AKO BOLO, ČO BOLO
Pred dvadsiatimi dvomi rokmi sme spolu so Štefanom Oľhom nakrúcali na východnom Slovensku dokument Veľký poker alebo malá vojna a o dva roky neskôr Spišské memento. Prvý film hovoril o maďarskej agresii proti Slovenskej republike v marci 1939 a druhý o bombardovaní Spišskej Novej Vsi maďarským letectvom. Starší ľudia si pamätali výbuchy bômb i pohreb obetí, na ktorom sa zišlo šestnásťtisíc ľudí. Keď sme sa opýtali, či by nám to povedali na kameru, zväčša odpovedali: „Ja s tým nechcem mať nič. Aj ľudia, čo im vtedy pozabíjalo príbuzných, mali po vojne problémy.“
Ešte v roku 1995 strašil obludný socialisticko-internacionalistický výklad dejín. Nešťastníci, ktorých pozabíjali maďarské bomby, aj ich príbuzní boli považovaní za nepriateľov socializmu. Ešte horšie boli na tom tí, čo pri obrane vlasti riskovali život.
Na konferencii o Malej vojne, ktorú minulý týždeň v Spišskej Novej Vsi zorganizovali Mestský úrad a Ústav pamäti národa, odcitoval historik Martin Lacko slová vojaka Štefana Nemca zo Solivaru, ktorý prešiel bojmi na Podkarpatskej Rusi, Malou vojnou, poľským aj sovietskym ťažením, povstaním a prežil zajatie v Nemecku: „V neskoršom čase o mojej priamej účasti v tomto konflikte s Maďarmi bolo pre mňa nebezpečné hovoriť.“
Osudy dobrovoľníkov, ktorí bránili vlasť, boli kruté. Juraj Ťažár z čaty útočnej vozby spolu s kamarátmi pri Nižnej Rybnici zničili nepriateľské pancierové auto a niekoľko guľometov. Utrpel ťažké zranenie. Vyslovili mu „uznanie vlády i národa“. Po oslobodení ho obvinili zo „zločinu domácej zrady a kolaborantstva“. V gulagu skončil mladý lekár, čatník aspirant Štefan Ňukovič, ktorý bol pri úspešnom výpade na obec Budkovce, obsadenú Maďarmi. JUDr. Jozef Pichonský odrážal skupinu horthyovcov, ktorá už 16. marca 1939 prenikala na Zemplín. O niekoľko dní neskôr, 24. marca, sa pričinil o zajatie dvoch maďarských dôstojníkov. Po vojne sa stal obeťou ŠtB. Učiteľ Juraj Kohút pomáhal s nasadením života zachraňovať troch ranených vojakov a pri prenose dvoch mŕtvych. Po vojne ho vyhodili zo školstva a musel pracovať ako robotník.
Akákoľvek angažovanosť za prvej Slovenskej republiky sa po vojne považovala za hriech. V päťdesiatych rokoch v Nitre učiteľoval Ján Kamil Beňadik. V roku 1958 ho udali, že učí dejepis v slovenskom duchu. Obžalovali ho ako klérofašistu, ktorý sa dopustil zločinu rozvracania republiky. V rozsudku o. i. stálo: „V marci 1939 bol vymenovaný za pobočníka veliteľa prvého práporu HG v Topoľčanoch a dobrovoľne sa zúčastnil bojov tohto práporu HG na východnom Slovensku.“ Len tak mimochodom, z okresu Topoľčany sa prihlásilo až tritisíc dobrovoľníkov! Noví mocipáni nehodnotili ľudí podľa skutkov, ale podľa straníckych preukazov a uniforiem.
V roku 1991 požiadalo predsedníctvo Štúrovej spoločnosti primátora Spišskej Novej Vsi, aby na námestie vrátil pamätník obetiam bombardovania. Odvetil, že vec budú riešiť v rámci parkových úprav. Sochár Ladislav Sulík, ktorého strýko tu zahynul ako pilot, ponúkol pomoc bez nároku na honorár. Na list nedostal odpoveď. Ďalší primátor tiež sľúbil, že vyriešia osadenie pamätníka v rámci sadovníckych úprav. Ostalo pri slovách. Zmenu priniesol posledný primátor Ján Volný. Už vlaňajšie sedemdesiate piate výročie bombardovania mesta si pripomenuli pri novom dôstojnom pamätníku a pri tohoročnom usporiadali v Redute konferenciu, na ktorej historici Ján Mitáč, Pavel Mičianik, Vojtech Kárpáty, Ondrej Podolec, Ján Petrík, Ferdinand Vrábel a Peter Jašek odkryli dosiaľ neznáme pohľady na Malú vojnu. Pričinili sa o to, aby aspoň v Spišskej Novej Vsi zmizol strach z tabuizovanej minulosti.
Peter VALO