O ČOM JE REČ?
Peter ŠTRELINGER
Nastali krušné časy. Vonku sa zozimilo, dni sa krátia a k tomu ešte ten nenormálny letný čas, ktorý nám uberá hodinu spánku. Ľudia sa sťažujú na depresie. Neviem, či mám iba ja ten pocit, ale aj umiera sa akosi viac. Okrem iných úmrtí zomrel prvý slovenský prezident poprevratovej Slovenskej republiky, mali sme na Slovensku štátny pohreb. Vyhlásili sme v deň pohrebu štátny smútok, bývalého pána prezidenta viezli na delovej lafete, aby to nebolo menej honosné, ako keď pochovávali prezidenta Havla. Celý čas pred pohrebom sme počúvali všelijaké zaručené i nezaručené informácie o tom, aký bol pán prezident výnimočný človek. Hovorili o ňom ľudia známi aj menej známi, roztraseným hlasom vyjadrovali svoje myšlienky, chválili jeho zásluhy na tom, ako prispel k upevneniu demokracie, ako pomohol Slovensku k členstvu v NATO, bez neho by sme sa vraj nedostali ani do EÚ. Bol to on, čo sa vzoprel nenávidenému mečiarizmu. Redaktori verejnoprávnych médií sa prekonávali v duchaplných komentároch. Akási pani sa rozplývala do rozhlasového mikrofónu, aký bol „nebohý pán prezident dobrý človek“! A na otázku redaktorky, či sa s mŕtvym niekedy stretla, milá pani úprimne odpovedala: „Ja som sa s ním síce nikdy nestretla, ale môj syn ho raz videl na letisku!“ Dojalo ma, že aj známy podnikateľ a mystifikátor Fedor F. spytoval si svedomie za to, že oproti prezidentskému palácu inštaloval hodiny, ktoré odmeriavali čas exprezidenta vo funkcii, a rozhodol sa ospravedlniť za ten hanebný čin: „Pán prezident, prepáčte!“ povedal, aby zmyl hanbu. V súvislosti so smrťou exprezidenta sa na pretras dostalo všeličo: napríklad, že by sa mali konečne zrušiť amnestie v súvislosti so zavlečením exprezidentovho syna... Táto kauza nás už roky omína, teraz konečne nastal ten správny čas všetko napraviť, zrušiť to, čo je nezrušiteľné, a odsúdiť vinníkov.
Musím úprimne povedať, že i ja s rozporuplnými pocitmi spomínam na veľkého nebožtíka. Hanbím sa v tejto chvíli pripomenúť, že exprezident ešte vo funkcii ministra financií s istým americkým špekulantom slovenského pôvodu (ak sa nemýlim, volal sa tuším Sumichrast) hodlali nám Slovákom – predať Tatry. Na kauzu „Tatragate“ sa už asi tiež zabudlo. Aj na to, ako to bolo s Technopolom..., kde akýsi Michal K. ml. mal lietať milióndolárových podvodoch... A tiež v amnestiách vlastným otcom!
Napokon aj ja, ešte ako činný novinár denníka Republika, čulo som si s nebohým pánom exprezidentom dopisoval. Moja korešpondencia týkala sa zas kauzy „Percheron“. Listy mi z prezidentskej kancelárie nosil špeciálny kuriér. „Vážený pán redaktor,“ písal mi vtedy prezident. „V článku TASS je splnomocnená vyhlásiť, ktorý vyšiel 29. novembra 1994 v Slovenskej REPUBLIKE, znovu nastoľujete otázku mojej angažovanosti v súvislosti so získaním pôžičky 500 miliónov dolárov pre náš štát a uvádzate, že som trištvrte roka nepovedal jasné slovo, ako to bolo s Percheronom... Keďže opakovane tvrdíte, že moja účasť na rokovaniach s firmou Percheron bola v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, chcem znova s plnou zodpovednosťou vyhlásiť, že moja angažovanosť v otázke získania pôžičky vôbec nebola v rozpore s ústavou ani v rozpore so záujmami našej republiky...“
Kauza Percheron. Takto ju vtedy pomenoval aj pán prezident. Prípad okolo obrovskej pôžičky pre Slovensko, v ktorej sa angažovala dovtedy vo finančných a v obchodných kruhoch neznáma americká firma so sídlom na Bermudách, ostáva dosiaľ nevyriešený – ako amnestie. A už sa pravdepodobne ani nikdy nevyrieši. Išlo o kontrolu tranzitného plynovodu. Čo sa týka tranzitu plynu, význam Slovenska pre Európu najlepšie pochopíme, keď si pozrieme mapu HLAVNÝCH PLYNOVODNÝCH SYSTÉMOV V EURÓPE. Naše územie bolo v prvej polovici deväťdesiatych rokov, ba ešte stále je, hoci sa už vybudovali nové trasy dopravy plynu, „Panamskou šijou Európskeho kontinentu“. Vieme si predstaviť, že pre pôžičku by sa podieľala na kontrole plynu z Ruska do západnej Európy podivná „americká eseróčka“? A pán exprezident vtedy dokázateľne osobne loboval v prospech nevýhodnej zmluvy pre Slovensko. Zomrel teda kráľ, nech žije kráľ! Napriek chválospevom nedá mi teda nepripomenúť, že veľký mŕtvy bol tiež iba človek s mnohými chybami. „Pán prezident, prepáčte!“