Kultúrny elegán slovenského slova
V súčasnom množstve veľakrát nepotrebných informácií pre prijímateľa – „piľnieho domajšieho“ – zaniká odkaz výrazných slovenských intelektuálov, ktorí svojím kultúrnym slovom ešte nedávno vstupovali do efektívnych diskusií „za niečo a nie proti niečomu“. Jedným z nich bol aj významný slovenský prozaik, publicista, esejista, ale aj diplomat a bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Ladislav Ballek (nar. 2. 4. 1941 Terany – 15. 4. 2014 Bratislava).
Príslovečne elegantným spôsobom zdôrazňoval význam kultúry a prítomnosť kultúrnosti v spoločenskom žití. Pretože kultúra, v najširšom slova zmysle, v jeho ponímaní má kultivovať dušu ČLOVEKA, čo podčiarkoval neraz vetou: „Kultúra je v našom živote najdôležitejšia.“ Pritom nielen v umeleckej, ale aj prirodzene človečenskej výpovedi v každodennom živote vážil slová s citom, čím „vniesol do slovenskej literatúry mestskú noblesu a ľudovú vrúcnosť, do slovenskej kultúry zmysel pre porozumenie a účasť“. (Gabriela Rothmayerová).
■ KĽÚČOVÉ OBDOBIE
Súbežne s prozaickou tvorbou sa rozvíjala aj Ballekova pomerne rozsiahla esejistika a kultúrna publicistika, ktorá svojimi koreňmi siaha do autorových „učebných liet“ strávených v Banskej Bystrici. Ako absolvent šahanského gymnázia začal od septembra 1959 študovať na Pedagogickom inštitúte v Banskej Bystrici (slovenský jazyk – dejepis – výtvarná výchova): „Prišiel som skúsiť šťastie, urobiť dodatočné prijímacie skúšky na vysokú školu, čo mala ešte núdzu o študentov, keďže na iné, a najmä pre svoje kádrové vysvedčenie, som odporúčanie nedostal. Prijali ma tu s podmienkou, a rozhodli o mne na dlhé roky, vskutku podstatne o všetkom.“ (2000) Na toto kľúčové obdobie svojho ľudského, intelektuálneho aj umeleckého dozrievania si L. Ballek neskôr zaspomínal s úctou a vďakou: „Na pôdu našej matky živiteľky, ako sa každému vysokému učeniu obrazne hovorí, som vkročil v časoch, keď sa jeden vek končil a druhý zakladal. Tento svoj pobyt som v duchovnom zmysle vnímal ako prechod z prítmia do svetla, a to predovšetkým zásluhou našich pánov profesorov... Za veľa, naozaj za veľa každému z nich vďačím. Za duševnú vyrovnanosť, za vnútornú slobodu, za znovuzrodenie viery v budúcnosť...“ (1998). Počas štúdia sa aktívne zapojil do kruhu mladých autorov ako člen spolku LITERA, kde rozvíjal svoj prirodzený talent. Publikačne debutoval v Stredoslovenskom almanachu 1964 poviedkami Dáždnik, Rana, Varič, ktoré napísal ešte ako študent a čítal ich v internáte v kruhu spolužiakov, začínajúcich autorov.
■ FAREBNÉ PRÓZY
Po skončení vysokoškolského štúdia, po krátkom pobyte na Orave, zostal pracovať v meste pod Urpínom najskôr ako redaktor v banskobystrickom rozhlasovom štúdiu (1966 – 1968) a potom v redakcii stredoslovenského denníka Smer (1968 – 1972). Na týchto pracoviskách pracoval so slovom, formuloval myšlienky o ľuďoch a formoval sa ako spisovateľská osobnosť. V tvorivých kultúrnych kruhoch pobudol v Banskej Bystrici v čase, keď sa mesto rozvíjalo ako druhé literárne a umelecké centrum Slovenska. Počas pôsobenia v stredoslovenskej metropole mu vyšli tri knihy – „farebné prózy“ – Útek na zelenú lúku (1967), Púť červená ako ľalia (1969) a Biely vrabec (1970), ktoré podľa jeho vlastných slov „... boli istou správou našej generácie o tom, že čím väčšmi sa zjednodušuje okolitý svet spoločensky, o to väčšmi sa komplikuje vnútorný svet každého z nás. Hovoril som o úteku, o vzbure, o pokore, o predstieraní, naznačiac, že jednoznačnosť v našich rozhodnutiach – či len vzbura, či len pokora, či len predstieranie, nevedie nikam, len k osobným útokom a tragédiám“.
■ ROMÁNY O JUHU
Od samého začiatku tvorivých umeleckých aktivít, ktoré sa ďalej prejavili v kľúčových literárnych dielach, sa do tkaniva celej Ballekovej tvorby dostala minulosť (história); filozofia času ako kontinuity, ako trvania, ako fenoménu, do ktorého sme ponorení. Do vývinu novodobej slovenskej literatúry sa zapísal najmä svojimi „južanskými“ románmi Pomocník (1977), ktorý označil ako „Knihu o Palánku“ a do podtitulu knihy Agáty (1981) uviedol „Druhá kniha o Palánku“, v ktorých vyspelým rozprávačstvom premietol do umeleckého tvaru historické i intímne ľudské. Pritom nielen v umeleckej, ale aj prirodzene človečenskej výpovedi v každodennom živote vážil slová s citom. V týchto dielach tematicky čerpá z rodného kraja, ktorý „... pre jeho farebnosť a rozličnosť vôní rád prirovnávam k obchodu s koloniálnym tovarom. Krajina okolo dolného toku Ipľa mi odjakživa pripomínala starú krajinu ľudského rodu“. Na margo zjednocujúceho činiteľa „kníh o Palánku“ – rieky Ipeľ – prozaik a esejista Vladimír Mináč uviedol: „U Balleka sa hovorí o rieke, a to nielen o rieke Ipli, ale aj hĺbavo a neúprosne tečúcej rieke, ktorá sa ponáša na plynúci čas; a hovorí sa tu o čase, a to práve tak o filozofickej kategórii času, ako o konkrétnom čase, odtekajúcom v konkrétnej rieke.“ V ideovom zmysle prostredníctvom najmä pamäti viacerých postáv „Palánk“ prekročil svoju historickú a teritoriálnu určitosť a zasiahol aj ďalšie romány Lesné divadlo (1987) a Čudný spáč (1990). Prozaickú výpoveď uzatvára novela Trinásty mesiac (Sen nocí mesačných), ktorá podľa autorovho vyjadrenia vznikla kedysi medzi Bielym vrabcom a Južnou poštou, ale vyšla až v roku 1995.
■ ESEJISTICKÁ TVORBA
V esejistickej tvorbe nadviazal na výrazných slovenských esejistov – Štefana Krčméryho, Alexandra Matušku, Vladimíra Mináča, o čom literárny vedec Vladimír Petrík poznamenal: „Rovnako ako V. Mináč aj L. Ballek je prozaik. Aj uňho ako u Mináča by sme našli paralely medzi jeho prózou a esejami. Ale paralely sú aj medzi ideovými postojmi oboch. S A. Matuškom ho spájal obdiv k veľkým osobnostiam. A ako Krčméryho esej aj Ballekova esej je založená na asociatívnosti.“ Ballek je osobnejší, pričom v uvažovaní kardinálne ohnivko predstavuje pamäť, čiže spojitosť s minulosťou (históriou) na základe kontinuity. Preto podľa V. Petríka „… autora priam bolí diskontinuita, ustavičná pretržitosť, taká známa z našich vlastných dejín, z našich domácich pomerov. Kontinuita predstavuje stavanie, čiže čosi pozitívne. Násilné prerušenie je deštrukcia. V týchto reflexiách akoby sa ozývalo čosi z autorovho detstva poznačeného vojnou a spoločenskými prevratmi, ktoré rozmetali všetko, čo bolo predtým, teda aj všetko pozitívne“. (2002) Uvedené konštatovanie potvrdil L. Ballek aj v „palánskych knihách“ poukázaním na zmeny, a to nielen vonkajšie (zmena oblečenia, spoločenská zmena, časová zmena), ale aj na zmenu vnútornú, subjektívno, čo výstižne vyjadril v Agátoch v replike Dr. Vargu: „Chcem poukázať na to, čo značí v ľudskom živote prevrat a každá väčšia zmena – jedných pribrzdí, zmätie, ba aj znivočí, kým ďalším, spravidla mladším a všetkým menej závislým od starého života, dožičí prudký štart, ako sa teraz vraví, až nevídanú akceleráciu.“ (1981) V súčasných súradniciach spoločenského a individuálneho bytia, v kontexte jeho historických individuálne špecifických parametrov je naša rozhádaná a rozporuplná spoločnosť výrazne ochudobnená o človečenské slovo intelektuála, ktorého myslenie (vyslovené i napísané) núti aj dnes zamýšľať sa nad každodennými činmi tak v spoločenskom, ako aj individuálnom bytí. Svedčí o tom aj jeden z Ballekových apelov vyslovený v jednom z rozhovorov: „Dnes je jedinou výrobnou silou ľudský duch. Musí byť vzdelaný, ale aj kultivovaný, inak nebude mať vzťah k druhému človeku. Ak sa nebudeme kultivovať, doplatíme na to.“
Text a foto: Július LOMENČÍK