Z politických relácií väčšinou trčí zlá energia a faloš
Príjemný hlas Petra KRŠIAKA poznáme z relácií v internetovom Slobodnom vysielači. Narodil sa v Bojniciach, ale vyrastal v neďalekej Prievidzi. Otec bol muzikant. Poznal sa s riaditeľom hudobnej školy v Bojniciach, kde prihlásil syna ako prváka na základnej. Bratia mu museli učivo zapisovať a potom doma prečítať, aby sa tie základy naučil skôr, ako si aj v tomto smere mohol vystačiť sám. Štúdium hry na zobcovú flautu neskôr využil počas účinkovania vo folkovej skupine Zabudnutí, s ktorou sa celkom úspešne prezentovali na festivaloch ako Zaprášené cesty alebo Porta.
Vydal si knižku poézie V tieni života, ku ktorej si pridal svoje naspievané cédečko. Si moderátor v Slobodnom vysielači. Kde sa v tebe vzal lyrik s veršami presiaknutými láskou a poznaním zákutí života?
Asi som to na seba nabalil postupne. Či už počúvaním hudby, alebo tým čo mi skrížilo cestu. Ľudia, ktorých som stretával, a tie povahy, to by bolo na román. Základom bude najmä muzika a tvorba iných. Počúval som všetko, čo sa mi dostalo „pod ruku“. A keď som začal sám, bolo v tom úsilie o originalitu, aby som nikoho nekopíroval, ale vyplnil priestor, ktorý tu stále bol a je. Určite to nebolo na hudobnú revolúciu, len som sa vydal svojou cestou a začal písať pesničky zo života a o živote.
Bol si jedným zo zakladateľov kapely. Aký je jej a tvoj umelecký osud?
Začalo sa to na ĽŠU v Bojniciach. Tu som prvýkrát stál na pódiu a začal boj s trémou. Raz som si omylom zobral úplne iné noty. Našťastie sme tam boli viacerí a do nôt som pozeral cez rameno spolužiaka. Potom som skúsil konkurz na Bystrické zvony. V porote sedel Karel Vágner, ktorý v polovičke osemdesiatych rokov niečo znamenal, a to mne ako neskúsenému začiatočníkovi skôr uškodilo, ako pomohlo. Ďalšou skúsenosťou bola folková skupina Zabudnutí. Hrali sme pôvodnú tvorbu, a aj po rokoch mám pocit, že to nebolo zlé. Dostali sme sa do rozhlasu, televízie, na festivaly. Vydali sme dva albumy. Od roka 1994 som sa vydal na samostatnú pesničkársku cestu. Podporil ma textár Rasťo Havalda, keď mi posúval to, čo Zabudnutí nehrali. Bol to dobrý základ. Dnes ma teší, ak si poslucháč ani nevšimne, keď prechádzam z jeho tvorby do mojej. Rasťo, žiaľ, zomrel krátko pred vydaním prvého albumu...
Ako si sa dostal k mikrofónu?
Bola to náhoda alebo osud. Kamarát zachytil správu o zakladaní regionálneho rádia v Bojniciach. Spojil som sa s ľuďmi, ktorí za tým stáli, a bol v zostave, ktorá ju tvorila od prvého dňa vysielania. Od januára 1995 sa tejto práci venujem doteraz a stále ma po tých tridsiatich rokoch baví, napriek zmenám a úskaliam, ktorými sme ako spoločnosť prešli. Som vlastne samorast. Svoj štýl som vylaďoval pri sledovaní tých, ktorí to robili a dodnes aj robia lepšie − povedzme Karel Šíp alebo Marek Eben.
Ako sa ti javia dnešní moderátori či redaktori?
Dnes si k mikrofónu sadá kadekto, a je to na tom aj počuť. Najmä z prejavov „novinárov“ často trčí, či toho, o kom hovoria, majú alebo nemajú radi. A to je zle. Netvrdím, že svojho hosťa mám vynášať do nebies, ale novinár by mal byť niečo ako futbalový rozhodca, keď ide na trávnik. Nemal by pískať podľa toho, kto má viac fanúšikov alebo na základe vlastných sympatií. Môže mať svojich obľúbencov, no musí merať rovnakým metrom každého bez rozdielu, čo funguje len vo vzácnych prípadoch.
Bol si skôr básnik, spevák, hudobník alebo moderátor?
Najskôr som bol poslucháč... Potom som si začal písať básničky, z nich prvé pesničky. Do rúk sa mi dostala gitara. Skúsil som to sólovo aj s ňou a ten moderátor prišiel na rad až ako posledný. A táto pozícia mi vyhovuje aj pri vlastných recitáloch.
Kto ťa inšpiroval?
Inšpirácie prichádzali pri počúvaní tvorby tých, ktorých som si zaradil do „prvej ligy“: Peter Nagy, Boris Filan, Kamil Peteraj, Pavol Jursa, Ľuboš Zeman zastupujú elitu zo slovenskej strany a Zdeněk Borovec, Pavel Vrba, Pavel Kopta, Ivo Fischer, Roman Horký, Zdeněk Rytíř, prípadne Michal Horáček tú českú. Viem, že na ich úroveň sa nikdy nevypracujem. To však neznamená, že sa netreba pokúšať aspoň čiastočne k nej priblížiť.
Prešiel si cez viaceré médiá. Ktoré z nich ťa posunuli vpred a čím?
Základom je rádio Beta v Bojniciach. Na rozbeh poslúžilo dobre nielen mne, ale aj ďalším dodnes aktívnym moderátorom. Je to niečo, s čím sa človek zrejme musí narodiť. Základ, ktorým je kreativita, improvizácia a najmä schopnosť mať rád ľudí so všetkým, čo k tomu patrí, to znamená aj s ich negatívnymi vlastnosťami, to škola nenaučí. Ani s diplomom. Druhým pôsobiskom bolo rádio Rebeca. Najskôr v Martine a neskôr v Banskej Bystrici, kde som sa mohol prihovoriť väčšiemu počtu poslucháčov. Uvádzal som reláciu pod názvom Vykopávky, hitparádu, ktorá sa venovala staršej domácej hudobnej tvorbe. Tú som si prenášal aj do ďalších rádií, a vďaka tomu, že má dostatočný počet poslucháčov, robím to dodnes. Krátkou zastávkou bolo rádio Zet v Žiline. Z neho som prešiel do bystrického Lumenu, čo bola päťročná skúsenosť na nezaplatenie. Spojili sa tak dva svety, ktoré by nemali problém spolu fungovať, ak by ten jeden bol viac tolerantnejší a ten druhý nemal v sebe ukrytého „čerta“.
Nevyzeráš na rebela, ktorý zámerne vystrkuje rožky.
Až na tie začiatky, kde som nedosahoval kvalitu moderovania, akú si rádio zaslúži, „razím“ už celkom dlho jednu verziu. Bola rovnaká aj v Rebece, aj v Zetku, aj v Lumene a je aj teraz v Slobodnom Vysielači. Len ľudia sa zmenili, a to, čo som si dovolil povedať pred desiatimi rokmi, to by dnes na tých istých staniciach neprešlo. Ani pesničky, ktoré mi v rádiu Lumen podpílili konár, na ktorom som sedel, keďže som odmietol vysielať tú „správnu“ muziku. Mám však pocit, že ani Elton John, ani Miroslav Žbirka a ani skupina Olympic nepatria do tej opačnej kategórie.
Čo ťa priviedlo do Slobodného vysielača?
Opäť to boli osud a náhoda. Keď mi sviečka v Lumene dohárala, vstúpil „na scénu“ Noro Lichtner. Spojil sa s Borisom Koronim, ktorý bol na tom rovnako ako ja, a oslovili ma, aby som šiel do toho s nimi. Každý z nás bol silný v niečom inom − a nič lepšie sa nemohlo stať. Prinieslo mi to do života všetko, čo sloboda obsahuje. Na jednej strane dôveru ľudí, ktorí tomuto projektu uverili, a mnohí ju prejavujú dodnes. No na druhej strane aj nálepkovanie a negatíva od výmyslu sveta. Často sa stávalo, že o nás písali lži práve tí, ktorí „bojovali“ proti klamstvu a nepravdivým informáciám. Tiež sa mi prečistil zoznam priateľov a odstrihli sa tí, ktorých za priateľov považovať nemožno, pretože neriešili to, aký naozaj som, ale to, čo o mne počuli. Mám slobodu, akú každý neustojí. Zároveň som aj potrestaný, lebo sloboda sa neodpúšťa. Preto tie nálepky a odstrihnutie sa každého, komu by mohol hroziť postih, ak by sa dal so mnou do reči napriek tomu, že som nič zlé neurobil. Zažívam slobodu a demokraciu v praxi. Presne takú, po akej sa volalo v novembri ’89, v čom drvivá väčšina z nás zlyhala a zlyháva doteraz.
Aké relácie robíš najradšej?
Mojou prioritou bola, je a aj zostane hudba. Nikdy som nemal rád politické relácie. Občas sa v nich objavím, ale iba ako náhradník. Je to priestor, kde je zlá energia a faloš. Samozrejme, ovplyvňuje to naše životy, a nemôžeme sa tváriť, že neexistuje. Zasahuje všade a cítim to aj ako autor a pesničkár v tom, že sa nemôžem dostať k verejnej prezentácii tak ako kedysi. Hoci by som odspieval iba staršie pesničky. Druhou skupinou sú relácie zamerané na zdravú výživu alebo život ako taký. Rozprávať sa dá s každým a o všetkom. Ide iba o to, aby tá druhá strana nabrala odvahu vstúpiť do nášho priestoru a nebála sa toho, čo jej tento krok neskôr prinesie, keď sa vráti tam, odkiaľ prišla.
Verejnosti si priblížil celú plejádu osobností z umenia. Ktoré stretnutia považuješ za najcennejšie?
Mojím prvým „veľkým“ hosťom bol Michal Dočolomanský. Nikdy som si ani len nepomyslel, že sa s ním a aj s ďalšími niekedy stretnem aj inak ako iba cez rozhlas, televíziu alebo ako divák. Po ňom prichádzali aj ďalší − Robo Grigorov, Peter Nagy, Miroslav Žbirka, Petr Janda, Karel Gott, Jožo Ráž, Dalibor Janda, Roman Horký, Maťo Ďurinda, Hana Hegerová, Peter Hečko, Waldemar Matuška, Helena Vondráčková a mnoho a mnoho ďalších. Za tridsať rokov ich bolo dosť a verím, že ešte niekto pribudne. Rád by som spomenul Pavla Hammela a Václava Neckářa. Ten prvý mi jednak v roku 1994 pomohol ako porotca k tretej cene v súťaži o Krištáľovú vázu, za čo som si domov odniesol dodnes funkčný hriankovač, ale v roku 2012 naspieval aj spoločnú pesničku na môj druhý album. Urobil to bez nároku na honorár, za čo mu nikdy nebudem môcť byť dostatočne vďačný. Pokiaľ ide o Neckářa, s ním ma spája spoločný koncert v kúpeľoch Nimnica a krst môjho výberového albumu V tieni života, ktorý bol 2. marca tohto roku v Prahe a kde sa práve on zhostil pozície krstného otca.
Čo je nedobré v súčasnej spoločnosti?
Je toho viac. Napríklad neschopnosť normálne medzi sebou komunikovať. My sa často na toho druhého pozeráme ako na nepriateľa. Stačí jedno slovo, ktoré nám nezapasuje, a už sa zježíme. Nehovoriac o tom, ak prichádza niekto, o kom si už dopredu máme myslieť, že je taký alebo onaký. Ako moderátor sa držím toho, že keď niekto vstupuje do štúdia, neriešim, koho volil, ku komu sa modlí, a ani to, s kým ide do postele. To je jeho vec. Ak sa ideme rozprávať napríklad o pletení korbáčov, prečo by som mal túto činnosť spájať s tým ostatným? V prípade, že do toho zapojí aj to predchádzajúce, nech si to tam dá. Správnosť alebo opak má posúdiť poslucháč, nie moderátor. Keď sa však chcem niekde prezentovať ja, tak mám často smolu. Dôvod? Slobodný vysielač. A dosť často nie to, čo som povedal ja, ale naši hostia. Ako keby v iných médiách tí istí neboli. Je to niečo v tom zmysle, ako keby predavačku nepustili do kina, lebo dovolila nakúpiť Ficovi alebo Matovičovi. Preto je moja tvorba určená len tomu, kto si ju dohľadá sám alebo vypočuje na akcii, kde svet, z ktorého prichádzam, neriešili alebo si ho nestihli naštudovať. Až potom sa pesničky, v ktorých sa spieva najmä o živote, láske a nádeji, môžu odprezentovať v tom najideálnejšom prepojení – interpreta a poslucháča.
V čom vidíš príčiny mizerného historického a vlasteneckého povedomia najmä mládeže?
Celých tridsať rokov v médiách bola mojou prioritou domáca tvorba. V každom rádiu mala svoj priestor aj poslucháčov, ale zvyčajne bola skôr potláčaná. V podstate sme sa k tomu, čo máme a čo je naše, hlásili len výnimočne. Len počas majstrovstiev sveta v hokeji boli vlajočky takmer všade. Inak sa hľadali výhovorky. Vraj by to nikto nepočúval a klesla by sledovanosť rádií alebo televízie. Naučiť ľudí, dnes − nie iba mládež, ale aj starších −, aby mali radi to naše, je stále náročnejšie. Štát to potom rieši percentami hranosti, a to je minimálne smutné. Lebo kde nie je úprimná náklonnosť, ale povinnosť, tam je znechutenie. Začína sa to v mainstreamových médiách a končí mizernou úrovňou slovenčiny a dejepisu, znásobenou dlhoročným pôsobením mimovládok v školách.
Zhováral sa Peter VALO − Foto: archív P. K.