KOMENTÁR Romana MICHELKA
Politickí marketéri dávno rozhodli. Témou týchto volieb bude korupcia. Na prvý pohľad je to aj logické ‒ nešťastné udalosti spred dvoch rokov, keď došlo k vražde novinára a jeho priateľky, na takéto „zameranie“ volieb priam nabádali. Opozícia spočiatku túto tému nedokázala uchopiť a iniciatívu preto prevzala iniciatíva Za slušné Slovensko. Tá sa však, okrem iného aj odchodom Juraja Šeligu k Andrejovi Kiskovi, prakticky rozpadla. Možno sa ešte pri druhom výročí tej nešťastnej udalosti o niečo pokúsia, ale iniciatíva je tak či tak kontaminovaná prestupom jednej z jej tvárí k značne kontroverznému Kiskovi.
Každopádne, politickí marketéri na výber ani veľmi nemali. Ak by začali Slovensko vykresľovať ako zlyhanú krajinu, spálenú zem či niečo podobné, pôsobilo by to krajne nedôveryhodne, trápne a kŕčovite. Dnes Slovensko zažíva minimálnu nezamestnanosť, naopak, množstvo firiem hľadá zamestnancov, ktorých treba dovážať z tretích krajín, máme za sebou sériu sociálnych balíčkov, a aj keď sa začínajú prejavovať príznaky ekonomického spomaľovania, dá sa povedať, že žijeme v dobrých časoch a štát je riadený možno nie dokonale, ale rozhodne kompetentne. A v tejto situácii sa tu hotuje prevziať moc garnitúra, ktorá je hodnotovo a programovo nekonzistentná, ak nie priam protichodná, a deliace línie slovenskej politiky sa neodohrávajú na polarite ľavica ‒ pravica, liberáli ‒ konzervatívci, ale súčasná koalícia kontra opozícia. Zároveň sa ukázalo, že hra dnešnej opozície na nových, čistých, kompetentných a protikorupčne orientovaných politikov, jemne povedané, pokrivkáva na obe nohy. Túto ilúziu rozmetal „záhadný“ investigatívny novinár Tom Nicholson, ktorý v rozhovore pre denník SME jasne deklaroval, že Richard Sulík, ale aj Igor Matovič dávno pred vstupom do vlády Ivety Radičovej poznali prepracovaný korupčný mechanizmus, ktorý bol tak dôkladne opísaný v Gorile. Tento spis mali a nerobilo im problém ísť s „gorilami“ ako Ivan Mikloš, Mikuláš Dzurinda a spol. do koalície. Ich útlocitnosť bola kompenzovaná rovnou daňou či inými programovými prioritami, a teda korupciu v obrovskom meradle brali ako integrálnu súčasť systému, ktorý tak úspešne vytvoril Mikuláš Dzurinda a jeho kompánia. Dokonca išli tak ďaleko, že po istom zdráhaní súhlasili s vymenovaním Anny Bubeníkovej do čela Fondu národného majetku paradoxne po tom, keď presne vedeli, že to je hlavná prevodová páka ozrutného korupčného systému. Opozícia ako autentická sila, ktorá je proti korupcii, tak zlyhala a v polemickej konfrontácii tento obraz nemôže obstáť.
Ani nová opozícia nie je bez poškvrny. O trestne stíhanom Andrejovi Kiskovi nemusíme vôbec hovoriť. Jeho daňové a pozemkové kauzy, jeho v podstate kriminálny začiatok podnikania a krajne toxický biznis, na ktorom zarobil svoje prvé milióny, ho definitívne stavia do pozície kontroverznej osobnosti. Miroslav Beblavý zase sotva môže dôveryhodne vysvetliť, prečo po prevalení kauzy Gorila kandidoval za SDKÚ, kde na čele kandidátky figurovalo duo Dzurinda, Mikloš. Sentenciou, že veril (po tom všetkom) Mikulášovi Dzurindovi, uráža svoju inteligenciu, ale aj inteligenciu jeho voličov. Ukazuje sa teda, že politickí režiséri veľmi zle nastavili tému kampane, a tak sa hľadá nová. Koncentrovaná falošnosť antikorupčného naratívu podľa modelu pozri, kto to hovorí, nakoniec vedie k tomu, že ak sa dvaja bijú, vyhráva tretí. Stará a nová, takzvaná demokratická opozícia za masívnej asistencie médií vytvorila obraz, že súčasná garnitúra je skrz-naskrz skorumpovaná. No vlastné pochybenia, ale aj nezvratné fakty však ukazujú, že ani opozícia nemá morálne právo niečo koalícii vyčítať. Vyvolaním pocitu studenej občianskej vojny a rozdelením spoločnosti na dva tábory dali šancu, aby vyrástla tretia sila: Kotlebovci ‒ Ľudová strana Naše Slovensko.
No a dnes sa rozohráva nová téma, a to ako zabrániť nástupu „fašistov“. Je zaujímavé, že ĽS Naše Slovensko, respektíve domnelá spolupráca s týmto subjektom, sa stáva novou témou týchto volieb. ĽS Naše Slovensko je dnes podľa prieskumov druhá, ak vezmeme potenciál skrytých voličov za istých okolností, môže byť dokonca víťazom volieb. A práve táto skutočnosť sa pomaly dostáva do epicentra politického diskurzu. Veľmi trápne, priehľadne a falošne túto tému komunikuje Andrej Kiska s tým, že už vraj existuje dohoda o spoločnom vládnutí medzi Smerom a ĽS Naše Slovensko. Je to, samozrejme, absolútna lož, ale čo už možno čakať od Andreja Kisku.