Boh si dávno zapol odkazovač. Textár, básnik a niekdajší dlhoročný novinár Juraj Soviar (42) začínal v roku 1992 v týždenníku Mladé rozlety, neskôr pôsobil v denníku Pravda, v týždenníku Život, v Národnej obrode. Medzitým však prešiel aj inými dobrodružnými profesiami. Ako piesňový textár dodnes spolupracuje najmä so skupinou Elán. Niekoľko slušne otextovaných piesní mu zostalo aj zo spolupráce s Vašom Patejdlom, Jankom Lehotským či Paľom Drapákom a so skupinou Taktici. V súčasnosti opäť začína – tentoraz ako autor na voľnej nohe.
- Načo tajiť, pracovali sme spolu vo viacerých denníkoch. Ako ste sa dostali k žurnalistike, kedy to bolo a kde všade ste pôsobili?
Na obdobie našej spolupráce si veľmi rád spomínam. Práve v tých časoch mala žurnalistika ešte vysokú úroveň. Vtedy sme urobili veľa kvalitnej práce a dokázali sme aj kamarátsky fungovať mimo redakčného života. K žurnalistike ma priviedla túžba po splnení si životného sna. A rôzne priaznivé okolnosti. Keďže ma učiteľka slovenčiny a literatúry na gymnáziu ,,obdarila“ veľmi zlou známkou z maturitnej písomky, nemal som potrebné body na prijatie na vysokú školu. Vtedy ma vyhnal do života veľký vzdor. A mal som šťastie na stretnutie so zásadnými ľuďmi pre môj novinársky rast. Do divočiny žurnalistiky a poézie ma voviedli Felícia Boronkayová a Jožo Urban. Vďaka nim dodnes viem to, čo viem aj neviem.
- Nechýba vám práca v médiách? Ako ich vnímate?
Samozrejme že práca v médiách mi veľmi chýba. Ale rôzne životné okolnosti, veľa neprajníctva a intríg ma posadilo mimo. Bokom od všetkého, čo som mal dovtedy veľmi rád. Zo súčasných médií sa vytratili noblesa, slušnosť a kultivovanosť. Doslova ma dokáže zdvihnúť z kresla nepripravenosť redaktorov, moderátorov, ich bezočivosť, ktorou ničia spisovný jazyk. Ale ten im predsa dáva chlieb. Súčasné médiá poskytujú priestor na vybavovanie si osobných účtov medzi kvázi oligarchami a slúžia na obhajobu a presadzovanie ich ekonomických záujmov. Drvivej väčšine národa sa z rôznych dôvodov nechce premýšľať. Ľudia prestali rozlišovať účelovú propagandu od plnohodnotných správ. Médiá vypúšťajú rôzne dymové clony.
- A čo sociálne siete?
Sociálne siete sú asociálne.
- Napísali ste desiatky textov pre mnohých slovenských interpretov. Ako ste sa k textovaniu dostali?
Ako textársky učeň som začínal s najslávnejšou slovenskou skupinou Elán. Na albume Hodina angličtiny sa objavil môj prvý profesionálny text. A odvtedy som mal v Eláne vždy svoj maličký priestor. Vďaka tomu sa mi neskôr otvoril priestor na spoluprácu s Vašom Patejdlom. Skontaktoval ma s ním jeho výhradný textár Ľuboš Zeman, ktorý mi veľmi pomáhal. V tom období sme spolu trávili veľa času. A som rád, že sa z nás stali výborní kamaráti. Ešte nesmiem zabudnúť na Janka Lehotského a Paľa Drapáka. A skupinu Taktici.
- Mnohým ľuďom iste v hlave rezonuje refrén známej piesne od Elánu: Dnes sa aj tak nikam nedovoláš, Boh si dávno zapol odkazovač, v nebi býva občas obsadené, raz to číslo lásky aj tak zabudneme... Odvtedy prešlo nemálo rokov. Skutočne zabudneme?
Asi ani nie. Na dobré sa nezabúda... Inak, môj príchod do Elánu dodnes nikto nevie presne definovať. Vzniklo niekoľko zábavných verzií. No pravda je taká, že do Elánu som sa dostal trolejbusom. Jožo Ráž vtedy býval dlhé roky v jednej staršej sídliskovej zástavbe na konečnej trolejbusu 217. Vždy som sa k nemu dostal pod rôznymi zámienkami. A, samozrejme, chcel som sa presadiť aj autorsky. Spolu s vtedy novým hráčom na klávesy Ľubom Horňákom. Nakoniec sa nám to podarilo a vznikli také pesničky ako Tisíc a jedenkrát, Odkazovač, Orol. To bola celkom dobrá vstupenka do Elánu.
- Čo vám práca pre Elán dala a čo vzala?
Dala mi najmä poznanie, že nie je nič staršie ako včerajší úspech. A že nič nie je zadarmo. Veľmi si cením priateľstvo najmä s Jožom Rážom a manažérkou Karolínou Halenárovou. Všeobecne mám radosť z toho, že som stále súčasťou tvorivého tímu skupiny Elán. Veľa dobrých pesničiek sme urobili s Janom Balážom, ale i s Vašom Patejdlom. Takže, ak sa pýtate na to, čo mi spolupráca s Elánom vzala – odpovedám – nevzala mi nič.
- Ako vidíte slovenskú hudobnú scénu, čo sa týka pôvodnej tvorby so slovenskými textami piesní?
V podstate máme šťastie, že pred štyridsiatimi rokmi vznikali skvelé texty. A že ich autori tvoria dodnes. Hoci už nie v takom objeme ako kedysi. Na nich nadviazali napríklad Jožo Urban, Peter Uličný, stále aktívny je Daniel Hevier. Dnes si však väčšina interpretov píše texty sama. Textárov je zrazu ako maku a ja sa v tom prestávam orientovať.
- Sledujete nové autorské počiny a čo vás aktuálne oslovilo?
Nové autorské počiny takmer vôbec nesledujem. Iba si niečo vypočujem, ak ma na to kamaráti či známi príležitostne upozornia.
- Čo si myslíte o nariadení, podľa ktorého rádiá na Slovensku musia hrať určité percentá pôvodnej slovenskej hudby?
Spomínané nariadenie absolútne podporujem. Veď je úplne tragické, že kvôli objemu, teda percentu hranosti pôvodnej tvorby, musel vzniknúť zákon – nariadenie. V okolitých štátoch ide o úplnú samozrejmosť, že z rádií počujete predovšetkým pôvodnú domácu tvorbu. Majitelia súkromných staníc operujú a oponujú takými sprostými argumentmi, že nad tým súdnemu človeku ostáva rozum stáť.
- Stretli ste sa počas novinárskej praxe s mnohými svetoznámymi osobnosťami. Kto konkrétne a aký veľký dojem na vás urobil?
Nikdy nezabudnem na osobné stretnutie so Stingom v Ostrave-Vítkoviciach. Naozaj stačilo pár minút a vtedy som si uvedomil, že osobnosti jeho formátu sú prístupné, sympatické, skromné. Ten pancier nedostupnosti vytvárajú rôzni manažéri, ktorí na ich sláve parazitujú. Ďalej to bola napríklad Tina Turner v Prahe alebo David Bowie, Alain Delon... V ich prípade platí to isté čo o Stingovi.
- Hovorí sa, že doma nikto nie je prorok. Vnímate fakt, že vaše texty napríklad prostredníctvom Elánu sú známe aj u susedov v Česku?
Dokonca si myslím, že niektoré sú tam známejšie než na Slovensku. Konkrétne som sa mal možnosť o tom presvedčiť na niekoľkých besedách u našich susedov. Napríklad v Olomouci. Znalosť tamojšieho publika ma doslova šokovala. V dobrom. A ide nielen o moju tvorbu. Pochopiteľne. V rozhovoroch na besedách ma ľudia prekvapili tým, že s našou kultúrou, literatúrou, divadlom udržiavajú kontakt. Jazyková bariéra je prakticky zanedbateľná. A čo je potrebné, to vysvetlíme, preložíme. Ešte na margo textov – jasným dôkazom ich popularity sú, samozrejme, reakcie publika na koncertoch. Je to veľmi príjemný pocit. Naozaj to má zmysel robiť. Keď zistíte, že vaše texty v dobrom slova zmysle nútia poslucháčov zamýšľať sa nad ich obsahom, máte vyhraté. Je to tá najlepšia spätná väzba, ak poslucháči v tých veršoch nájdu samých seba. Piesňovým textom však autor nesmie poučovať, mentorovať, prikazovať. To by sa okamžite obrátilo proti nemu.
- A teraz naopak – ako sa vám páči česká textárska škola a čo z nej konkrétne?
Česká textárska škola je vynikajúca. Ja som sa až pred pár rokmi dozvedel, že excelentný textár bol napríklad aj Vladimír Dvořák, verejnosti skôr známy ako autor a konferencier zábavných programov s Jiřinou Bohdalovou. K mojim obľúbeným českým textárom patria jednoznačne Zdeněk Borovec, Zdeněk Rytíř, Pavel Vrba a Michal Horáček. Vďaka nim je česká populárna hudba tam, kde je. So všetkými interpretmi, pre ktorých písali, mali osobitný citový vzťah. Viazalo ich k sebe osobné priateľstvo, vzájomná znalosť duše. Aj napriek tomu, že okrem Horáčka sú už všetci v textárskom nebi, tá ich pozitívna energia a majstrovstvo tu medzi nami veselo poletujú ďalej.
- Textár musí nasávať nové impulzy. Nielen zo života, ale aj z literatúry. Čo vás literárne počas života najviac formovalo?
Okrem čítania takzvanej povinnej literatúry v škole, ktorú som ja nikdy za povinnú nepovažoval, boli to znamenití autori, s ktorými som mal možnosť osobne prežiť kus života. Práve oni mi dávali do pozornosti výborné knihy, skvelých básnikov, autorov románov. Na ich menoslov tu nemáme priestor. Okrem čítania je totiž dôležité mať príležitosť sa o tých knihách aj s niekým pozhovárať. To je to, čo ma okrem čítania na dlhý čas povznesie a obohatí. Po rokoch sa vraciam k ruskej klasickej literatúre a z poézie trávim v ostatnom období najviac času s českými básňami Václava Hraběho.
- Ako vidíte súčasnú slovenskú literárnu produkciu?
Vďaka Veronike Šikulovej veľmi optimisticky. Práve túto autorku mám zo všetkých najradšej.
- A čo iné segmenty umenia ako film, výtvarníctvo, architektúra?
Výtvarné umenie mi poskytuje priestor na tiché a tajné meditácie. Najviac ma oslovili impresionisti. Zachytenie momentálnych nálad, okamihu, príroda, hra s farbami a so svetlom. Určite toho prežijete viac v prírode než zastrčený doma medzi štyrmi stenami, kde to je ako v sklenenom teráriu. Obrazy impresionistov na mňa pôsobia veľmi pozitívne ako na výlete v prírode, keď pred vami vykvitne nádherná scenéria, ostanete stáť, dívate sa a ste ticho. A to ticho je pre mňa veľmi potrebné. Čoraz častejšie. Obrazy impresionistov ma tiež inšpirovali k niekoľkým textom.
Do kina nechodím, pretože neznášam, keď mi niekto chrúme pri ušiach pukance a sŕka kolu. Fuj. Je to americký odporný implantát, ktorý v našej kultúre nikdy predtým nemal miesto. Radšej si pozriem výborné staré filmy doma. Napríklad na ČT2 alebo ČT Art. Je dobrá správa, že v tomto ohľade sa už prebrala aj RTVS. Za ostatné roky som si obľúbil Divadlo Aréna. Zatiaľ som na jeho doskách nevidel zlé predstavenie. Najviac ma však zaujali predstavenia Tiso, Venuša v kožuchu a výborne som sa zabával na komédii November. Je to typ divadla, ktorý mi vyhovuje. Navyše sa potom môžete prejsť po nábreží Dunaja, dať si kávu alebo pohár vína. Takto strávený čas považujem za užitočný.
- Niekedy sa človek musí vyrovnať aj s ťažkými situáciami, trebárs keď ide o vlastný zdravotný stav. Ako ste na tom vy?
V rokoch 2011 a 2015 som podstúpil dve náročné operácie chrbtice. Dvakrát som sa znova učil chodiť. Práve takéto krízové stavy vám o živote prezradia viac, než by ste čakali. Návraty do normálu sa mi podarili iba vďaka zázemiu, ktoré mi vytvorili rodičia. Vďaka mame a otcovi sa postupne vraciam späť. Počas prvej rekonvalescencie som sa v kúpeľoch v Kováčovej zoznámil s výbornými fyzioterapeutmi, s veľmi milými, srdečnými ľuďmi. V osobnom priateľskom kontakte sme dodnes. A mám z toho naozaj čistú radosť.
Pred druhou operáciou mi však zostali trvalé následky – poškodené nervy v ľavej nohe. S tým už naozaj nešlo nič robiť. Takže sa mi horšie chodí a veľmi ťažko zdolávam schody. A sedieť môžem maximálne tri hodiny denne s dlhšími prestávkami. Podľa toho si musím vždy upraviť pracovný program.
- Napriek všetkému určite pripravujete aj niečo nové. Čo to bude?
V roku 2017 si pripomeniem štvrťstoročie svojej profesionálnej tvorivej činnosti. Oslávim to novou textárskou zbierkou. Píšem a pracujem priebežne. Vďaka ohlasom blízkych priateľov viem, že sa moja tvorba celkom dobre vyvíja. Napriek zdravotným ťažkostiam žijem obdobie príjemného dozrievania. Dnes už viem, kam ísť nemusím. A čoraz častejšie vyhľadávam hodiny samoty. Priateľov zrátam na prstoch rúk. A to mi celkom stačí. Rokmi sa všetko prečistí a vyselektuje.
Zhováral sa Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: autor