KOMENTÁR
Top témou uplynulých dní sa bez pochybností stal Brexit. Je to udalosť, ktorá rok 2016 poznačí najviac – minimálne v európskej politike. Ako to v takýchto prípadoch býva zvykom, prieskumné agentúry zlyhali, resp. výsledok odhadli, ale presne v opačnom garde. Príčin bolo, samozrejme, viac.
Kampaň sa na britské pomery niesla v znamení tej najhrubozrnnejšej demagógie. Nigel Farage všetko postavil na lži o tom, koľko Británia odvádza do spoločnej európskej kasy, cudne však zamlčal, koľko si berie naspäť. O bonuse, ako je napríklad bezbariérový prístup na najväčší a najbonitnejší trh na svete, samozrejme, pomlčal tiež. Vo všeobecnosti nie je celkom možné matematicky spočítať ekonomickú výhodnosť členstva Británie v Európskej únii, zohľadniac aj mnohé iné faktory (už spomenutý prístup na európsky trh, transfer disciplinovanej a relatívne slušne kvalifikovanej pracovnej sily a množstvo ďalších externalít), a preto v kampani prevládli emocionálne faktory nad jasnými argumentmi. Faragova téza, že ak Británia vystúpi z Európskej únie, pôjdu tieto prostriedky na zdravotníctvo, sa ukázala ako nesplniteľné klamstvo. Z rovnakého vrecka je varovanie, že prisťahovalci z Európskej únie, ktorých sú v Británii približne tri milióny (najviac prekážala poľská diaspóra), sú záťažou pre britský sociálny systém. Celkom sa pritom obišiel fakt, že, naopak, takmer dva milióny Britov žijú v Európskej únii – najviac v Španielsku, ktoré je obľúbenou destináciou britských dôchodcov.
Treba zdôrazniť, že téma utečencov z Blízkeho východu či zo Severnej Afriky v Británii, ktorá nie je súčasťou Schengenu, a teda sa na ňu nevzťahujú utečenecké kvóty a ani jej nehrozili absurdné pokuty, nehrala v kampani veľkú rolu. Euroskeptikom prekážala najmä skutočnosť, že vláda jej veličenstva nemá nijaké páky na reguláciu pracovnej sily z Európskej únie.
Kampaň žila už spomínanými témami a dlhodobo sa vyvíjala mierne na prospech priaznivcov Brexitu. Zlom nastal po vražde labouristickej poslankyne Jo Coxovej, známej obhajkyne zotrvania Británie v Európskej únii. Šok z vraždy, ako aj z extrémnej vyhrotenosti kampane nakoniec viedli k tesnému preferenčnému náskoku priaznivcov zotrvania v Európskej únii. Keď však prišlo na lámanie chleba, volili britskí voliči v Anglicku a vo Walese Brexit na rozdiel od kozmopolitného Londýna, Škótska či Severného Írska, ktorí boli väčšinou za zotrvanie v EÚ.
Chybou priaznivcov zotrvania v spoločenstve bolo to, že kampaň postavili najmä na ekonomických argumentoch, tie sa však nakoniec ukázali ako menej podstatné. Väčšina voličov sa nerozhodovala podľa toho, či je členstvo v Únii viac či menej ekonomicky výhodné, ale či si Briti budú o svojich veciach rozhodovať sami, alebo značnú časť svojej legislatívy (napriek mnohým trvalým britským výnimkám) zveria do rúk eurobyrokratom, ktorých na najvyšších postoch Európskej únie reprezentujú eurokreatúry ako Juncker, Schulz či Tusk. Práve takéto osôbky sa stali hlavnými maskotmi za Brexit a výrazne euroskeptikom uľahčovali prácu. Aj prvé reakcie, najmä Junkera, v tom zmysle, že to EÚ Británii poriadne osladí, svedčia o absolútnom nepochopení procesov, ktoré viedli k vystúpeniu Británie z EÚ, ako aj o obrovskej ľudskej malosti jej čelných predstaviteľov.
Junkerovo zupácke myslenie má, samozrejme, jasný cieľ – Britániu za jej drzosť exemplárne potrestať, aby sa zastavil prípadný, viacerými politikmi avizovaný domino efekt: Geert Wilders – Holansko, Marine Le Pen – Francúzsko. Británia však nie je Grécko, na ktorom sa „euroelity ukájajú“ už nejaký ten rôčik, a jej vystúpenie v prípade vzájomných schválností bude rovnako bolieť EÚ, ako aj Britániu.
Preto je oveľa pravdepodobnejší konsenzuálny vývoj po vzore Nórska či Švajčiarska. Teda že Británia bude naďalej prispievať do rozpočtu EÚ (vznikne akási obdoba nórskych fondov), plus mínus sa zachová voľný pohyb osôb a kapitálu. Môžeme predpokladať, že v prípade extrémnej situácie si Británia vyrokuje možnosť na obmedzený čas zaviesť kvóty na pracovnú silu z EÚ alebo bude občanov EÚ znevýhodňovať pri čerpaní sociálnych dávok, ale v zásade zmeny budú skôr evolučné než revolučné.
Rokovania o vystúpení Británie z EÚ budú trvať dva roky a celkom jednoznačne budú ako téma dominovať nášmu predsedníctvu v Rade EÚ. Paradoxne to môže pomôcť nášmu kandidátovi na šéfa OSN Lajčákovi osvedčiť sa ako krízový manažér, čo pri konečnom rozhodovaní o obsadení tohto prestížneho postu môže dosť zavážiť.
Slovensko i Európu tak čakajú ťažké, ale veľmi zaujímavé roky.
Roman MICHELKO