Niekoľkodňové „spontánne“ protesty proti „oficiálnym“ výsledkom bieloruských prezidentských volieb prinášajú postupnú destabilizáciu tohto regiónu. Dlhoročná neochota súčasnej hlavy štátu pristúpiť na istú sebareflexiu s možnosťou ponúknutia mladšieho a priechodnejšieho kandidáta pravdepodobne povedie k strate ekonomickej suverenity a poklesu životnej úrovne. Nie náhodou poprední európski politickí predstavitelia podporujú neúspešnú opozičnú kandidátku Sviatlanu Cichanovskú. Pod rúškom demokratizačných procesov si celkom úspešne postupne prikláňa na svoju stranu čoraz viac podporovateľov. Ich hlavným cieľom je nadobro odstrániť „posledného európskeho diktátora“ prezidenta Alexandra Lukašenka.
Napriek tomu, že nedávne prezidentské voľby v krajine pravdepodobne neboli úplne s kostolným poriadkom, očakávania mnohých Bielorusov na nástup nových politických síl nemusia viesť k očakávanej prosperite a poriadku, ku ktorému v posledných dňoch vyzval niekoľkokrát aj s aktivizáciou armádnych zoskupení čoraz menej akceptovateľný Lukašenko, ktorý je na čele Bieloruska už vyše štvrťstoročia...
Pozrime sa na situáciu v tejto krajine bližšie. Nie je náhoda, že hlavná opozičná líderka sa krátko po neúspešných voľbách ocitla v susednej Litve. Táto malá, na pohľad bezvýznamná pobaltská republika spoločne s Poľskom netají svoje antipatie a odmietavý postoj voči politike súčasného prezidenta Ruskej federácie Vladimíra Putina. A nielen to. Územie súčasného Bieloruska bolo niekoľko storočí pod nadvládou historického poľsko-litovského štátu. Nikoho z nás tak nemôže prekvapiť, že hlavnými iniciátormi zvolania mimoriadneho stretnutia najvyšších politických predstaviteľov členských štátov Únie spolu Českom, Dánskom, Estónskom, Lotyšskom sú práve Litva a Poľsko. Ich snahou je v prípade „priaznivého“ politického vývoja eliminovať a neskôr nadobro vytlačiť ruský vplyv z bieloruského priestoru. Keďže územie dnešného západného Bieloruska bolo ešte v medzivojnovom období súčasťou obnoveného poľského štátu a obývané početnou poľskou menšinou, nie sú vylúčené poľské ambície o úplné ekonomické ovládnutie tejto oblasti. To však nemusí byť všetko. Vzhľadom na to, že rozhodnutím najvyššieho sovietskeho vedenia počas druhej svetovej vojny sa premiestnila podstatná časť Poliakov zo západného Bieloruska na územie dnešného Poľska, môžu súčasní potomkovia týchto presídlencov žiadať späť svoje stratené majetky. V prípade nástupu „spriatelených“ prozápadných politikov na čelo bieloruského štátu sa tieto obavy môžu stať realitou. A to najhoršie. Pod zámienkou spoločného vnútorného trhu nemusia početné bieloruské priemyselné odvetvia a služby primeraným spôsobom konkurovať západným producentom.
Je to však len jeden z možných scenárov v prípade násilného zvrhnutia dlhoročného prezidenta Alexandra Lukašenka. Ako sme už spomínali, jeho neschopnosť prispôsobiť svoju politiku súčasnému svetu a skutočnosť, že si nepripravil či nevychoval svojho akceptovateľného mladého nástupcu s pokrokovými myšlienkami s možnosťou oslovenia mladej bieloruskej generácie, dal západným politickým, vojenským a ekonomickým skupinám zámienku na jeho zosadenie. Vinou toho môže Ruská federácia prísť o svojho strategického spojenca nielen vo vojenskej, ale aj v ekonomickej oblasti. Euroázijská ekonomická únia bez bieloruskej účasti už nebude mať svoje opodstatnenie. Čo Putin vie a viac ráz aj po konzultáciách s vedúcimi lídrami Západu vyslovil Lukašenkovi podporu.
Niet pochýb, že súčasný politický systém Bieloruska potrebuje zmenu. Takmer tridsaťročná vláda prezidenta Alexandra Lukašenka je za terajších okolností dlhodobo neudržateľná. Úlohou novej politickej reprezentácie je nedovoliť rozpredať strategické bohatstvo krajiny cudzím mocnostiam. Je to však v záujme Západu?
Matej MINDÁR