KOMENTÁR
Roman MICHELKO
V týchto dňoch si pripomíname prvé výročie známeho výroku nemeckej kancelárky Merkelovej: „My to zvládneme.“ Ukazuje sa, že vtedy veľmi precenila svoje sily a riešenie tohto zložitého problému ani náhodou nezvládla. Dodnes je motív tohto „veľkorysého“ gesta predmetom diskusií. Išlo Merkelovej o to, aby pre nemecký priemysel získala lacnú, aj keď menej kvalifikovanú pracovnú silu? Alebo to bolo nepremyslené teatrálne gesto? To väčšina pozorovateľov, poznajúc striktne racionálne (vedecké) myslenie Angely Merkelovej, takmer s istotou vylúčila.
Merkelová už spomenutým gestom de facto zlikvidovala Dublinský dohovor. Aj keď o jeho funkčnosti a striktnom dodržiavaní bolo aj predtým mnoho pochýb, Merkelovej gesto z neho urobilo zdrap papiera. Správala sa tak, akoby bola šéfkou Európskej únie. Rozhodla za celú Európsku úniu bez toho, aby na takéto rozhodnutie mala mandát. Problém chcela riešiť až ex post veriac, že jej vplyv je taký, že dokáže, čo si zaumieni, bez ohľadu na férovosť či racionalitu jej rozhodnutí. V súvislosti s jej nedávnou návštevou Českej republiky to veľmi výstižným bonmotom glosoval český prezident Miloš Zeman: „Je neslušné pozvať si hostí na večeru a potom ich poslať k susedovi .“ Rok od jej nešťastného rozhodnutia však priniesol množstvo argumentov, ktoré jasne ukázali, že spôsob riešenia problému, ktorý presadzuje, je viac než nešťastný. Vytriezvenie z vítacej eufórie bolo definitívne pochované po povestnej silvestrovskej noci v Kolíne a v ďalších nemeckých mestách. Veľmi skoro sa ukázalo, že vojnových utečencov je nepatrný zlomok a väčšina sú ekonomickí migranti, prípadne migranti, ktorých primárnym cieľom je využiť, respektíve zneužiť veľmi štedrý sociálny systém v Nemecku či v škandinávskych krajinách.
Dnes po roku sa mnohé veci rekriminujú a aj preto sa vtedajšie Merkelovej rozhodnutie zdá ťažko pochopiteľné. Bola to totiž práve Merkelová, ktorá pred tromi-štyrmi rokmi verejne vyhlásila, že koncept multikulturalizmu nadobro zlyhal. Približne v tom istom čase malo obrovský problém s ekonomickými migrantmi Španielsko, ktoré bolo masívne zaplavované imigračnými vlnami zo severnej Afriky. Veľmi podobne je na tom aj Taliansko, najmä po nepremyslenom páde Kaddáfího sa stalo top destináciou pre afrických (prevažne ekonomických) migrantov. Nakoniec srdcervúce zábery z Lampedusy, talianskeho ostrova, ktorý je najbližšie pri Líbyi a na ktorom je veľký utečenecký tábor, sa už stali povinným koloritom televíznych správ.
Už vtedy vznikli veľmi tvrdé a otvorené diskusie o tom, že týchto utečencov treba podľa vhodne zvoleného kľúča rozdistribuovať po celej Európe. Vtedy bolo Nemecko striktne proti. Ak by sme chceli zistiť, čo bolo príčinou takéhoto „koperníkovského“ obratu v nemeckom postoji, ak chceme vylúčiť konšpiračné teórie, tak žiadne racionálne vysvetlenie nemôžeme nájsť. Po roku môžeme jednoznačne konštatovať, že nemecký model riešenia migračnej krízy nadobro skolaboval. Od unfair rozhodnutia, že členské krajiny Európskej únie musia prijať istý počet utečencov, prešiel skoro rok a dnes môžeme konštatovať, že tento spôsob riešenia problému je jasná slepá ulička. Dosiaľ bol po Európskej únii rozdistribuovaný len nepatrný zlomok pridelených migrantov. Naopak, ukázalo sa, že uzavretie takzvanej balkánskej cesty v Macedónsku a dohoda s Tureckom o vracaní migrantov sú jedinými reálnymi riešeniami celej krízy. Aj preto diskusia o trvalých kvótach, ktoré mali nadväzovať na ad hoc rozdelenie, je dnes mimo diskusií.
Čo je však stále nepochopiteľné, je nulová sebareflexia Angely Merkelovej, ktorá sa správa, akoby nepochopila, že jej minuloročné veľkorysé gesto bolo fatálnou chybou. To, že vo svojom mylnom presvedčení tvrdohlavo zotrváva, však skutočne šokuje. Dokázala to aj na nedávnej návšteve v Čechách, ktorá však bola len súčasťou väčšieho európskeho turné, na ktorom znova vytrvalo a, chvalabohu, neúspešne presviedčala svojich hostiteľov o správnosti kvót na rozdelenie utečencov. Dnes je len otázne, či a v akom čase zoberie realitu na vedomie.