KOMENTÁR Ivana BROŽÍKA
Znie to tak zvláštne, vstúpili sme do dvadsiatych rokov. Opäť sú tu tie výnimočné dvadsiate roky. Tie z minulého storočia predstavujú jedno z najpohodovejších období v novodobej histórii. Po skončení vojny sa všetci túžia baviť, uvoľňujú sa mravy aj atmosféra. Veselo a často sa navštevujú kaviarne, kde počuť narážanie šálok do podšálok, bary sú plné smiechu, tanca a džezu. Sexybarové speváčky sa vinú okolo mikrofónu v sprievode černošských hudobníkov. A pohodová je aj móda. V roku 1916 vydal americký časopis Harper’s bazaar fotografie šiat s dĺžkou sukne do polovice lýtok bez volánov. Bol to jeden z prvých modelov legendárnej Coco Chanel...
Na prelome rokov sa to u nás priam hemžilo publikovaním údajných proroctiev Baby Vangy, veštbami veštkyne Zany a mnohými inými „zaručenými“ víziami a predpoveďami toho, čo nás čaká v nových dvadsiatych rokoch. Žiaľ, už menej sa citujú zdroje takpovediac dôveryhodnejšie. Napríklad nemecký Der Spiegel avizuje, citujme doslova, „katastrofický rok pre automobilový priemysel v Európe“. Pre Slovensko je to mimoriadne zlá správa, hoci aj tá je zatiaľ iba v podobe predpokladu. Ale čo sa čo máme zaoberať „nejakými autami“, keď v centre pozornosti sú parlamentné voľby.
Slováci v uplynulých desaťročiach žili asi najviac politikou. Aj keď štatistiky o ich účasti na akýchkoľvek voľbách skôr potvrdzujú opak. To je taký náš svojrázny a takmer národný zvyk. Politizovať o všetkom a všade, s kýmkoľvek a kedykoľvek, ale ak ide o zodpovednosť rozhodnúť sa, zaujať postoj a zúčastniť sa na voľbách, to radšej do záhrady alebo nákupného centra. Vzhľadom na termín tohtoročných parlamentných volieb ‒ 29. február ‒ však aspoň to prvé tentoraz nehrozí. Inak povedané, zodpovedný občan by mal ísť voliť. Nie je to jeho povinnosť, ako sa nám to zvyklo do hláv zafixovať ešte v predchádzajúcom „starom“ režime, ale je to prejav občianskej zodpovednosti. Ukázať politikom a všetkým tým, ktorí z tých či oných dôvodov bažia po moci, že občan si predstavuje budúcnosť svojho štátu takto, a nie inak.
Je na to veľa dôvodov. Nachádzajú sa už v signáloch, ktoré vysielajú viacerí politici a niektoré inštitúcie. A signály v politike sú oveľa viac smerodajné ako veštby a hádania. Treba pozorne čítať aj tie z prezidentského paláca, hoci interpretované nateraz kadekým, iba nie hlavou štátu. Vyjadrenia jej hovorcu sú však dostatočne autoritatívne, aby sa oplatilo brať ich aj vážne.
Medzi sviatkami sme počuli jedno z nich, a to nám ponúklo niekoľko možných povolebných modelov. Nijako nevyvrátilo jedno zo skorších konštatovaní, a síce to, že „prezidentka nemusí poveriť zostavením vlády politický subjekt, ktorý vyjde z volieb ako víťaz“. No skutočne nemusí, ale bolo by to mimoriadne nezvyčajné, a to je slovo nezvyčajné v tomto zmysle naozaj veľmi výrazným eufemizmom. Na druhej strane, súdiac podľa vyjadrenia hovorcu, prezidentka nebude príliš naklonená ani nejakému zlepencu množstva malých, ledva päťpercentných strán. Vidí v ňom veľkú a rýchlu nestabilitu už po niekoľkých mesiacoch od volieb. Aby sme boli úplní, prezidentka vzhľadom na výsledok volieb nevylučuje ani ďalšie dve možnosti ‒ vznik úradníckej vlády alebo vypísanie predčasných volieb. Umožňuje to aj Ústava Slovenskej republiky.
A tak sa teda vraciame k tomu, že rozhodnúť by mali voliči, a to je možné iba aktívnou účasťou na voľbách. Napokon, v zastupiteľskej demokracii by skutočne mali rozhodovať voliči a potom politici nimi zvolení „iba“ vykonávať ich vôľu.
V týchto dňoch nám politici predkladajú účty. Dozvedáme sa, koľko nás stálo ich funkčné obdobie a čo sme počas neho ako občania za tie peniaze dostali. Zdá sa nám to dosť? Potom voľme kontinuitu. Ak sa nám to zdá málo, voľme zmenu. Všetci tak môžeme prispieť k tomu, že obraz dvadsiatych rokov tohto storočia a tisícročia na Slovensku bude taký, aký si bude želať väčšina z nás. Aktívna väčšina.
Pred sto rokmi sa začínalo vo svete obdobie veselosti, radosti, rozmachu. Netrvalo dlho a vystriedala ho veľká kríza. Poučili sme sa alebo nie? Sme už dostatočne politicky aj ekonomicky vyspelí na to, aby sme zvážili, kadiaľ sa Slovensko bude uberať ďalšie roky? Máme možnosť reparátu udalostí, ktoré sa odohrali pred sto rokmi, v desaťročí, vyzerajúcom navonok ako oáza pokoja a blahobytu. Varovanie nemeckých ekonómov v tamojšom renomovanom týždenníku treba brať vážne. Aj preto treba využiť čas nastávajúcich týždňov na rozumné zvažovanie. Aj napriek tomu, že mediálna masáž bude určite brániť čomukoľvek rozumnému.