Kde je ten duálny systém?
Neviem, či sa ešte pamätáte. Jednou z „vymožeností“ Novembra 1989 mal byť tiež duálny systém v mediálnom prostredí. Vraj iba ten je dôkazom nielen úrovne demokracie v štáte podľa vzoru zvyčajného v Európskej únii, ale je tiež bežnou demokratickou praxou v samotnom svete našich médií.
Duálne vysielanie je základným nástrojom slobody prejavu na Slovensku. Systém je založený na koexistencii súkromných vysielateľov a verejnoprávnych vysielateľov s cieľom garantovať pluralitu zdrojov informácií, slobodu prejavu a slobodnú súťaž v oblasti poskytovania služieb vysielania. Keďže vysielatelia elektronických médií – rozhlasu a televízie, by mali byť garantmi duálneho pokrytia obyvateľstva informáciami, odfajkli sme si v deväťdesiatych rokoch minulého storočia jednu domácu úlohu z Bruselu. Po existencii jedinej štátnej televízie a jediného štátneho rozhlasu si mali na našom informačnom trhu začať v kvalite i v dôveryhodnosti informácií takzvané verejnoprávne médiá s tými komerčnými, ergo súkromnými. No žiaľ, táto predstava o demokratickom mediálnom prostredí vydržala vládnucim politikom na Slovensku iba do momentu odsúhlasenia členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, veď to bola jedna z podmienok vstupu. A potom sa už začal rýchly proces „privatizovania“ verejnoprávneho rozhlasu a verejnoprávnej televízie, ich politicky riadené spojenie s cieľom ľahšie ich ovládnuť jedným politicky nastoleným manažmentom ‒ a kde sa skončila na Slovensku duálnosť?
Nuž, odhalila sa v plnej nahote počas bývalých dvoch vlád. Verejnoprávnosť, definovaná zákonom, zanikla, hoci samotný zákon nie, ale kto by ho tak asi vyžadoval plniť, keď bola pri moci spomenutá moc? Totálnu likvidáciu verejnoprávnych médií spôsobilo následné angažovanie tvorcov z komerčných médií, teda súkromných, a tak najskôr po informačnom guláši sme ako koncesionári neskôr dostávali už len čierno-biele informácie, čistú propagandu v záujme vládnucej moci a jej zabetónovania na dlhé roky. Našťastie, koncesionárske poplatky, práve tak ako tá moc, boli z vôle občanov zrušené.
Nastal však čas splniť iba to, čo bolo jednou z podmienok vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Teda obnoviť, ak nie priam nanovo postaviť duálny vysielací systém. To však popri viacerých iných krokoch znamená aj obnovu slobody slova a vyjadrovania na Slovensku, čo síce garantuje samotná Ústava Slovenskej republiky, ale dovtedajšia moc, ako mnohé v tomto štáte, ignorovala aj tú. Je však nepochopiteľné, že základný zákon štátu možno nielen ignorovať, ale ho aj ostentatívne porušovať úplne beztrestne. Alebo nás diktátorská moc vo svojej megahlúposti preventívne pripravovala na možnosť, že občania tiež raz nebudú musieť dodržiavať nijaké, ani len tie základné právne normy štátu a usporiadať si tu teda bude možné hoci aj nejakú tú defenestráciu?
Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky nás však demokratickým spôsobom vrátili do demokratického štátu a ten sa teraz – najmä z iniciatívy Slovenskej národnej strany ‒ demokraticky v parlamente usiluje o návrat Slovenska k duálnemu vysielaniu, no nielen k nemu. Ide tu aj o návrat do čias, keď si médiá len tak ľahko nemohli svojvoľne publikovať lži, ktoré následne s pomocou nimi adorovaných politikov vyhlásili za jedinú povolenú a mocou tolerovanú pravdu. Ide najmä o právo na odpoveď, čo je vlastne, inak povedané, povinnosť média, mediálneho titulu, uverejniť pravdivú reakciu na ním publikovanú nepravdu o niekom, niečom...
O tom, čo je lož a čo nie je lož, budú potom následne rozhodovať, ako je v demokraciách zaužívané, súdy, a nie redakčné rady či parlamentné kluby. Ak by teda niekto ako zvyčajne chcel propagandisticky a hlúpo namietať, že SNS nás vracia do totality, tak nie. SNS chce nastoliť také mediálne prostredie, aké nám vytýčila Európska únia počas rokov pred vstupom do nej. Bola to dokonca podmienka našej „demokratizácie“.
Ivan BROŽÍK