Bitka sa skončila, vojna nie

KOMENTÁR Romana MICHELKA

Po trojtýždňovom martýriu tu konečne máme novú vládu. Cesta k nej nebola ani ľahká, ani pokojná. Prezident Kiska do celého procesu vstúpil veľmi nešťastne a najmä veľmi jednostranne. Asi si nikto o ňom nemyslel, že  je nestranný, ale pri riešení tejto krízy skutočne išiel na hranu ústavnosti. Poďme však chronologicky.

Treba zdôrazniť, že celá kríza ani zďaleka nemusela dôjsť do takého štádia, do akého sa nakoniec dostala. Stačila elementárna politická súdnosť, schopnosť včas prijať ťažké, ale nevyhnutné opatrenia, nehnať politický konflikt na hranu. V tomto sa jasne prejavila odtrhnutosť ministra Kaliňáka od reality. Je fakt, že spolu s premiérom Ficom už viackrát hrali politické hry takpovediac  na hrane, ale  tentoraz sa prepočítali. Pre veľmi zlú krízovú komunikáciu vyprovokovali masové protesty a dlhodobým zotrvávaním na neudržateľných pozíciách  sa v konečnom dôsledku dostali do ťažkej defenzívy. No a logicky, v čase, keď Most – Híd deklaroval ukončenie podpory koalície, bola cena za jej  záchranu oveľa väčšia. Koalíciu sa nakoniec  podarilo zachrániť za cenu vysokých obetí – konkrétne odchodom premiéra a relatívne zásadnou rekonštrukciou vlády. Kiež by sa z toho koaliční politici poučili.

To, čo potom nastalo, malo by byť veľkým mementom pre všetkých politikov, ktorí stratia súdnosť a vynútenými krokmi prídu o strategickú iniciatívu. Presne to sa totiž stalo v okamihu, keď bol Fico nútený  abdikovať. V tej chvíli dal Kiskovi do rúk všetky karty. Náš politický systém je parlamentný, a preto v zásade nemá prezident veľa pák na premiéra či vládu, ak má táto vláda zabezpečenú parlamentnú väčšiu. Všetko sa mení v čase, keď vláda stratí väčšinu a karty rozdáva prezident. Bohužiaľ, v tomto je naša ústava veľmi všeobecná a dáva prezidentovi, ktorý nie vždy musí mať na zreteli verejný záujem, mnoho nástrojov. Môže nimi vládnej väčšine, ktorej nie je naklonený,  veľmi sťažiť život a, naopak, môže veľmi pomôcť sebe blízkym politikom, ktorí parlamentnou podporou nedisponujú.  Práve takéhoto konania sme boli svedkami, a to nielen v uplynulých dňoch.

Prvým, veľmi nepriateľským aktom Kisku voči rodiacej sa tretej Ficovej vláde bolo  krátke týždenné poverenie  Fica na rokovania o zostavení vlády. Paradoxne však práve tento ničím neodôvodený a absolútne atypický termín na sformovanie vládnej koalície zapôsobil na potenciálnych koaličných partnerov (SMER,  SNS,  Most – Híd a Sieť) tak, že si odpustili tradičné „rituálne tance“ a veľmi efektívne a konštruktívne dohodli  prekvapivú vládnu  koalíciu, ktorá mala byť oficiálne hrádzou proti extrémizmu, reálne však Kiska politikov spojil hrozbou  jeho úradníckej vlády. Plus-mínus chcel Kiska, respektíve  jeho okolie, zopakovať v novej situácii podobný scenár. Kiskovo okolie aj vzhľadom na súčasnú krízu sa rozhodlo vyťažiť z nej maximum a zároveň sa pokúsili otestovať, kam až môžu ísť pri kreativite v interpretácii ústavy. Keď bol Fico nútený abdikovať, tento svoj akt podmienil niekoľkými  podmienkami, z ktorých najpodstatnejšia  bola, že premiéra nominuje Smer-SD, a to, že nová koalícia bude na súčasnom trojkoaličnom pôdoryse. Je fakt, že tieto podmienky si nemohol vynútiť a mohli dostať len formu gentlemanskej dohody. To by však na oboch stranách rokovacieho stola museli sedieť gentlemani.

Kiska naoko na túto dohodu pristúpil, ale správal sa úplne negentlemansky. Jeho rozhodnutie nevymenovať prvé zloženie vlády, ktoré mu predložil Pellegrini, išlo proti duchu ústavy, proti všetkým ústavným zvyklostiam, ale nebolo protiústavné. Kiska totiž Pellegriniho nevymenoval premiérom, nedesignoval ho,  dal mu len „nezáväzné poverenie“ na rokovanie o zostavení novej vlády, pričom mu ho mohol kedykoľvek odobrať. Hrubé porušenie ducha ústavy a  ústavných zvyklostí bolo v tom, že až dosiaľ platil úzus, že sme parlamentná demokracia a že právo na vládnutie má ten, kto sa dokáže oprieť o parlamentnú väčšinu. Túto skutočnosť akceptovali všetci predchádzajúci prezidenti, ktorí viac ráz vymenovali vládu, ktorá im nebola hodnotovo blízka.

Každému je jasné, že Gašparovič nebol nadšený, keď vymenoval Radičovej vládu, ale nikdy sa neznížil k obštrukcii. To urobil až Kiska, čím otvoril  Pandorinu skrinku, ktorej sa zľakli aj s ním spriaznené politické sily. Kiska totiž nebude prezidentom naveky, naopak, je možné, že v roku 2019 bude nový prezident, ktorému súčasná opozícia nebude ani trochu konvenovať. A práve Kiskov precedens, teda kádrovanie  nových členov vlády, hľadanie zámienok, škandalizovanie kandidátov na ministrov a  nakoniec možnosť odobratia poverenia na zostavenie vlády politikovi, ktorý sa opiera o parlamentnú väčšinu, sú nástroje, ktoré môžu dopadnúť rovnako na Smer, ako i na SaS či akéhokoľvek víťaza volieb.

Kiska teda ustúpil. Aj keď s druhým návrhom vlády Petra Pellegriniho nebol celkom spokojný, vládu nakoniec vymenoval. Horká pachuť nad jeho konaním však ostala. Kiska totiž zaviedol do našej politiky precedens, ktorý je veľmi dvojsečnou zbraňou a už v roku 2020 môže veľmi tvrdo poškodiť práve tie sily, ktoré dnes vehementne jeho postup obhajovali.