S karikaturistom, výtvarníkom a organizátorom výtvarného života Kazom KANALOM. Kazo Kanala sa narodil 15. augusta 1946 v Šahách a vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave. Je zakladateľom a prezidentom Slovenskej únie karikaturistov (SUK), bol prezidentom FECO (Federation of European Cartoonists Organisation) – Slovakia a je čestným členom Brazílskej asociácie karikaturistov. Od roku 1993 usporiadal desiatky výstav diel členov SUK na Slovensku i vo svete – v Európe i v Ázii. Okrem toho má na svojom konte ilustrácie v detských časopisoch, v knihách a je autorom vyše tridsiatich animovaných filmov. Od roku 1994 získal desiatku domácich i zahraničných cien.
- Ako vníma renomovaný autor vášho formátu situáciu v kreslenom humore a karikatúre na Slovensku?
Je mi ľúto, ale nenachádzam na súčasný stav adekvátny a najmä slušný výraz. Sú tu mimoriadne talentovaní a svetovo uznávaní špičkoví karikaturisti, ktorí však jednoducho nemajú priestor v periodikách, a ja nerozumiem prečo. U nás frčí prvoplánová politická satira, ktorú kreslia autori, ktorí sa v podstate naučili kresliť podľa objednávky redakcie či inej vrchnosti na tému aktuálnej politickej situácie. Niekedy ani neviem, či ju pranierujú, alebo ilustrujú. Nadčasová kresba, ktorá má nejakú myšlienku, ktorá nie je prízemná a poplatná, ktorá oslovuje ľudí po celom svete od Japonska po Brazíliu, taká tu nemá pomaly šancu.
- Máte prehľad o situácii, čo sa karikatúry a kresleného humoru týka, v blízkom aj vzdialenejšom zahraničí. Ako to vyzerá napríklad v krajinách V4?
Žiaľbohu, je to dosť súbežné. Pred azda dvadsiatimi rokmi vzniklo FECO – Federácia európskych karikaturistických organizácií, v ktorej som bol jedným z prezidentov a mal som organizovať práve stredoeurópsku karikatúru. Zaujímavé bolo, ako k tomu pristupovali členovia V4. Česi a Poliaci sa ukázali ako silní patrioti a mali relatívne dobré možnosti publikovania, u Maďarov bola situácia kolísavá, no bolo zaujímavé, že karikaturisti spomínaných krajín nejavili nijaký enormný záujem o vystavovanie v zahraničí a mne sa len s ťažkosťami darilo usporadúvať spoločné výstavy, ktorých som napríklad aj v Bratislave robil neúrekom. Horšie bolo, že pochopenie zo strany oficiálnych orgánov, čo sa financií týka, postupne slablo a rovnaké to bolo aj u sponzorov. Ja som to chvíľu ťahal, no potom som sa zamotal do zdravotných problémov a nenašiel sa zatiaľ nikto mladší, kto by túto často nevďačnú robotu po mne prebral. Skrátka, podliezavá komercia zvíťazila a jediné podujatie, ktoré si udržalo akú-takú úroveň, čo sa karikatúry a kresleného humoru týka, sú Kremnické gagy.
- Boli ste členom redakcie dnes už legendárneho humoristického časopisu Roháč. Ako sa spätne pozeráte na to obdobie?
Roháč patril vo svojom čase k ostro sledovaným časopisom. Podobne ako v Čechách Dikobraz, v Maďarsku Ludas Matyi a v Poľsku Szpilky mal ho pod kontrolou priamo ústredný výbor strany, teda ÚV KSS. Aj napriek tomu sa nám darilo okrem „povinných“ vtipov na adresu „západných imperialistov“ publikovať inteligentný a rozmýšľavý kreslený humor a karikatúru. Neviem však prečo, ale ja som odjakživa priťahoval smolu. Nakreslil som napríklad limuzínu, v ktorej každý pasažier, vrátane šoféra, mal v rukách volant. Mala byť pôvodne oranžová, ale v tlačiarni im vyšla červená. A hneď bol oheň na streche, že narážam na socialistické spoločenstvo, kde si všetci myslia, že niečo riadia, ale opak je pravdou. Došlo to tak ďaleko, že som bol z redakcie odídený. A takých prípadov bolo viac. Robil som pár rokov ilustrácie pre vtedajšie detské časopisy ako Ohník či Kamarát. Raz prídem do redakcie Ohníka a spoza otvorených dverí počujem šéfredaktora, ako kričí na sekretárku: Kde je ten (nespisovné slovo) Kanala?! Veď on nakreslil sovietskych pionierov so štyrmi prstami... Vystrašená sekretárka mi nenápadne priniesla kresby, aby som ich rýchlo prerobil. Tak som vyretušoval ruky a urobil som sovietskym pionierom šesť prstov. Môžete hádať, čo nasledovalo...
- Prečo vlastne na Slovensku neexistuje kvalitný humoristický časopis?
Už som to spomínal skôr. Jednoducho, ako keby sa vydavatelia, či ten, kto stojí za nimi, rozhodli, že ľuďom treba servírovať alebo lacné, vulgárne a umelecky žalostne nakreslené vtipy ako zo štvrtej cenovej, alebo politickú satiru, v ktorej sa kope na jednu bránku. Niečo fajnové, nadčasové, čo ľudí prinúti nebodaj zamyslieť sa, tak o to nemajú záujem. Zopár takzvaných humoristických časopisov aj vzniklo a neviem, či ešte vôbec vychádzajú, ale mali diskutabilnú úroveň. Nedá sa totiž postaviť kvalitný humor na kresbičkách opilcov v krčme, na podvádzaných manželoch či na erotike, ktorá hraničí s oplzlosťou. O technickej zručnosti autorov radšej pomlčím.
- Existuje podľa vás niečo ako slovenská karikaturistická škola?
Samozrejme že áno! Mali sme a máme výborných autorov. Už len v Roháči som spolupracoval s vynikajúcimi autormi, akými boli Jozef Schek, vlastným menom Babušek, Bobo Pernecký, Ivan Popovič, dámy ako Danka Zacharová či Boženka Plocháňová a mnohí ďalší. Vysoko však nad nich vyčnieval Viktor Kubal. Bol som ešte chlapec, keď na jednej besiedke vtedy mladý Kubal vyzval deti, aby prišli na pódium niečo nakresliť, ja som neváhal, keďže som doma stále niečo čarbal, a prihlásil som sa. Osud tak chcel, že sme sa neskôr zišli v Roháči. Tento kultivovaný, vzdelaný, vtipný a najmä ľudský majster kresleného humoru mi strašne veľa dal. Keď som sa neskôr rozhodol aj pre tvorbu animovaných filmov, bol to práve Viktor Kubal, ktorý ma zaúčal a pri mojich už samostatných filmoch sa úprimne smial a zakaždým ma chválil. Jeho by sme mohli nazvať zakladateľom a pilierom slovenskej karikatúry, kresleného humoru a animovanej tvorby, pričom mám silný pocit, že ešte stále nie je dostatočne docenený.
- Zablýska sa niekedy slovenskej karikatúre aj na lepšie časy?
Kiežby... Dnes všetko valcuje internet, ale na počudovanie sem-tam objavím aj skutočne dobrú karikatúru, nad ktorou sa musím zamyslieť a ktorá mi niečo povie, aj keď prvou reakciou bol smiech. A tak by to malo fungovať. A ten smiech môže byť rôzny. Skutočne uvoľnený a veselý, ale aj smiech cez slzy, ako hovorieval múdry pán Čechov. Teraz už len nájsť osvietených financmajstrov, aby podobný projekt podporili aj v tlačenej forme.
Text a foto: Maroš M. BANČEJ