Maliar Pavol SZINYEI MERŠE bol telom i dušou Šarišan, tu nachádzal silu aj inšpiráciu. Obec Jarovnice v okrese Sabinov sa dostala do širšieho povedomia pred dvadsiatimi rokmi, keď silná letná búrka s prietržou mračien v Levočských vrchoch rozvodnila 20. júla 1998 potok Svinka natoľko, že príval vody zmietol rómsku osadu v jej blízkosti a zahynulo pritom po stovky jej obyvateľov... V súčasnosti v Jarovniciach žije vyše 6 660 obyvateľov, z toho je drvivá väčšina Rómov. A keďže vďaka populácii sa obec neustále rozrastá, odborníci predpokladajú, že z nej čoskoro bude rómske mesto. Jarovnice sú však známe aj niečím iným. Od ôsmich rokov tu žil významný európsky maliar Pavol Szinyei Merše, na tamojšom cintoríne je aj pochovaný. „Som telom a dušou Šarišan, v tejto zemi korení moja sila a šarišská zem ma inšpirovala v umení, “ prízvukoval maliar.
Pavol Szinyei Merše sa narodil v roku 1845 ako tretí z ôsmich súrodencov v šľachtickej rodine v Chminianskej Novej Vsi. Od jeho ôsmich rokov žila rodina v Jarovniciach. Základné školské vzdelanie získal pod vedením miestneho farára. Potom študoval na gymnáziu v Prešove, kde navštevoval aj osobitné hodiny kreslenia. Pre účasť na študentskej demonštrácii v roku 1859 ho zo štúdia vylúčili a vrátil sa do Jarovníc, kde pomáhal otcovi pri poľnohospodárskych prácach.
■ FAREBNÁ TÚŽBA
Až ďalší rok ho prijali na gymnaziálne štúdiá vo Veľkom Varadíne, kde v roku 1863 zmaturoval. A keďže stále kreslil a maľoval, v sprievode otca odišiel devätnásťročný Pavol na Akadémiu výtvarných umení do Mníchova, aby sa mu tým splnila dávna túžba stať sa maliarom. Študoval u prof. Juliusa Gotfrieda. Anschutza a Alexandra von Wagnera. Sťažoval sa, že na akadémii namiesto toho, aby ho naučili moderne maľovať, nútili ho kresliť a kontúrovať realisticky. Jeho výtvarný prejav viac ovplyvnilo a formovalo francúzske maliarstvo a profesor akadémie Karol von Piloty. V akadémii spoznal a osvojil si zásady realistického maliarstva, zobrazujúceho podľa prírody, ale vytvoril si tiež vlastný kolorizmus. Aj preto sa znovu vrátil do Jarovníc, aby v prostredí šarišskej prírody umocnil získané poznatky. Pavol Merše si do denníka napísal: „Tak jasne vidím zelenú pažiť, modrú oblohu, pestrofarebné kvety, tmavé stromy, biele oblaky, postavy, trávu. Kríky a stromy splývajú vo farebnej harmónii. Príroda je iná, jednoduchšia, ale zároveň aj krajšia ako to, čo ma učia na akadémii.“
Po návrate do Mníchova sa s ním priatelia výtvarníci podelili o dojmy z pobytu v Paríži, kde si spoznali obrazy francúzskych impresionistov. Podľa ich názoru, boli také, ako samotná príroda ˗ pravdivé, krásne, jednoduché, kde sa svetlo trblietalo vo farebnej harmónii. Potvrdili mu, že jeho koloristické videnie a cítenie by určite pookrialo pri uvedomení si, že súčasní francúzski maliari maľujú tak, ako by chcel on. Rozhodnutie Meršeho navštíviť Paríž a zoznámiť sa s dielami impresionistov narušila vojna, v ktorej Prusko napadlo Francúzsko. Pavol Szinyei sa vrátil do Jarovníc.
■ HORÁR AKO PUSTOVNÍK
V domácom prostredí zužitkoval to, čo sa naučil na akadémii. Namaľoval portréty príbuzných - brata Žigmunda s fajkou, sestry Ninon, ktorá sedela na stoličke uprostred izby v tmavých šatách , pričom v obraze badať vplyv Gustáva Courbeta. Na výjave Sušenie bielizne zachytil každodenný výjav žiarivými farbami. Namaľoval tiež Hojdačku, ktorá je náhodným výrezom videného a spojením troch voľných skupín (porovnanie s Eduardom Manetom). Na podnet rodičov, ktorých oslovil miestny farár v Jarovniciach, namaľoval oltárny obraz patróna tamojšieho Kostola sv. Antona Pustovníka. Za model mu stál miestny horár. Maliar vystihol všetko ako bolo treba – ovenčený kríž vypínajúci sa zo skalísk i pred ním kľačiaceho svätca. Jediným problémom bol model. Farár už pri preberaní oltárneho obrazu vyjadril pochybnosti, ako sa budú veriaci modliť pred oltárom, na ktorom v postave svätého spoznajú svojho hájnika. Darmo Pavol Szinyei Merše pred otcom oponoval, že aj najväčší maliari, ktorých diela sú v rímskom chráme svätého Petra, maľovali svätých podľa modelov z ulice. „V Ríme možno, ale my žijeme v Jarovniciach,“ pripomenul mu otec..
Zaujímavý bol aj ďalší osud tohto obrazu, ktorý dlho visel na oltári, kde sa naňho podpísala vlhkosť prostredia. Značne poškodený sa dostal do akejsi šopy, až zub času vykonal dokonal skazu definitívne. Keď sa maliar po rokoch dozvedel, čo sa s ním stalo, nahnevaný odkázal svojím krajanom: „Keby som bol obraz opravil a vy by ste ho predali, za získané peniaze ste mohli postaviť novú kaplnku.“
■ NEPOCHOPENÝ MAJÁLES
Po skončení vojny v roku 1872 sa Pavol Szinyei Merše vrátil do Mníchova. Pracoval v ateliéri maliara a šľachtica Júliusa Gundelfingera, krajana z Krompách. Tu sa zoznámil s jeho manželkou Máriou a jej mladšou sestrou Žofiou Probstnerovou, ktorá ho na prvý pohľad očarila. Tu namaľoval svoj vrcholný obraz Majáles. Vytvoril ho v ateliéri, ktorý mu prepožičal jeho priateľ a krajan Július Bencúr z Jasenovej, známy tiež ako „knieža uhorských maliarov“. Na obraze sú staviteľ Viotti, Mária Probstnerová, manželka maliara Gundelfingera, rofesionálna modelka v ružových šatách, barón Žigmund Luženský, statkár z Veľkého Šariša, Max Heinrich a vpozadí leží sám maliar. Modely sa nikdy spolu nestretli, maľoval ich vždy po jednom v ateliéri a zasadil do šarišskej krajiny. Szinyei Merše komponoval obraz na základe predstavy. Pri vytváraní povrchu obrazu nedochádzalo ku rovnomernému ukladaniu farieb a svetla ako u Maneta, radšej ostal pri farebných škvrnách a ich odvážnom striedaní. Napriek odvahe maliara, ktorého dielo sa v tom čase prikláňalo ku francúzskemu impresionizmu, úspech sa nedostavil. Vtedajšia kritika mu vyčítala krikľavosť farieb, kompozičné nedostatky i všednosť témy. Dielo, ktoré mu prirástlo k srdcu, sa rozhodol zadarmo venovať Národnému múzeu v Budapešti, no jeho veľkorysú ponuku odmietli. Šťastím pre umelca bolo, že viac ako nepriaznivá kritika i odmietnutie Majálesu, ho v tom čase zaujímala Žofia Probstnerová, ktorú požiadal o ruku. Uvedomil si, že v tejto situácii bude najlepším riešením návrat do Jarovníc, kde ho vždy prijali s pochopením. Aj keď si uvedomoval riziko, že takto zostane vzdialený od umeleckého života, aj od svojich druhov...
■ KRUTÉ VYTRIEZVENIE
Sobáš s Žofiou Probstnerovou bol v Bešeňovej, Pavol Szinyei Merše bol opitý šťastím. Namaľoval ďalší zo známych obrazov – Dámu vo fialových šatách, na ktorom zachytil svoju krásnu manželku. Obraz ukázali otcovi, ktorého zdravotný stav sa zhoršil. Páčila sa mu na ňom nevesta, no mal výhrady k parku v pozadí, ktorý v skutočnosti vyzeral ináč. Syn Pavol vysvetľoval, že takto chcel vytvoriť pokojné pozadie obrazu. Na otcovu otázku, aké sú ich ďalšie plány, odpovedal, že na Mníchov i Budapešť po neúspechu Majálesu zanevrel, ale že rok-dva strávia s Žofiou na svadobnej ceste v Taliansku. Otec nástojil, že ho potrebuje doma na veľkostatku. Umelec protirečil, že potrebuje spoločnosť, veľký svet, hoci ho ten nateraz odmietol. Zdôraznil, že na dedine sa jeho duša i ambície stratia a že nejde iba o jeho rozhodnutie. Chorý otec, ktorý pred smrťou chcel zabezpečiť úspešný chod veľkostatku, sa obrátil na Žofiu. Jej odpoveď ho príjemne prekvapila, lebo sľubovala, že urobí tak, ako rozhodne jej manžel. A otec si bol istý synovým rozhodnutím. Na začiatku bola pre Pavla Szinyei Meršeho balzamom na traumy z nepochopenia Majálesu jeho manželka Žofia, no keďže cítil krivdu po nepriaznivých kritikách, viac ako maľovaniu sa venoval práci na majetku. V tejto situácii, na výzvu švagrinej Žofie, zavítal do Jarovníc maliar Gundelfinger. Keď uvidel chudobný rezultát toho, čo maliar namaľoval od svojho odchodu z Mníchova, adresoval mu výčitku o premárnenej šanci, krivde voči umeniu, a to aj napriek jeho výraznému talentu. Merše mu oponoval, že nič lepšie ako Majáles nedokáže namaľovať a ani ten nikto nepotrebuje. Tak načo má maľovať?
■ ŠKOVRÁNOK NESPIEVAL
Napriek tomu, že veľkostatok prosperoval, v rodine išlo všetko dolu vodou. Po otcovej a matkinej smrti zomreli aj dve najmenšie deti Meršeovcov. V tejto situácii Žofia pobalila kufre a rozhodla sa s dvoma dcérami a synom odísť do Viedne, kde pre nich brat prenajal domček. Pavol prisľúbil, že len čo dá majetkové záležitosti do poriadku, príde za nimi. Vo Viedni si uvedomil, že Žofii i jej deťom sa darí, sú súčasťou spoločnosti, ktorá sa zabáva a žije bezstarostne. Táto nálada si ho tiež podmanila, namaľoval malý obraz Balón, ktorý sa vznáša nad mestom a kýva z neho jeho švagor Bela Probstner. Vo veľkomestskej atmosfére, si nevedel vysvetliť, ako sa mohol uzavrieť v jarovnickom zapadákove. Veď všetko bolo také jednoduché. Raz za šesť týždňov sa prišiel pozrieť, ako správca plnil jeho príkazy. A v prípade naliehavých problémov mu poslal písomný odkaz. Vo Viedni oprášil tiež svoj dávny výtvarný motív z Jarovníc: nahá žena leží v tráve, na nebi plávajú baránkové oblaky a spieva škovránok. Problém modelky mu pomohol vyriešiť ďalší známy zo Šariša – Ladislav Medňanský. Pôvodom barón, mladší ako Pavol, s bradou ako pustovník, ktorý vyzeral ako bezdomovec. Merše od neho žiadal modelku, ktorá by bola pekná, mladá, s bielou pokožkou ako mramor. Medňanský, ktorý bol vo Viedni ako doma, mu takú prisľúbil. Hoci ho vystríhal, že keď príde, možno ho zarazí svojou všednosťou. Do chvíľ, kým sa za španielskou stenou nevyzlečie a nevstúpi do ateliéru.
Priateľ Hans Makart hodnotil hotového Škovránka slovami: „Pekný obraz, trochu tvrdé kontúry, ale pôsobivý.“ Pavol Szinyei Merše sa rozhodol obraz vystaviť. A s ním aj Majáles, Dámu vo fialovom, Fauna, Kentaura, Balón... Gundelfinger ho odrádzal od toho, aby všetko vsádzal na jednu kartu s tým, že ak neuspeje, hodí maliarstvo za hlavu. V tomto prípade narazila kosa na kameň. Vo výstavnej sieni viedenského Kunstferainu viseli Meršeho obrazy. Časť kritiky si znovu nedala servítky pred ústa: „Farby na obrazoch sú farebným delíriom, sú divé a chaotické.“ Veľkostatkár v poľovníckom klobúku cítil túžbu po veľkom svete a umení, viedenský maliar vzdychal za kopcami v Jarovniciach. Tejto rozpoltenosti nepriaznivá kritika vrazila nôž do chrbta. Umelec sa s manželkou vrátil do Jarovníc a maliarsky sa odmlčal na dlhých desať rokov. Po čase odišla od neho aj manželka Žofia s dcérami. Ostal sám v kaštieli so synom Félixom.
■ NESKORÉ UZNANIE
Na podnet ministerského radcu Eleka Lippicha Koronghiho prišiel v roku 1894 do Jarovníc mladý umelec, prešovský rodák Teodor Zemplényi (podľa prešovských novín z 12. júla bol s ním aj Ján Tahy, nadaný kresliar). Najskôr požiadali Meršeho, aby im ukázal miesta na maľovanie v krajine, ktoré dôverne poznal. Lákali ho, kým sám nevzal štetec a paletu a ukázal im, ako majú maľovať. A úspech sa dostavil. Na jesennom salóne i na miléniovej výstave v Budapešti viseli jeho obrazy a postupne aj v Paríži, Mníchove, vo Viedni i Florencii. Po takmer tridsiatich rokoch od namaľovania Majálesu ho s priazňou prijala aj kritika. Žiaľ, bola to už labutia pieseň. Roky nezáujmu, kedy odložil maliarsky stojan, paletu i štetce, už nikto nedokázal vrátiť. Druhého februára 1920 na svitaní Pavol Szinyei Merše v náručí svojej dcéry poslednýkrát vydýchol v kaštieli v Jarovniciach. Na miestny cintorín ho prišla vyprevadiť celá dedina i ľudia z okolia. Nerečnilo sa, neželal si to.