za rok na ich vrcholcoch vykvitnú úžasné biele kvety. Čakal sto rokov. Lupene majú ako z vosku a bielobou pripomínajú svit mesiaca…
Maliar a grafik Koloman SOKOL sa narodil 12. decembra 1902 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Bol najmladším zo štyroch detí. Po predčasnej smrti otca matka spolu s novým mužom nechala svoje deti večer v zime na stanici vo Važci. „Rozdelili si nás, porozoberali ako štence, ako psíčkov. Mňa pridelili k Péter báčimu do Mikuláša. (…) Trpký bol sirotský chlebík.“ Budúci umelec strážil gazdovstvo, pásol kravy a okúsil veľa ponižovania. Strýko sa však postaral o jeho ďalšie vzdelanie, a aj keď mládenček veľa a dobre kreslil, dal ho do učenia za údenára. Kolomanovi sa však nechcelo údiť klobásy…
■ CESTA K UMENIU
Po trojročnej kresliarskej príprave u Eugena Króna v Košiciach a v súkromnej maliarskej škole Gustáva Mallého v Bratislave odišiel na Akadémiu výtvarných umení do Prahy, kde v rokoch 1925 ‒ 1932 študoval u profesorov Josefa Loukotu, Maxa Švabinského a Františka T. Šimona. Každý rok získal školskú cenu za grafiku a priznali mu aj čestný rok štúdia na akadémii. Už ako poslucháča ho pozývali vystavovať do Hollara – exkluzívneho spolku elitných českých grafikov, kde jeho diela nachádzali veľký ohlas.
V roku 1932 získal polročný štipendijný pobyt v Bretónsku a od francúzskej vlády vzápätí ročné štipendium v Paríži. Tam sa v roku 1933 oženil s Lýdiou Kratinovou, absolventkou pražskej akadémie, Američankou českého pôvodu. Po návrate sa usadili v Prahe, kde sa Sokol venoval grafickej tvorbe, novinárskej kresbe, knižným úpravám a ilustráciám. A vystavoval doma i v zahraničí.
■ POZVANIE DO MEXIKA
Po účasti na oficiálnej prezentácii leptov a drevorytov v Palacio de Bellas Artes v roku 1936 mexická vláda pozvala Sokola, aby vyučoval grafické disciplíny v Escuela de las Artes del Libro, teda na Škole knižných umení, ktorú tamojšie ministerstvo školstva založilo po jeho príchode v roku 1937, a zároveň ho vymenovali aj za profesora grafiky na Mexickej univerzite.
V Mexiku prežíval obdobie mimoriadnej spoločenskej akceptácie a aktivity. Bol uznávaným vysokoškolským pedagógom, tiež inštruktorom litografie a leptu v letnej škole pre Američanov. V roku 1941 ho mexický prezident vymenoval za profesora odbornej výučby a stal sa aj členom poroty pre prestížny Salon Grabado…
■ NÁVRAT A ODCHOD
Vysoká nadmorská výška Mexico City a manželkine zdravotné problémy donútili Kolomana Sokola presťahovať sa v roku 1941 do New Yorku, kde žil do roka 1946. Venoval sa maľbe i grafike, ale angažoval sa aj v česko-slovenskom odboji; aktívne podporoval protifašistické nálady a akcie výstavami na pôde Organizácie Spojených národov a vytváral výtvarné návrhy pre česko-slovenskú exilovú vládu. V New Yorku sa Sokolovcom narodil syn Juraj (George-John) – neskorší lekár.
Po vojne v roku 1946 sa umelec vrátil do vlasti a v Bratislave prednášal na Katedre výtvarnej výchovy pri Slovenskej vysokej škole technickej. V Prahe bol členom poroty medzinárodnej súťaže na plagát pre OSN k výstave v newyorskom Múzeu moderného umenia (1947) a tiež porotcom v súťaži na návrh československej stokorunovej bankovky. Získal Slovenskú národnú cenu a vymenovali ho za člena Slovenskej akadémie vied a umení…
V roku 1948 odišiel znova do USA. Na neľúbosť československých štátnych orgánov už natrvalo, čo sa v ďalších rokoch prejavilo na jeho akceptácii. Sokol sa stal latentnou personou non grata. Vinou krátkozrakej a umelo pestovanej ideologickej negácie doma zapadal prachom, zato v zahraničí zažíval mimoriadne uznanie. Udelili mu čestné členstvo v Sociedad Maxicana de Grabadores a lichotivo ho prirovnávali a dávali na roveň súdobej mexickej umeleckej autority ‒ maliarovi José Clemente Orozcovi.
■ VÁŽNOSŤ A AKCEPTÁCIA
V marci 1939 v žurnále Mexican Life o zakladateľovi mexickej grafiky Guillermo Rivas s uznaním píše: „Vážnosť a dokonalosť, ktoré charakterizujú Sokolovu prácu, vychádzajú v ústrety potrebám sujetu pre impresívne riešenie. Sokol je najmä naratívny umelec a témy jeho príbehov vznikajú v temných hlbinách ľudskej existencie. Jeho umenie nie je samoúčelným výtvorom. Je to umenie nasiaknuté sociálnym cítením, zamerané zobrazovať večnú nespravodlivosť, zbytočnú a tupú ohavnosť krutého života. Je to umenie, ktoré vyslovuje dvojnásobné muky: protest a súcit.“
A svoju recenziu uzatvára konštatovaním: „Od obrodenia mexického umenia prišlo medzi nás mnoho cudzích umelcov, aby načerpali z nových žriedel a našli nové idey a orientácie, ale prítomnosť Kolomana Sokola medzi nami prejaví sa pravdepodobne opačným účinkom. Sila a ráznosť jeho techniky, jednoducho vyjadrená pravda jeho tém, pravda – ktorá v týchto dňoch zrady a prchavého bombastu – je takmer istotne prínosom novej vitality, nového a mocného podnetu pre súčasné mexické umenie.“
Sokol sa po príchode do USA nadlho sa usadil v Bryn Mawr pri Pensylvánii, kde žil a tvoril až do svojej staroby, kým ho syn „Džordžik“ nepresťahoval k sebe do Tucsonu v Arizone, kde 12. januára 2003 ako vyše storočný umrel.
■ VÝNIMOČNÝ SOLITÉR
Koloman Sokol, predstaviteľ kriticko-realistickej vetvy expresionizmu, patrí k najznámejším slovenským výtvarníkom vo svete. Pablo Picasso o ňom povedal: „Sokol nepotrebuje Picassa na to, aby bol veľký.“ V slovenskom výtvarnom umení je však „nezaraditeľný“. Stal sa výnimočným solitérom, tvoriacim v úplnom protiklade s romantizujúcim prístupom prevažnej väčšiny súdobých slovenských výtvarníkov. Jeho bedár nie je slovenský, jeho bedár je svetový, univerzálny. Najlepšie to vyjadril on sám: „Slovenskosť nie je o krojoch v lahodných tvaroch… História ukazuje, že to, čo bolo včera nenárodným, zajtra je národnou zložkou diela.“
Už počas štúdií bol odporca akademizmu, vytvoril si vlastný výtvarný rukopis, zriekajúci sa vonkajšej krásy, ktorý bol založený na dramatickom expresívnom a naturalistickom vyjadrovaní so silným a hĺbkovým psychologickým pohľadom na existenciálne problémy človeka a na sociálnom cítení. Kontext jeho tvorby je blízky s nemeckým expresionizmom a novou vecnosťou. Patril k zakladateľom a bol výnimočným reprezentantom modernej slovenskej grafiky.
V roku 1991 mu prezident Václav Havel udelil Rad Tomáša Garrigua Masaryka. V roku 1995 poctili Kolomana Sokola cenou Miloša Alexandra Bazovského za výtvarné umenie. V roku 1997 mu prezident SR Michal Kováč udelil Rad Bieleho dvojkríža a v roku 2001 získal Cena ministra kultúry SR… Koloman Sokol, ktorý sám seba označoval ako občana planéty, umrel ďaleko od domoviny v arizonskom Tucsone 12. januára 2003.
