Ivan Korčok, „občiansky kandidát“ dušou i telom zavesený na Progresívnom Slovensku, psychicky nezvládol svoju prehru v prezidentských voľbách. Aký bol v predvolebnom boji, takým zostal i po voľbách – nervózny a útočný. Prejav tohto bývalého diplomata pred svojimi sklamanými voličmi pripomínal výraz neurastenickej poruchy. Jeho výkrik: „Nezabudnem!“ so vztýčeným ukazovákom, bol namierený na úspešnejšieho oponenta a jeho stúpencov. V neverbálnej komunikácii zdvihnutý ukazovák je hrozivé agresívne gesto. Ak k tomu prirátame urazený a hnevlivý výraz tváre, máme pred sebou negatívny obraz človeka nehodného zastávať post reprezentanta všetkých občanov.
Keď „progresívni politológovia“ Štefančík a Vašečka hľadali chyby v kampani oboch prezidentských kandidátov Pellegriniho a Korčoka, zabudli na dosť podstatnú vec ‒ na ich rozdielne osobnostné vybavenie, ktoré sa naplno prejavilo v diskusii pred druhým rozhodujúcim kolom volieb. Peter Pellegrini na rozdiel od Ivana Korčoka pôsobil charizmatickým dojmom mierneho človeka, ktorý nestratil z tváre úsmev ani pri vzájomnej ostrejšej komunikácii. Korčokov marketing nositeľa nespochybniteľných západných hodnôt a jedinej nespochybniteľnej pravdy bol skôr reinkarnovaným boľševickým rudimentom ako liberálno-progresívnou ideou Šimečkovho klanu.
Ukázalo sa, že samozvaná demokratická opozícia nestavila na najlepšieho koňa. Z volieb hlavy štátu urobila referendum o nedôvere k vláde Roberta Fica a cez okná bratislavských kaviarní nedovidela za vlastný chotár, nepochopila, že Bratislavský kraj nie je Slovensko. Korčokovi, podobne ako jeho progresívnym tútorom, nepomohli spoločné protivládne heslá ulice, politických mimovládok, médií hlavného prúdu ani indoktrinovaná adolescentná mládež, ani volebný vlak z Česka.
Boj o suverenitu Slovenska sa prezidentskými voľbami nezačal ani neskončil. Progresívna cháska europoslancov sa v Bruseli správa ako odbrzdený protislovenský valec. Bez hanby ustavične špiní do vlastného hniezda. Militantná opozícia sa činí aj doma. Časť sfanatizovanej mládeže, nakazenej progresívnymi misionármi, nenávistne útočí na „staršiu hlúpu generáciu“ ako v Číne za čias kultúrnej revolúcie Mao Ce-tunga. Iveta Radičová z českého portálu Blesk.cz inštruuje divákov za riekou Morava, čo si majú myslieť o novozvolenej hlave štátu, vymýšľa tridsať hriechov Roberta Fica a bez ostychu klame. Šimečka, Korčok, Sulík a skrachované politické zombie kopú zákopy na vojnu s víťazmi slovenských parlamentných a prezidentských volieb. Európsky parlament je ďalšia méta pre PS a SAS. Lipšic už skončil, obvinených čurillovcov a NAKA čaká podobný osud, z klobúka treba ťahať ďalšie „zaujímavé“ témy: Trestný zákon a osud verejnoprávnej RTVS.
V mene boja proti vláde Roberta Fica je možné všetko. Prostriedkom je demagógia, akékoľvek klamstvá a manipulácie. Vraj si koalícia chce sprivatizovať verejnoprávne médium, chce zoštátniť televíziu i rádio, ohrozuje pluralitu a slobodu médií. Riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj sa činí ako majiteľ verejnoprávnosti a spúšťa druhú masívnu kampaň na záchranu svojej stoličky a svojho vysokého platu v zmysle sloganu „Verejnoprávnosť má zmysel“, ktorý opakuje rádio od rána do večera. Denné spravodajstvo a publicistika sú toho plné. Besedy s jednostranne vybraným okruhom „odborníkov“ plnia večerný vysielací čas na tému zákona o RTVS, ktorý ešte nie je na parlamentnom stole a jeho podoba nie je definitívna. Už dopredu sa avizuje pre zahraničie, aký škodlivý zákon pre demokraciu pripravuje Ficova vláda.
V Európskom akte o slobode médií sa píše: „Poskytovatelia verejnoprávnych médií budú ponúkať pluralitu informácií a názorov nestranným spôsobom v súlade so svojím poslaním verejnej služby.“ To by mala byť zásadná informácia pre pána Machaja aj pre jeho „elitnú“ nomenklatúru. Jančkárová s Makarom a početné publicistické relácie (napríklad Silná zostava či Večera s Havranom), ktoré sú očividným príkladom ignorovania pluralitného a nezávislého princípu fungovania verejnoprávnych médií. Alebo treba na všetko zabudnúť a pokračovať ďalej v deštrukcii verejnoprávnosti?
Ľudovít ŠTEVKO