KOMENTÁR. KDH si vždy zakladalo na tom, že je slušnou, serióznou konzervatívnou stranou, preto zvolenie politického eskamotéra a klauna Hlinu svedčí o tom, že kríza v hnutí je podstatne väčšia, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Samozrejme, rýchle odsúdenie typu, že zvolenie Hlinu na čelo KDH bude mať rovnaký účinok ako zvolenie Freša na čelo SDKÚ, je predčasné. Hlina bol dosiaľ politický solitér, nikdy sa nejavil ako tímový hráč, teraz sa však ocitol v novej situácii. Poďme však k príčinám, ktoré k hlbokej kríze v KDH viedli.
KDH si postupom času vybudovalo štruktúry, ktoré mladým politickým talentom neumožňovali presadiť sa. Sformovala sa v ňom kasta nedotknuteľných (okresných, ale najmä krajských) funkcionárov, ktorí definitívne zablokovali vstup do exkluzívneho klubu aktivistom z nižších priečok straníckej nomenklatúry. Paradoxné je, že vysoké postavenie na kandidátnej listine nebolo takmer nijako závislé od voličskej podpory toho-ktorého ostrieľaného aparátnika.
Typickým príkladom je povedzme kariéra Júliusa Brocku – služobne najstaršieho poslanca NR SR. Do parlamentu nastúpil v júni 1990 a odišiel z neho v marci 2016. Na otázku, či to bol najvýraznejší, najinvenčnejší a najplatnejší poslanec hnutia, si iste každý odpovie sám. Brocka bol dokonalou esenciou kádeháctva. Nudný, značne pokrytecký, politicky korektný, bez invencie, nikoho zvlášť nevytáčal, ale ani nenadchol. Aby sme mu však nekrivdili, na rozdiel od niektorých svojich straníckych bosov mal aspoň medzi voličmi relatívne slušnú podporu – v počte preferenčných hlasov skončil na štvrtom mieste.
To sa však nedá povedať o neohrozených krajských bosoch – v Trnave o Přidalovi či v Banskej Bystrici o Muránskom. Tieto figúrky dlhodobo pôsobili v strane ako čierni pasažieri, keď napriek mizivej až mikroskopickej podpore dlhé roky okupovali posty poslancov nedávajúc iným, možno zaujímavejším a schopnejším politikom šancu presadiť sa. O tom, že stanovy KDH boli šité na mieru práve takýmto silným regionálnym šéfom, svedčia i viaceré neúspešné pokusy zmeniť ich, či už to bola Procházkova iniciatíva tesne pred jeho odchodom z KDH (nadpolovičnú väčšinu získal, ale nie dvojtretinovú, potrebnú na zmenu stanov), alebo neskoršia iniciatíva ĽUD-u KDH, ktorá dlhodobo, no neúspešne poukazovala na demokratický deficit vnútri KDH.
Do takéhoto marazmu teda prišiel Hlina s pevným odhodlaním vymiesť Augiášov chliev. Je fakt, že práve vinou uvedených pomerov vnútri KDH prostredie strany nedokázalo vygenerovať osobnosti, ktoré by dokázali prezentovať novú vnútrostranícku alternatívu, a preto hnutie v rozklade siahlo takpovediac po človeku zvonka. V KDH totiž nebolo zvykom, aby sa voči predsedovi vyhranil, či vyrástol ako politická alternatíva nejaký z podpredsedov. Chvíľu sa o niečo také pokúšal Lipšic, prípadne Palko, ale poznajúc stranícke štruktúry a systém to skôr alebo neskôr každý z nich vzdal.
Otázne je, či je Hlina na takúto prácu tou najvhodnejšou osobou. Je fakt, že ako bývalý poslanec je relatívne známy. V ostatných voľbách síce kandidoval až zo sedemdesiateho miesta, ale svojím volebným výsledkom nijako zvlášť neoslnil. Napriek tomu, že robil veľmi masívnu door to door kampaň na rodnej Orave, stačilo to len na to, že poskočil (prekrúžkoval sa) síce až na jedenáste miesto, nedosiahol však deklarovaný cieľ – dosiahnuť desaťtisíc preferenčných hlasov, a stále bolo pred ním desať starých kádehákov či nových pro-life aktivistov, ktorí mali medzi voličmi KDH väčšiu podporu. Hlina je, bohužiaľ, oveľa viac známy skôr z happeningových aktivít typu dovezenie tanku pred vilu Vasiľa Biľaka, zamurovanie dverí jednej z nebankoviek či zloženie nákladu alobalu pred Ficovým bytom (narážka na kauzu exposlanca Jánoša) než z konštruktívnych politických iniciatív, ako bol Procházkov projekt Alfa. Stavenie delegátov snemu na Hlinu znamená, že v zúfalstve položili celú budúcnosť hnutia na čistý politický marketing.
Či a ako to pomôže, budeme si musieť počkať. Dnes sú na Slovensku politické strany, ktoré majú štyroch či niekoľko desiatok členov a sú v parlamente, a vďačia za to len premyslenému politickému marketingu. Obávam sa, že to nie je cesta, ktorou by sa malo vydať aj KDH.
Roman MICHELKO